Keď som mala osem rokov, presťahovali sme sa a ja som musela nastúpiť do novej školy, kde som si nevedela nájsť nových kamarátov. Celé to bolo pre mňa veľmi ťažké. A tak sa mojimi priateľmi stali postavy, ktoré som si vytvorila vo svojej hlave.
Brali ste to ako dobré riešenie, alebo, naopak, už vtedy ste si uvedomovali, že vám to komplikuje život?
Myslím, že toto uvedomenie prišlo postupne až neskôr. Vlastne až dnes vidím, ako veľmi ma to izolovalo. Bránilo mi to učiť sa bežným sociálnym zručnostiam, ktoré deti získavajú práve v kontakte s inými deťmi. Lenže vtedy som bola práve takto šťastná. Nevnímala som ako problém, že svoj vnútorný svet uprednostňujem pred tým skutočným.
Ako to vyzeralo, keď ste dospievali? Stále vám bolo lepšie vo vašom vlastnom svete?
Áno, vnímala som to totiž ako hru. Svoje imaginárne svety som nazývala príbehmi. Pamätám si, ako som sa vždy ponáhľala zo školy domov, len aby som sa k nim mohla vrátiť. Viem, že keby som si mala vybrať medzi „hraním svojich príbehov“ a čímkoľvek iným, vždy by vyhrali príbehy.
Prečo?
V skutočnom svete som nemala kamarátov. Škola bola pre mňa stresujúca, pretože som vedela, že ostatné deti ma nemajú rady. Moje príbehy tak boli v podstate únikom pred týmto pocitom, hoci ja som ich tak vtedy nevnímala. Boli mojím šťastným miestom. Na druhej strane, treba povedať, že to bola zároveň z núdze cnosť. Bola som so svojimi postavami, pretože nikto iný so mnou byť nechcel.
Trápilo vás to?
Myslím, že nie, naopak, vôbec mi to neprekážalo. Aj keby som mala možnosť vybrať si, pravdepodobne by som si vtedy zvolila svoje postavy pred skutočnými kamarátmi.
Ani na chvíľu ste nemali pocit, že s vami nie je niečo v poriadku? Alebo ste to brali ako svoje tajomstvo, zvláštnu schopnosť?
Ako dieťa som to jednoducho vnímala ako súčasť seba. Myslím, že som tušila, že iní ľudia takéto príbehy nemajú, ale veľmi som sa tým nezaoberala. Moje príbehy tu boli, odkedy si pamätám, takže som si nevedela predstaviť, aké by to bolo, žiť bez nich. Iní ľudia mali kamarátov, ja som mala postavy. Taký bol môj svet. Nepamätám si, že by som to vnímala ako niečo dobré alebo zlé. Jednoducho to bolo moje.
Keď niekto len tak pozerá z okna, často si ani neuvedomuje, na čo presne myslí. Keby ste sa ho opýtali, možno by povedal, že si spomenul na nejaký rozhovor alebo premýšľal, čo bude robiť neskôr. V skutočnosti však jeho myšlienky pravdepodobne voľne preskakovali z jednej témy na druhú. Nebolo to teda vedomé ani sústredené premýšľanie. Tomu sa hovorí blúdenie mysle. Moje príbehy sú presný opak. Sú zámerné, sústredené a vyžadujú si energiu. Úplne ma pohltia. Spôsob, akým snívam ja, má bližšie k stavu hlbokého ponorenia než k obyčajnému blúdeniu mysle. To, čo si väčšina ľudí predstaví pod denným snívaním, nie je ten istý mentálny proces ako maladaptívne denné snívanie.
Prečo o ňom vôbec hovoríme ako o maladaptívnom, čiže neprimeranom až škodlivom?
Ak máte v hlave príbehy, máte schopnosť odpojiť sa od reality a preniesť sa niekam inam. Nebezpečné to začne byť, hlavne ak je vaša realita bolestivá, osamelá alebo nepríjemná. Dokážete si totiž vytvoriť alternatívny svet, v ktorom ste šťastní, milovaní a v bezpečí. A práve vtedy sa z neškodných príbehov môže stať závislosť.
