
Keby jej telo zvládlo udržať ho v brušku...
Počas sekcie bola síce pri vedomí, rovnako ako pri prvých dvoch pôrodoch. Mala však v sebe toľko liekov, že si z nej veľa nepamätá. „Ale ten pocit, keď som sa vrátila po pôrode do prázdnej izby, bez malej detskej postieľky, bolel. Ťažko sa to však vysvetľuje iným. Ťažko sa opisuje trauma, ktorú žena zažije, keď porodí dieťa a namiesto toho, aby jej ho ukázali, utekajú s ním preč, aby ho pripojili na kyslík a hadičky, aby prežilo…,“ opisuje Dominika vlastné pocity. Bola však šťastná, že svoje dieťa aspoň hneď po príchode na svet počula zaplakať. A od lekárov sa dozvedela, že je v rámci možností v poriadku. Aj keď… Keby jej telo zvládlo udržať ho v brušku ešte zopár týždňov, nič z tých ťažkostí, s ktorými bojuje, by možno nemusela mať – spomína na myšlienky, kvôli ktorým jej bolo do plaču. „Bol to skrátka taký slzavý týždeň,“ pokúsi sa ale nakoniec o úsmev. Jej strach sa totiž už vtedy miešal s dojatím, výčitky s úľavou… Najdôležitejšie bolo, že ich chlapček žil. Aj keď odísť domov bez neho bolelo. Kým ju prepustili po pár dňoch, Šimon ešte niekoľko dní musel bojovať v inkubátore. „Myslím, že každej mame v takejto situácii láme srdce pozerať sa doma v noci do prázdnej postieľky a odsávať si mlieko, ktoré svojmu dieťaťu musí nosiť do nemocnice.“

Ešte ani pôrod nemáte prirodzený…!
Po dvoch týždňoch boli však konečne všetci spolu – veľká päťčlenná rodina. Konečne bolo všetko tak, ako plánovali, túžili, chceli. „Bol to splnený sen,“ cítiť z Dominiky stále dojatie. Ani si to neuvedomovala, ale úsmev sa doslova zabýval na tvári. Nie preto, že by rana na podbruší nebolela a že by jej každý pohyb v momente nepripomenul, čo má za sebou, ale preto, že bola šťastná a vďačná za tri zdravé deti. A potom prišla správa na sociálnej sieti. „Dobrý deň, Dominika,“ začala istá Janka na prvý pohľad slušne. Stačilo však niekoľko ďalších viet a zdvorilý pozdrav sa zmenil na spŕšku jedu. „Napísala mi, že jej občas na sociálnej sieti vyskočia moje ‚dokonalé príbehy zo života‘. Vraj sa dobre zasmiala na mojich slovách, že máme odžité na tri životy. ‚NAOZAJ?‘ spýtala sa posmešne. Potom začala vymenúvať, čo všetko som podľa nej zrejme nezažila – že som nemala problém otehotnieť, že som nepotratila vo vysokom štádiu tehotenstva a neriešila ťažkú chorobu v rodine. A napokon prišla veta, ktorá zabolela: ‚Aké vy už len máte trápenie – kríž v živote? Ešte ani pôrod nemáte prirodzený…!‘“
Všetko tak páli, reže a ťahá
„Niekedy mám pocit, že materstvo sa zmenilo na súťaž v tom, kto to má ťažšie,“ rozmýšľa nahlas speváčka. Žena, ktorá porodila prirodzene, je totiž podľa komentárov iných vraj viac ženou než tá po sekcii. Mama nespavého a uplakaného dieťaťa je údajne väčšou matkou ako žena, ktorej dieťa pokojne spí. A keď sa niekto na fotografii usmieva, automaticky to znamená, že nezažil nič zlé... „Sekcia je pritom veľká operácia, pri ktorej vám otvoria sedem vrstiev brušnej steny, aby mohlo bábätko prísť na svet. Je smutné, ak si niekto myslí, že je to ‚bez bolesti‘,“ podotkne mladá žena, ktorá vie, čo hovorí. „Keď začne odznievať anestézia, prídu bolesti, ktoré sa slovami opisujú len ťažko. Mám vysoký prah bolesti, no každá sekcia bola pre mňa extrémne bolestivá,“ hovorí Dominika s tým, že niekoľko hodín po tom, čo ženu zašijú, ju postavia na nohy. „To bolo pre mňa vždy jedným z najhorších okamihov. Až vtedy som totiž zistila, pri koľkých obyčajných pohyboch človek používa brušné svaly. Pri vstávaní z postele, sadaní na stoličku, chôdzi, kašli, smiechu či obyčajnom narovnaní tela,“ opisuje. Všetko tak páli, reže a ťahá. „Prvé dni chodíte v predklone, pretože sa nedokážete vystrieť. Do toho sa zavinuje maternica a bolesti sa navzájom prekrývajú. A bežné lieky proti bolesti, lebo iné si ako dojčiaca mama nemôžete dať, proti tomu veľa nezmôžu. Na stupnici od jeden do desať ich možno stiahli z desiatky na osmičku,“ dodáva.
