Dorota Nvotová: Nestalo sa mi nič iné, len mi bolo pripomenuté: ži podľa toho, čomu veríš

Mám ju rada. Tú jej provokatívnu, odvážnu prítomnosť. Schopnosť rozhodovať sa presne naopak, ako by som to urobila ja. Nastavuje mi tým zrkadlo. A možno aj sama sebe. Lenže na rozdiel od mnohých z nás, možno aj odo mňa, sa doň nebojí pozrieť a na rovinu si priznať, čo bola chyba a čo, naopak, stálo za všetky potknutia, modriny aj bolesť. Je ako môj tajný učiteľ. Vždy bola. Ale teraz po diagnostikovaní rakoviny ma svojou otvorenosťou doslova posadila na zadok. Odvtedy sa dookola pýtam – je normálne padať a pritom rozmýšľať, ako zachytiť druhých? Pri speváčke, herečke a cestovateľke Dorote Nvotovej zjavne áno. A ja vidím, že sa mám čo učiť.

Úprimne priznávam, že ma doslova dojalo, že hneď ako ste prehovorili o tom, že vám diagnostikovali nádor na prsníku, ste zároveň dodali, že to beriete ako výzvu rozprávať o tom nahlas, aby sa v rovnakej situácii neocitli ďalšie ženy. Vy ste nemali chuť niekde sa zavrieť, plakať a kašľať na celý svet?
Nehovorím, že som si to neodplakala a ešte neodplakávam, ale nijako to nekoliduje s tým, že mám potrebu o tom hovoriť. Jedna vec je, že je to zvyk, jednoducho mi „furt ide huba“. A druhá, že mám akýsi spasiteľský komplex. Celý život mám pocit, že musím byť užitočná. Načo by som tu inak bola? Takže som si povedala – poďme „zneužiť“ aj rakovinu na niečo užitočné.

Dorota Nvotová

(zdroj: archív D.N. )

Chápem. Znamenalo to však ísť na trh s vlastnou kožou, s tými najintímnejšími vecami...
Pre mňa je to prirodzené. Nemusela som sa k tomu nejako nútiť, motivovať, nič. Tým, že som aj predtým písala autobiografické knihy o sebe, je pre mňa prirodzené hovoriť aj o chvíľach, keď je život nafigu.

Druhá vec, ktorá ma zaskočila, bola, ako sa na váš nádor prišlo. Nebolo to totiž tak, že by ste prišli na kontrolu, lekár si vás posadil pred seba a šokoval vás výsledkami vyšetrenia, ale presne naopak. Vy ste boli tá, ktorá prišla za ním a povedala mu, že cítite, že máte rakovinu.
To je pravda, diagnostikovala som sa sama a oni mi to potvrdili.

Na základe čoho? Nahmatali ste si niečo na prsníku?
Nie.

Tak ako ste to vedeli? Mali ste nejaké príznaky, cítili ste bolesť, čokoľvek...?
Sedela som v kuchyni a zrazu to tak prišlo: „Ježišikriste, ja mám určite rakovinu! Dorota, musíš to ísť riešiť.“ Ten pocit som mala už párkrát aj predtým. Vždy som šla ku gynekológovi a on mi povedal, že som ešte mladá na to, aby ma posielal na mamografiu, keďže nemám štyridsať. Skončila som len u ďalšieho doktora, ktorý to odborne prehmatal a nič nenašiel. Potom to pozrel ultrazvukom a ani ten nič neukázal. Dnes je pritom už zrejmé, že to tam bolo už vtedy. Typ nádoru, ktorý mám, sa totiž formuje minimálne desať rokov. Môj pocit bol teda celý ten čas správny.

„Sedela som v kuchyni a zrazu to tak prišlo: Ježišikriste, ja mám určite rakovinu! Dorota, musíš to ísť riešiť.“

No museli ste si ho nechať vyhovoriť. Alebo ste predsa len verili sebe?
Hovorila som si – nič mi nenahmatali, nie je to na ultrazvuku, tak asi len šaliem. Ono paranoja sa od intuície niekedy ani rozoznať nedá... Brala som to teda tak, že okej – to, čo vedeli spraviť, spravili, tak počkám, kým budem mať po štyridsiatke. Potom som na to zabudla a zrazu to prišlo v tej kuchyni... A okamžite som šla znova za gynekológom...

Znova sa neobjavil žiadny príznak, bola to stále len intuícia?
Nie, nič, nič, nič... Iba čistá intuícia.