Čiže do svojich snov doslova utekáte bez ohľadu na všetko a všetkých v reálnom svete, ktorý vám pripadá omnoho menej príťažlivý ako ten vymyslený...
Presne tak. Reálny život nie je nikdy dokonalý. Váš vnútorný svet však dokonalý byť môže. Ak je to jediné miesto, kde sa cítite šťastní, kde vás ľudia milujú a kde na vás záleží, je prirodzené, že tam chcete tráviť čo najviac času. Je to miesto, kde nachádzate zmysel, kde máte pocit, že žijete naplno.
Čo tieto sny dávali konkrétne vám, čo vám v skutočnom živote chýbalo?
V detstve to bolo hlavne sociálne spojenie, ktoré som v skutočnom svete nemala. A neskôr, keď sa menili moje potreby, menili sa aj moje príbehy. Objavili sa v nich nové témy: romantika, dobrodružstvo, profesionálne uznanie. Vo svojej predstavivosti som mohla robiť čokoľvek, mať všetko, po čom som túžila, bez toho, aby som sa o to musela usilovať. A takéto okamžité uspokojenie môže byť veľmi návykové.
Utekali ste tam teda postupne už kedykoľvek, alebo to bolo vždy len v snahe chrániť sa pred niečím ťažkým v realite?
Mnohí ľudia s maladaptívnym denným snívaním vnímajú svoju predstavivosť ako nepriateľa. Ja si však myslím, že na začiatku sa nás naozaj snaží chrániť. Niečo v reálnom svete nás bolí, zraňuje alebo zneisťuje, a tak si myseľ vytvorí alternatívnu realitu, kde sme milovaní. Stačí sa ponoriť do svojho druhého života a na pár hodín máte pocit, že vaša bolestivá realita je ďaleko, akoby patrila niekomu inému. Časom sa však mení to, koľko bolesti je potrebné na to, aby vás myseľ zatiahla späť do fantázie. Stačí jej čoraz menej, pretože už viete, čo vám vnútorný svet dokáže dať.
Napríklad?
V dospelosti snívanie najčastejšie nespúšťal smútok, ale nuda. Každodenná rutina – práca, starostlivosť o rodinu, bežné povinnosti –, to všetko mi pripadalo strašne fádne v porovnaní so životom, ktorý som viedla vo svojej hlave. Túžila som po vzrušení z toho druhého sveta, hoci v mojom reálnom živote vlastne nič nebolo zásadne zlé.
Čo sa dialo, keď ste sa zo svojho sveta vrátili do reality? Čo ste cítili?
Najsilnejšia bola frustrácia. Neustále som si uvedomovala, koľko času strácam. Plánovala som si veci, ktoré chcem urobiť v skutočnom živote, no nakoniec som ich neurobila, pretože som ten čas strávila vo svojej predstavivosti. Začala som samu seba vnímať ako lenivú a neschopnú. Rokmi som týmto myšlienkam uverila a strašne som sa hanbila.
Prišiel niekedy moment, keď ste si povedali dosť – potrebujem rozumieť, prečo to robím?
Áno. V jedno nedeľné ráno, keď som mala 46 rokov, mi zrazu napadla úplne náhodná myšlienka: „Mala by som si to vygoogliť a zistiť, či to robí aj niekto iný.“ Vtedy som pre to ešte nemala pomenovanie a nepamätám si presne, čo som napísala do vyhľadávača. Bolo to niečo ako „neustále si v hlave vymýšľam príbehy“. O päť minút som čítala článok o maladaptívnom dennom snívaní a konečne som mala názov pre spôsob, akým funguje môj mozog. Ešte dôležitejšie však bolo zistenie, že nie som sama, že existujú ďalší ľudia, ktorí žijú s príbehmi v hlave. A existovali aj odborníci, ktorí sa tento nezvyčajný spôsob myslenia snažili pochopiť. V tom čase som pracovala v akademickom vydavateľstve, takže som sa ponorila do každej knihy, ktorú som o tom našla. A uvedomovala som si, že čítam vlastne o sebe.
Povedali ste o tom niekomu?