Som na svoje telo hrdá
A popri tom všetkom, ako speváčka pripomína, ste mama a vaše deti, nielen to najmenšie, vás potrebujú. „Nemôžete vyhlásiť, že ste po veľkej operácii a teraz budete niekoľko týždňov iba oddychovať,“ usmeje sa. Keby to nebolo boľavo pravdivé, tak je to totiž azda aj vtipné. Tri cisárske rezy za menej než štyri a pol roka sú pre telo jednoducho obrovskou záťažou. Dominika má dodnes zrasty a jazva reaguje na zmeny počasia. „Napriek tomu som na svoje telo hrdá – že to všetko zvládlo.“ O to viac zabolí, keď potom príde niekto cudzí a povie žene po cisárskom reze priamo do tváre, či bol naozaj nutný. „Akoby sme o tom rozhodovali my. Najviac podobných otázok pritom kladú ženy, ktoré ešte nerodili alebo porodili prirodzene bez komplikácií. A zrazu sú z nich odborníčky na telo a zdravotnú dokumentáciu iných. Je to absurdné. A v šestonedelí ešte aj nebezpečne necitlivé. Žena je totiž po pôrode fyzicky oslabená, hormóny pracujú... Sama si možno vyčíta, že jej telo ‚nezvládlo‘ to, čo od neho očakávala. Nehovoriac o tom, že v skutočnosti s vami nikto nebol, nepozná vás a netuší nič o stave vašom ani vášho dieťatka...“

Tri jazvy
Jureňovci sa neskôr dozvedeli, že sa u Šimonka v brušku rozbiehala infekcia, ktorú testy nedokázali zachytiť. „Ak by sa pôrod nespustil spontánne, je možné, že by lekári o niekoľko dní museli pristúpiť k sekcii aj tak. Infekcia dieťaťa v maternici je totiž nebezpečná a nie vždy skončí šťastne,“ odhaľuje podrobnosti Dominika, podľa ktorej predčasný pôrod synovi zrejme zachránil život. „Dnes krásne rastie a dobieha svojich rovesníkov. A my sa postupne zohrávame ako päťčlenná rodina,“ zalesknú sa jej oči. Tentokrát už definitívne iba dojatím. K tomu, čo bolo, sa už nemá podľa nej význam vracať, dokonca nemá potrebu ani vysvetľovať niekomu na sociálnej sieti, či dosť trpela. „Za tie roky na očiach verejnosti som pochopila, že niektorí ľudia vám neporozumejú, ani keby ste sa rozkrájali. O tejto téme však hovorím kvôli iným ženám. Kvôli tým, ktoré sa pozerajú na svoju jazvu a stále v nej vidia vlastné zlyhanie. Nezlyhali. Možno práve cisárskemu rezu totiž vďačia za to, že dnes držia v náručí zdravé dieťa. Možno mu vďačia dokonca za svoj vlastný život,“ dodáva známa mladá žena, podľa ktorej sa skrátka materinská láska nemeria spôsobom pôrodu a žena sa nestáva mamou podľa toho, ako jej dieťa prišlo na svet, ale podľa toho, čo všetko je ochotná podstúpiť, aby tu bolo v poriadku a zdravé. „Mne po troch sekciách zostali tri jazvy. A za každou z nich jeden život.“