Vďaka čomu to teda tentoraz bolo iné a doktori sa na vás predsa len pozreli podrobnejšie?
Už som mala štyridsaťtri. V prvom momente mi však povedali, že vláda aktuálne mamografiu u žien posunula až na vek po štyridsaťpäťke, takže ma tam opäť nemôžu poslať. Už som sa však nedala – teraz fakt už musíte!

Nemali ste pocit, že vás berú už ako šialenú? Dožadujete sa od nich opakovane diagnózy, ktorú podľa nich nemáte?
Môj doktor bol našťastie veľmi chápavý. Nakoniec prikývol – dobre, napíšem, že je to potrebné, a hotovo. Dôveroval mi.

Kedy teda definitívne zistili, že ste mali pravdu?
Až po biopsii. Najprv prišla informácia, že to nevyzerá dobre, a je to tak „fifty-fifty“, či je to zhubné alebo nie. Potvrdiť to mala až biopsia. No a biopsia to potvrdila.

Pamätáte si na prvý pocit?
Čakala som, že to príde. Hoci pripúšťam, že som stále dúfala, že to môže byť predsa len nejaký prvok šialenstva a veľmi silnej paranoje. Ale hovorila som si – čo je horšie? Byť úplný paranoik, alebo mať rakovinu?

Našli ste odpoveď?
Zistila som, že mať rakovinu je horšie.

„Strach zo smrti je u mňa omnoho silnejší ako akékoľvek sentimentálne pripútanie sa k orgánu, ktorý nepotrebujem, keďže už neplánujem dojčiť.“

Intuícia sa potvrdila, dostali ste diagnózu. Vedeli ste hneď, čo s tým?
Napriek tomu, že som vedela, že to tak bude, bolo to také… Bol to proste náraz. Akurát som mala naplánovanú túru, rozmýšľala som teda, či ísť alebo nejsť. Potom som si však povedala – čo zmôžem, keď ostanem doma? Neprestanem mať rakovinu. Takže prvých štyridsaťosem hodín som strávila bez signálu v lese v útulni.

Takže ste na to zostali sama?
Bola som tam s kamarátom, ktorému som to povedala. Ale človek si to aj tak nesie sám.

Potom sa asi začal tradičný kolobeh návštev lekárov. Mimochodom, s akým pocitom ste tam išli prvýkrát?
Bola som na seba pyšná: Mala som pravdu! Potom som však sama sebe nadávala – ty si úplne švihnutá! Ešte aj tu to tvoje ego preráža.

Komentovali doktori nejako to, že ste to tušili už vtedy, keď to oni ešte nepripúšťali?
Vôbec sa tým nezaoberali. Keď už tam je nález, už je len čas riešiť ho.

Pamätám si, že pred smrťou otca Jara Filipa ste mali rovnaký pocit – že sa mu niečo stane. A zakrátko naozaj zomrel. Máte naozaj takú silnú intuíciu?
Mám. Viackrát som mala prorocké sny, pri ktorých som cítila, že sa vzápätí odohrajú aj v realite. Ale nie je to nejaké časté. Za celý život sa to dá spočítať na prstoch dvoch rúk. Akoby som si pozrela fotku z budúcnosti. Niečo mi hovorí – predstav si seba v tejto situácii. Si tam, či nie? Možno by som to však nemala robiť, nevidím totiž vždy dobré veci. Ale nechcem to tu celé zvrtnúť na nejaké ezo. Prevencia nie je o tom, že systém sa bude spoliehať na to, že baby budú bosorky. To, že som to tak mala ja, nič neznamená. Mohla to byť pravda, aj nemusela.

Nielen pri onkologickej diagnóze všetci počúvame, aké je dôležité bojovať, chcieť žiť, myslieť pozitívne... Aká je však skutočnosť – s čím ide človek do toho reálne? Respektíve s čím ste do toho išli vy?
S tým, že mi všetci lezú na nervy a nikto ma nechápe. A ak ešte raz budem počuť slovo „mysli pozitívne“ alebo „bojuj“, tak sa mi otvorí nožík vo vrecku. A viem, že nie som s týmito pocitmi jediná. Ako totiž môže človek myslieť pozitívne, keď sa mu stalo niečo také hrozné? Možno o pol roka, o rok, ale nie teraz. Pritom som človek, ktorý má naozaj chuť žiť. A rovnako mi znelo, že som bojovníčka. P*d bojovníčka, keď som zoslabnutá, zdeptaná, neviem, čo sa bude diať, a celý doterajší kalendár môžem roztrhať. Omnoho viac by človeku, ktorý sa práve dozvedel, že má rakovinu, pomohlo, keby počul – vieš čo, vyplač sa, buchni si hlavu do vankúša a pokojne nadávaj...