Kým som pre to nemala pomenovanie, nevedela som, ako o tom hovoriť. Bolo príliš ťažké opísať, čo sa vo mne deje. Ale ani potom, keď som už vedela, o čo ide, to nebolo ľahké. Okolo duševného zdravia existuje stále mnoho stigiem. O maladaptívnom dennom snívaní ani nehovoriac. Ľudia vás vnímajú ako detinských, nevedia si predstaviť, že by sa od niečoho takého dalo stať závislým. Istý čas som teda o svojich ťažkostiach hovorila iba v online skupinách pre ľudí s maladaptívnym denným snívaním. Bolo to jediné bezpečné miesto, kde mi ostatní rozumeli.
Neskúsili ste vyhľadať odborníkov?
Keď som sa to prvýkrát pokúsila vysvetliť terapeutke, povedala mi, že ide o rumináciu, teda opakované premietanie myšlienok, a uistila ma, že je to bežné. Poradila mi, ako to zvládať. Lenže nič z toho nefungovalo, pretože to nebolo to, čo som prežívala. Táto skúsenosť ma naučila, že terapia je priestor na liečbu mojej depresie, ale nie na rozprávanie o „tej druhej veci“.
Ako veľmi „tá druhá vec“ nakoniec dokáže ovplyvňovať každodenné fungovanie?
V najťažšej podobe vás dokáže brzdiť vo všetkých oblastiach života. Môže byť takmer nemožné pracovať alebo študovať, keď vaša myseľ každých pár minút odchádza do imaginárneho sveta. Človek sa začne sociálne izolovať. Odmieta pozvania, pretože chce tráviť viac času so svojimi postavami. Imaginárne vzťahy sú jednoduchšie, predvídateľnejšie a pritom môžu pôsobiť rovnako napĺňajúco ako tie skutočné. Môžete sa vzdať koníčkov, ktoré ste kedysi milovali, alebo stratíte chuť uspieť v reálnom svete, pretože načo sa namáhať, keď si úspech môžete predstaviť a cítiť sa takmer rovnako dobre? A hlavne prichádzate o spánok, pretože vaša predstavivosť nikdy celkom neodpočíva.
Ste trojnásobná mama. Čo urobilo s vaším snívaním materstvo?
Keď sa mi narodili dcéry dvojičky, môj život sa prvé roky točil okolo nich. Nemala som čas strácať sa vo svojej predstavivosti a môj vnútorný svet ustúpil do úzadia. Keď sa však o pár rokov neskôr narodil syn, bolo to iné. Zle spal a ja som s ním celé hodiny sedávala v noci potme. Nedalo sa robiť nič, len premýšľať. A moja myseľ znova odišla tam, kam odchádzala vždy – do môjho druhého sveta. Keby som vtedy dokázala ovládať svoju predstavivosť tak ako dnes, nebol by to problém. Mohla by som svoj vnútorný svet navštíviť v tichých nočných chvíľach a cez deň ho odsunúť nabok. Lenže takú kontrolu som vtedy nemala. Keď som sa v noci ponárala do svojho druhého života, cez deň zostával stále niekde v pozadí. A to znamenalo, že som bola pri deťoch menej prítomná, než by som si želala.
Dnes už ho teda kontrolovať viete?
Moje príbehy sú stále so mnou, ale už ma neovládajú. V skutočnosti mi pomohli vybudovať realitu, ktorá je šťastnejšia a napĺňajúcejšia, než som si kedysi vedela predstaviť.
Nebojíte sa snívať ďalej, keď viete, čo vám to v minulosti spôsobilo?
Nemyslím si, že je reálne a vlastne ani zdravé prestať snívať úplne. Aby sme denné snívanie mohli nazvať maladaptívnym, musí nám škodiť. A škoda vzniká vtedy, keď sa predstavivosť zmení na závislosť. Ak prekonáte závislosť, prekonáte maladaptívne denné snívanie. Potom môžete svoj vnútorný svet používať slobodne.
Je váš život dnes taký, že už ten únik do dokonalejšieho sveta v podstate ani nepotrebujete?
V mojom prípade to bolo viac o tom, kým som, než o živote, ktorý som žila. Dnes som oveľa šťastnejšia, pretože sa v realite snažím byť človekom, ktorým som vždy bola vo svojej predstavivosti.
Fotogaléria
.jpg)
