• Prečo môže byť nepochopenie okolia vyčerpávajúcejšie než samotná bolesť.
• Čo sa ukrýva za dobre mienenou vetou „Musíš sa vzchopiť“.
• Ako chronická bolesť ovplyvňuje psychiku aj vzťah človeka k sebe.
• Ako blízkym priblížiť bolesť, ktorú sami nikdy nezažili.
• Ktoré jednoduché vety dokážu pomôcť viac než množstvo nevyžiadaných rád.
Nie všetko, čo nás bolí, sa dá zachytiť na röntgenovej snímke, odmerať teplomerom alebo označiť náplasťou. Niekedy ide o chronickú bolesť, dlhodobé ochorenie či vyčerpanie, inokedy o psychické utrpenie, ktoré nemá modrinu, jazvu ani obväz. Človek môže chodiť do práce, starať sa o rodinu, rozprávať sa a smiať – a pritom každý deň viesť zápas, o ktorom jeho okolie netuší. A práve to, že stále ako-tak funguje, sa môže obrátiť proti nemu. Veď keby mu bolo naozaj tak zle, dokázal by nakúpiť, uvariť večeru alebo sa zasmiať na vtipe? Dokázal. Lebo niekedy človek funguje nie preto, že je úplne fit, ale preto, že nemá inú možnosť.„Najťažšie niekedy nie je to, že nás niečo bolí. Najťažšie je, keď musíme ešte presviedčať druhých, že tá bolesť je skutočná,“ upozorňuje psychologička Mgr. Bc. Barbora Brzáková Krelová z platformy seba.sk.
Keď sa k bolesti pridá samota
„Musíš sa vzchopiť.“ „Nesmieš sa tomu poddávať.“ „Mysli pozitívne.“ Vety, ktoré majú človeka povzbudiť, sa podľa odborníčky môžu zmeniť na ďalšie závažie, ktoré musí unavený človek niesť. Okrem samotnej bolesti totiž dostáva na plecia ešte jednu úlohu: musí vysvetľovať, presviedčať a dokazovať, že to, čo cíti, je skutočné. „Keď človek dlhodobo prežíva bolesť a zároveň má pocit, že ju okolie nevidí alebo jej nerozumie, často nezažíva iba samotné utrpenie. Pridáva sa k nemu osamelosť, frustrácia a postupne aj pochybnosť o sebe samom,“ vysvetľuje psychologička. Človek tak podľa nej začne premýšľať, či svoju bolesť naozaj neprežíva až príliš intenzívne. „Zvažuje, či nie je slabý. Či by sa predsa len nemal viac snažiť a zvládať to lepšie. K tomu, čo ho bolí, sa tak pridá pocit, že zlyháva aj v tom, ako svoju bolesť znáša,“ upozorňuje. Práve preto je podľa Barbory Brzákovej Krelovej dôležitá validácia – skúsenosť, že niekto naše prežívanie uzná ako skutočné a pochopiteľné. Neznamená to, že okolie má pritakávať človeku, že jeho situácia je naozaj beznádejná, ani ho utvrdzovať v tom, že už nikdy nebude lepšie. Niekedy stačí povedať: „Vidím, že ti je ťažko. Verím ti.“ Ako psychologička dodáva, vo svojej praxi sa stretáva aj s ľuďmi, ktorí sú už viac vyčerpaní z neustáleho vysvetľovania než zo samotnej bolesti. „Nechcú ľútosť ani výnimočné zaobchádzanie. Často potrebujú predovšetkým prestať bojovať o právo na to, aby im niekto veril.“
Za radami sa môže skrývať strach
Zľahčovanie bolesti nemusí vždy znamenať, že blízkym chýba empatia. Niekedy je za množstvom dobre mienených rád ukrytá obyčajná ľudská bezmocnosť. Keď sledujeme utrpenie niekoho, koho milujeme, chceme ho zastaviť. Nájsť správnu vetu, liek, odborníka alebo zázračný návod. A keď nič z toho nedokážeme, môže byť jednoduchšie povedať, že to určite prejde. „Priznať si, že niekoho blízkeho niečo dlhodobo ničí a my to nedokážeme napraviť, je veľmi náročné,“ hovorí odborníčka. A tak prichádzajú známe návody: musí viac bojovať, lepšie sa nastaviť, nesmie dovoliť, aby ho bolesť ovládla. Vyslovujeme ich možno práve preto, že nevieme povedať tú oveľa úprimnejšiu vetu: Neviem, ako ti pomôcť, a desí ma to. Medzi povzbudením a nátlakom na zvládanie vedie veľmi citlivá hranica. „Povzbudiť človeka znamená stáť pri ňom. Nútiť ho, aby bol silný, môže znamenať, že ho v jeho bolesti necháme úplne samého,“ zdôrazňuje psychologička.
Navonok funguje, vo vnútri sa stráca
Ak človek dlhodobo počúva, že jeho utrpenie nie je dosť vážne, nedôvera okolia môže postupne narušiť aj dôveru, ktorú má sám v seba. Začne potláčať svoje potreby, prekračovať vlastné hranice a nútiť sa do výkonu aj vo chvíľach, keď už nemá z čoho čerpať. Navonok stále funguje. Vo vnútri sa však pomaly vyčerpáva. „Často sa pridávajú pocity viny a hanby. Človek nemá iba pocit: Je mi zle. Začne si hovoriť: Niečo je so mnou zle, keď to nezvládam,“ približuje Brzáková Krelová. Utrpenie sa tak prestáva týkať iba tela alebo psychiky a prenikne až do sebahodnotenia človeka. Mnohí sa preto časom naučia svoju bolesť dokonale skrývať. Nie preto, že by sa cítili lepšie, ale preto, že už nemajú silu znova vysvetľovať, prečo nevládzu, prečo niečo nemôžu alebo prečo potrebujú pomoc. Vzniká však krutý paradox: čím lepšie svoju bolesť ukryjú, tým menej im okolie verí.