Ste typ, ktorý hneď ako sa z toho lesa vtedy dostal a zaregistroval nejaký mobilný signál, chytil do ruky mobil a googlil o svojej chorobe všetko, čo sa dalo?
Vôbec. Dokonca som sa toho bála. Nechcela som nič vedieť. Veľmi podobne som to mala, aj keď som bola tehotná. Zakázala som si na internete čokoľvek hľadať. Človek s mojimi manipulatívnymi schopnosťami dokáže totiž prinútiť aj umelú inteligenciu, aby mu povedala to, čo chce. Pohádam sa s ňou a nakoniec ju dokopem vyhľadať len také fakty, ktoré mi sedia. Načo to mám robiť? Nakoniec to za mňa síce urobila moja sestra a poslala mi nejaký „výcuc“, ale ja som si povedala, že budem počúvať iba doktorov.

Potrebovali ste od nich vedieť konkrétne číslo – akú máte šancu?
Áno. To bolo prvé, na čo som sa spýtala. Dajte mi jedno číslo – koľko percent žien s týmto typom nádoru prežije? A doktor mi povedal deväťdesiatosem. Vtedy som si povedala – okej, už som mala omnoho smrteľnejšie choroby.

To je pravda. Prekonali ste týfus, dostali embóliu – diagnózy, z ktorých by sa iný zosypal, no vy ste išli ďalej. Dokonca v pohode. Bolo to teraz iné?
Úplne. Pretože rakovina je nálepka. Už to slovo. Ako keby znamenalo koniec. Pritom dnes veda pokročila natoľko, že to tak vôbec nemusí byť. V niektorých prípadoch áno, ale v mnohých nie. Napriek tom v tom slove stále počujeme smrť. Je to podobné, ako keď sprevádzam ľudí na Maldivách a šnorchlujeme so žralokmi. Oni jančia a ja ich upokojujem. Vysvetľujem, že to nie je ten nebezpečný „great white“. Že toto je nurse shark, sestričkový, ktorý ich nepohryzie. Ocuciava totiž koraly. Ale tí ľudia majú napriek tomu pred očami filmové Čeľuste. Môžete im vysvetľovať, čo chcete. Ja to mám tak s rakovinou. To je vlastne aj jeden z dôvodov, prečo o tom hovorím. Predsudky sa totiž dajú zbúrať len tak, že budete mať dosť opačných informácií. Keď však na to nebodaj zomriem, bude to prúser... Potom už nikto neuverí, že rakovina nemusí znamenať smrť.

Prišla s diagnózou aj tá obvyklá otázka: prečo ja?
A prečo nie ja? Prišla akoby v jednom balíčku aj s odpoveďou – pozri, čo sa deje v Gaze! Pozri sa na tie desaťtisíce detí. Prečo ony? Pozri sa, čo sa deje na Ukrajine. Pozri sa tam na tie deti. Prečo ony? Pozri sa hocikde na deti, čo hladujú. Prečo ony a prečo ja nie? V čom som ja lepšia? Na svete je tak strašne veľa utrpenia nevinných, že je blbosť sa pýtať: prečo ja? Navyše ako budhistka chápem zákon karmy. Má ma to niečo naučiť.

Napríklad pochopiť, čo ste robili zle? Lebo presne toho máme v takýchto chvíľach plnú hlavu – čo by bolo, keby som nerobila to alebo tamto...
Pýtala som sa, či som si to nejako spôsobila. Či za to mohlo fajčenie alebo niečo iné. Je to však veľmi otázne, ten nádor totiž vznikal strašne dlho. Keby mi povedali, že vznikal dva roky, tak si poviem: hm, viem prečo. Ale desať až pätnásť? Vtedy som prežívala najšťastnejšie obdobie svojho života, mala som množstvo pohybu, zdravú stravu, stále som bola vonku, bola som šťastná... Dokonca som vtedy päť rokov nefajčila. Fakt neviem, čím som si to v tom období mohla spôsobiť. V mojom živote bol doslova nulový stres…

Rozmýšľali ste aj nad genetikou?
Áno. Bola som na testoch a všetko v poriadku. V genetike to nie je.

