Vždy sa mi vybaví jej pokojná krásna tvár, oči, ktoré sa na mňa dívajú, akoby sa ma chceli niečo opýtať alebo mi niečo povedať, niečo, o čom neviem, tajomstvo, ktoré mi nedokáže prezradiť cez bariéru smrti. A kým bola? Bola študentkou, bývala na internáte ako mnohí iní, veľa sa učila, v prvom ročníku sú ťažké predmety ako fyzika, chémia, anatómia, histológia... No predovšetkým bola mladým dievčaťom na prahu dospelosti, tešila sa na všetko, čo jej život ešte len mal priniesť. Priznám sa, že som vám vďačný za túto otázku. Páči sa mi jej formulácia, pretože to naozaj nebola iba obeť zločinu. V istom zmysle sa však jej meno a osoba, ten človek v nej, stali obeťou „prípadu Cervanová“, ktorý ju v očiach verejnosti zredukoval na „tú zavraždenú študentku“.
Patrila k tým, ktorých prítomnosť si každý všimol, alebo bola skôr nenápadná?
Bola tichá, v cudzom prostredí sa nepredvádzala, ale bola v nej vnútorná sila, ktorú si všimol každý, kto ju poznal bližšie.
Spomínali ste, že sa tešila na všetko, čo jej život ešte len mal priniesť. O čom snívala?
Popri škole a mne (úsmev) sa venovala folklóru. Tancovala v ľudovom súbore v Košiciach a bola naozaj skvelá tanečníčka. Rada cestovala. S rodinou žila nejaký čas v Indonézii, kde jej otec bol pridelený ako vojenský letecký inštruktor. So súborom bola potom na folklórnom festivale v Španielsku. Ale aj my dvaja sme spolu prežili množstvo výletov, väčšinou po Slovensku, samozrejme, len také, aké nám naše finančné a časové možnosti dovolili. A sny? Snívali sme o spoločnom živote, o rodine, deťoch...
Viem, že ste sa spoznali na zemiakovej brigáde. Čím si vás získala?
Tá povestná „iskra“ sa asi v žiadnom vzťahu nedá len tak ľahko opísať, a ak sa o to niekto aj pokúsi, vyjde mu len niečo banálne a všeobecné ako chémia, stretnutie očí... V našom prípade to boli asi slová, na ktorých význame už až tak nezáleží, ale ich zvuk sme obaja počuli niekde hlboko vnútri duše, kde splývali s našimi najhlbšími myšlienkami a túžbami, o ktorých sme ešte ani sami nevedeli.
Spomínali ste, že váš vzťah trval presne tisíc dní. Keby ste si z nich mohli jeden jediný zopakovať, ktorý by to bol?
Ktorýkoľvek. Neviem, čo by som dal hoci aj za jednu hodinu...
Hovoríte o vás ako o snúbencoch, hoci vaše zasnúbenie bolo skôr symbolické. Padol však predsa len sľub, že sa vezmete?
Asi áno, určite sme o tom hovorili, ale nebolo to nič konkrétne, neupínali sme sa k tomu. Žili sme život tak, ako sa vyvinul, keďže škola nás rozdelila – kým ja som medicínu študoval v Košiciach, ona v Bratislave, ale verili sme, že jedného dňa sa všetko vyrieši a už budeme môcť byť stále spolu. V tých časoch bolo manželstvo vlastne jedinou alternatívou, takže nebolo o čom špekulovať.
Asi sa nedá zabudnúť na deň, keď mala Ľudka pricestovať nočným vlakom do Košíc. Čo sa vám vtedy odohrávalo v hlave, keď zo žiadneho spoja z Bratislavy makoniec nevystúpila?
Nedokázal som pochopiť, čo sa mohlo stať. Bolo to ako z nejakej knihy, niečo z inej dimenzie, nedalo sa to nijako vysvetliť, prečo neprišla a prečo mi aspoň neposlala nejakú správu. Človeku asi napadne aj tá najhoršia možnosť, ale tú si nepripúšťa, lebo je presvedčený, že musí existovať nejaké normálne vysvetlenie.
Ako Richard Veselý prežíval dni čakania, chvíľu, keď sa dozvedel, že Ľudku už nikdy neuvidí, aj päťdesiat rokov otázok, ktoré stále nemajú definitívne odpovede, si prečítate v novom vydaní magazínu Moje zdravie, ktorý je práve v predaji.
Fotogaléria
.jpg)