Nemusíš tomu rozumieť. Stačí, keď mi uveríš
Ako však blízkym priblížiť niečo, čo sami nikdy nezažili? Podľa psychologičky nemusíme očakávať, že budú dokonale vedieť, aké to je. Oveľa dôležitejšia je ich ochota prijať, že aj skúsenosť, ktorej nerozumejú, môže byť skutočná. Pomôcť môžu jednoduché obrazy z každodenného života: „Predstav si, že každý deň funguješ s takým množstvom energie, aké máš pri silnej chrípke.“ Alebo: „Predstav si, že máš celý deň zapnutý alarm a nevieš ho vypnúť.“ Takéto prirovnania síce neprenesú bolesť do tela druhého človeka, môžu mu však aspoň pootvoriť dvere k pochopeniu. Rovnako dôležité je naučiť sa pomenovať, čo od blízkych v konkrétnej chvíli potrebujeme. Nie vždy je to rada. Nie vždy riešenie. Niekedy môže človek pokojne povedať: „Nepotrebujem teraz, aby si môj problém vyriešil. Potrebujem, aby si ma chvíľu iba počúval.“ Alebo: „Nemusíš presne rozumieť tomu, čo prežívam. Stačí mi, keď mi budeš veriť.“ Aj takéto slová sú podľa psychologičky zdravou hranicou. Človek nimi neodmieta pomoc. Len vysvetľuje, akú podobu by mala mať.
Čo povedať namiesto „musíš byť silný“?
Niekedy je najväčšou pomocou práve to, že zostaneme. Aj keď nenájdeme správne slová. Aj keď nemáme radu a nedokážeme bolesť odstrániť. „Môžeme jednoducho povedať: Mrzí ma, že tým prechádzaš. Som tu,“ radí odborníčka. Veľký rozdiel môže urobiť aj obyčajná otázka: „Čo teraz odo mňa potrebuješ?“ Odpoveď môže byť zakaždým iná. Rozhovor. Praktická pomoc. Ticho. Objatie. Alebo len istota, že človek nemusí predkladať ďalší dôkaz o tom, ako veľmi ho to bolí. Naopak, vety ako „musíš byť silný“, „nemysli na to“, „iní sú na tom horšie“ či „určite to bude dobré“ môžu jeho osamelosť ešte prehĺbiť. Hoci ich vyslovujeme s dobrým úmyslom, ich skrytý odkaz môže znieť celkom inak: Na to, čo naozaj cítiš, tu teraz nie je miesto. Byť niekomu oporou totiž neznamená vziať mu bolesť. Niektoré veci za druhého človeka jednoducho odniesť nedokážeme. Môžeme však urobiť niečo iné: kráčať chvíľu vedľa neho, aby tú cestu nemusel zvládnuť celkom sám. Pretože človek nemusí byť stále silný, aby bol hodnotný. Nemusí sa usmievať, aby upokojil svoje okolie. A svoju bolesť nemusí dokazovať, aby si zaslúžil pochopenie. Často totiž nepomáha veta, ktorá sľubuje, že všetko bude dobré. Niekedy najviac pomôže tá najjednoduchšia: Verím ti. A som tu pre teba.
10 najdôležitejších otázok
1. Čo je chronická bolesť?
Je to bolesť, ktorá pretrváva dlhodobo a môže výrazne ovplyvňovať telo, psychiku, vzťahy aj každodenné fungovanie človeka.
2. Prečo okolie chronickú bolesť niekedy zľahčuje?
Pretože ju nevidí, nevie si ju predstaviť alebo sa cíti bezmocné. Rada typu „musíš sa vzchopiť“ môže byť aj nešikovným pokusom pomôcť.
3. Ako chronická bolesť vplýva na psychiku?
Môže prinášať vyčerpanie, osamelosť, frustráciu, pocit viny, hanbu aj pochybnosti o vlastnej sile a hodnote.
4. Prečo človek svoju bolesť skrýva?
Často už nemá silu opakovane vysvetľovať, prečo nevládze alebo potrebuje pomoc. Čím lepšie však bolesť skrýva, tým menej mu môže okolie veriť.
5. Ako vysvetliť bolesť rodine?
Pomáhajú konkrétne prirovnania. Napríklad: „Predstav si, že každý deň funguješ s energiou, akú máš pri silnej chrípke.“
6. Čo človek s chronickou bolesťou potrebuje počuť?
Niekedy stačí jednoduché: „Verím ti“, „Vidím, že ti je ťažko“ alebo „Som tu s tebou“.
7. Čomu by sa mali blízki vyhnúť?
Vetám ako „musíš byť silný“, „nemysli na to“, „iní sú na tom horšie“ či „určite to prejde“.
8. Ako sa správne opýtať, čo človek potrebuje?
Jednoducho: „Čo môžem pre teba teraz urobiť?“ Odpoveďou môže byť rozhovor, praktická pomoc, ticho alebo iba prítomnosť.
9. Znamená prijatie bolesti stratu nádeje?
Nie. Uznanie, že bolesť je skutočná, neznamená rezignáciu. Človeku, naopak, pomáha necítiť sa vo svojom prežívaní osamelo.
10. Ako byť človeku s chronickou bolesťou oporou?
Nesnažte sa ho za každú cenu opraviť ani nútiť do výkonu. Počúvajte ho, verte mu a zostaňte pri ňom. Bolesť mu možno nevezmete, ale nemusíte ho v nej nechať samého.
Fotogaléria
.jpg)