Čo všetko vlastne po tej diagnóze nasledovalo?
Ešte tam, kde mi robili biopsiu, im hovorím: „Prosím vás, okamžite mi to celé odrežte. Aj ten druhý prsník.“ Oni na to, že to ešte musí vidieť chirurg a povedať, ako by sa to dalo zachrániť. Ja som však tvrdohlavo trvala na svojom – hlavne nič nezachraňujte, lebo zachránite aj rakovinu. Všetko nech ide preč, preč, preč. Ja chcem žiť. Strach zo smrti je u mňa totiž omnoho silnejší ako akékoľvek sentimentálne pripútanie sa k orgánu, ktorý nepotrebujem, keďže už neplánujem dojčiť. Smiali sa, že keby každá pacientka bola takáto. Chirurg mi napríklad opatrne vysvetľoval, že si nie je istý, či bude možné zachovať bradavku. A ja hovorím: „Preboha, preč s ňou. Opovážte sa ju zachovať.“ Potom spomínal, že koľkokrát mu pacientka aj povie, že môžu dať všetko preč, a príde jej muž a zrazu začne: nie, zachovať, zachrániť... U mňa by takýto muž bol už zbalený pred dverami.

Takže celý prsník išiel naozaj preč?
Hoci som na to tlačila, povedali mi, že kožu zachovajú, aby neskôr mohli spraviť rekonštrukciu. „Ukecali ma, ale trikrát som sa uistila, či v koži nemôžu byť nejaké metastázy.

Išlo o život, takže vaše rozhodnutie bolo logické. Vnímali ste to tak aj potom, keď ste sa prebrali z narkózy a na mieste ľavého prsníka naozaj nebolo nič?
Najskôr som sa tam nemohla ani pozrieť. Tri dni som z toho mala úzkosť. Potom mi povedali, že sa musím umyť. A ja – ježišmária. Našťastie tá rana musela ešte zostať zalepená. To mi pomohlo, bola to taká medzifáza. Už som videla, že je to rovné, ale ešte to bolo prelepené veľkými náplasťami. Tak to bolo asi desať dní, až potom mi to dali dole. Za ten čas som si zvykla, že je to ploché. Potom som už nemala problém pozrieť sa na jazvu.

Neprišli žiadne slzy?
Ale áno. Občas sa objavia aj teraz. Hlavne keď na to zabudnem. A potom sa zbadám večer pred zrkadlom a nanovo si to uvedomím. Ale teraz sa na tom už skôr smejem, na začiatku som plakala.

Mnohé ženy hovoria, že po strate prsníka majú pocit, akoby istým spôsobom prestali byť ženami…
Ja ten pocit nemám. Naozaj. Stále si pripadám sexy. Ale nehovorím, že to takto musí mať každá žena alebo že takto je to správne. Druhá vec je, že som odvtedy ešte nemala priateľa, takže som nebola konfrontovaná s tým, aká bude reakcia. Na druhej strane, keďže o tom všade hovorím, bude to ten druhý asi vedieť bez toho, aby som ho na to musela pripravovať v nejakej konkrétnej situácii – hm, vieš, ja vlastne…

Máte po operácii, aktuálne beriete hormonálnu liečbu, zostal napriek tomu strach?
Asi áno. Hoci som si povedala, že s deväťdesiatosempercentnou šancou na prežitie to môžem zaradiť medzi chrípočky. Aj tam je tuším nižšia… Takže čo mám za problém? Prečo to riešim? Dobre, nemám prsník. Ale je môj život nejako viac ohrozený ako pred tým, než mi povedali, že mám v tele nádor? Nie. Je smrť bližšie? Každú chvíľu ma môže zraziť auto, padnúť na mňa tehla, na Slovensko môže zaútočiť Rusko... Hocičo sa môže stať. Môžem zo sekundy na sekundu zomrieť presne tak ako my všetci. Omnoho nebezpečnejšia je pre mňa v tejto chvíli trombóza, ktorú mám v aorte po embólii. Tak čo som celá „pokakaná“ z tej informácie, že mám rakovinu? Stále si to skrátka racionalizujem. Aj keď to nepomáha, viem aspoň na chvíľu z emočna prepnúť na rácio. Hoci ma to potom zase sotí späť.

Podľa mňa je to pochopiteľné. Myslím, že každý, komu by sa stalo niečo podobné, by prechádzal tým istým.
Ale mne sa nestalo nič iné, len mi bolo pripomenuté: ži podľa toho, čomu veríš a čo si myslíš. To je celé, čo sa stalo, Dorotka.

