Na prázdniny s vnúčatami som sa tešila celý rok. Bývajú ďaleko a vídame sa len niekoľkokrát do roka, preto som si celé mesiace predstavovala, čo všetko spolu zažijeme. Plánovala som, ako budeme piecť koláče, chodiť na výlety, večer hrať karty a rozprávať sa o všetkom, čo sa od nášho posledného stretnutia udialo. Keď konečne prišli, bola som šťastná, že ich mám pri sebe. Veľmi rýchlo som však zistila, že hoci sedia v mojej obývačke, myšlienkami sú niekde celkom inde. Hneď po raňajkách vezmú do rúk mobily, sledujú videá, píšu si s kamarátmi a občas sa zasmejú niečomu, čomu vôbec nerozumiem. Keď sa ich opýtam, čo ich pobavilo, odpovedia iba: „Nič, babka.“ Skúšam ich nalákať na prechádzku, kúpalisko či pečenie, no často počujem, že sa im nechce alebo že ešte musia niekomu odpísať. Keď ich požiadam, aby mobily aspoň na chvíľu odložili, hádajú sa so mnou akoby som im brala kyslíkový prístroj, na ktorý sú odkázaní... Nechcem byť tou prísnou starou mamou, ku ktorej už na budúci rok nebudú chcieť prísť. Zároveň ma však bolí predstava, že nám vzácny spoločný čas pretečie pomedzi prsty, zatiaľ čo sa budeme všetci pozerať do obrazoviek. Mám stanoviť jasné pravidlá, alebo ich radšej nechať tak?
Radí psychologička Lenka Jurčová z online platformy ksebe.sk
Mobil dnes patrí k sociálnemu životu detí, preto nie je dobré úplne im ho zakázať. Pomáha skôr dohodnúť sa na situáciách, keď sa mobily odkladajú, napríklad pri spoločnom obede, výlete alebo večernom hraní spoločenských hier. Starí rodičia môžu byť práve tí, ktorí deťom ukážu, že aj obyčajné spoločné chvíle môžu byť zaujímavé. Najlepšie funguje, keď deti niečo robia spolu s dospelými, nie keď len počujú zákaz.