Z filozofického hľadiska možno, ale úplne ľudsky sa človek bojí. A nielen o seba – ste mama, dcéra, sestra… A niekedy trpia tí najbližší ešte viac a človeku to nie je jedno. Ako to vôbec maminka, herečka Anna Šišková, prijala?
Úplne sa zrútila. Do poslednej chvíle totiž neverila, že to bude rakovina. Pred pár rokmi si prešla niečím podobným a na biopsii sa ukázalo, že je to negatívne. Myslela si, že budem po nej a skončí sa to rovnako. Keď som jej teda hovorila, že sa bojím, že čo keď to nebude môj prípad, tak to v dobrom zahadzovala: Ale prosím ťa. A potom prišli výsledky a ona sa, chudera, cítila ešte aj previnilo. Pritom ma chcela iba upokojiť. .

Čo syn? Stále je to len školák. Viem, že má ešte otca, ale vyrastá iba s vami...
V tom istom čase, ako mne prišli výsledky, sa mu otec odsťahoval do zahraničia a odvtedy ho nevidel. Takže to mal ešte ťažšie. A ja som nemohla nič viac, len mu otvorene povedať – takto sa volá moja diagnóza a takúto mám šancu na prežitie – deväťdesiatosem percent. Pokojne si to over, pohľadaj na internete. Je síce veľmi racionálny, ale je mi jasné, že niekde v ňom ten strach určite je. No viac už urobiť nemôžem. Nemôžem sa cítiť vinná za to, že som chorá.

Keď ste si vtedy dávali otázku – prečo vy, napadlo vám, že sa vo vás možno ukladalo všetko ťažké už od detstva? V ôsmich rokoch ste zistili, že váš otec je niekto iný ako ten, s ktorým žijete, a keď ste ho našli, zomrel...
Ale kde je napísané, že život má byť ľahký? Čo je to za blbosť myslieť si, že máme byť šťastní a zdraví?

Občas nám to však napadne. Že prečo niekto ľahký život má a my nie.
Ale to si len myslíme, že ho má druhý ľahký. Nikto nemá ľahký život. Najväčším princípom života je podľa mňa utrpenie. Očakávanie, že život bude ľahký, krásny a že budeme zdraví a šťastní, je blbosť. To sú fázy, ktoré môžu na chvíľu nastať a treba si ich užiť, ale nikdy nie sú trvalé. A netreba to ani čakať. To však neznamená, že máme byť pesimisti. Len musíme pracovať aj s týmto variantom.

Vidím, že veci beriete racionálne, ale nedá sa nájsť matematika aj v tom, že ste museli zvládnuť niekoľko krachov vzťahov, koniec koncov aj na syna ste zostali sama?
Neviem. Každý zažil sklamania v láske a nie každý má rakovinu… Korelácia nie je kauzalita. Skôr si myslím, že to súvisí s touto dobou. Žijeme zle. Nehýbeme sa. Máme telo plné mikroplastov. Vo všetkom, čo vypijeme a zjeme, je bordel, ktorý tam nikdy predtým nebol. A čudujeme sa, že každá ôsma žena má rakovinu prsníka. Naozaj mám problém s tým, ako žijeme. Vôbec sa mi to nepáči. Všetko od telefónov, ktoré deťom v podstate zobrali detstvo, cez sociálne siete, ktoré krivia obraz sveta, až po to, ako ľahko sa manipuluje.

Dá sa s tým niečo robiť? Svet nezmeníte. Dokázali ste aspoň svoj život? Dá sa to vôbec? Niekedy sa mi zdá, že je to jeden kolotoč, ktorý sa neprestane krútiť a je mu jedno, že máte rakovinu...
Ale mne to nie je jedno. Keď ma niečo stresuje, normálne to neurobím a zruším. To som si predtým nedovolila. Je to strašne super výhovorka: ja nemôžem, ja mám rakovinu. Všetci sú totiž ticho. Neprišla som na stretnutie, lebo som nevládala vstať z postele? Fakt som nevládala. Tá hormonálna liečba nie je úplne sranda. A všetci sú v pohode. Nič sa nestalo. Normálne poviem pravdu. Nevymýšľam si výhovorky. A svet ani raz nespadol.

„Prvé, na čo som sa spýtala, bolo číslo – koľko percent žien s týmto typom nádoru prežije? A doktor mi povedal deväťdesiatosem. Vtedy som s povedala – okej, už som mala omnoho smrteľnejšie choroby.“

Katarína Alberty Ondrejková

Foto: archív D. N.