Určite nie. Naozaj mám takú veselú, optimistickú a vyrovnanú povahu. Takže to nie je klam. A myslím si, že práve tento môj základ mi pomáha zvládať všetky životné situácie, ktoré ma postretli.
Aj tak si viem predstaviť mnohých, ktorých by to zlomilo. A ani vrodený optimizmus by im nepomohol...
Ja si nemyslím, že sa to vylučuje a mala by som chodiť svetom zrútená. Hoci, samozrejme, aj také chvíle sú. Ale môj prirodzený základ mi asi pomáha ťažkosti prekonávať ľahšie. Keď sa to deje, človek je, samozrejme, zrútený, smutný a bojí sa. Ale život vždy ide ďalej a vy musíte tiež. Jednoducho musíte nájsť spôsob, ako fungovať aj s kartami, ktoré ste dostali.
Mať dcéru, ktorá vás potrebuje a vždy bude, a k tomu všetkému počuť od lekárov, že máte rakovinu – to sa už však asi nedá nekričať, prečo práve ja. Bola to vaša prvá otázka na doktora?
Lekára som sa to nepýtala. Podľa mňa by sa doktori zbláznili, keby sa ich na to pýtal každý pacient. Ale myslím si, že vnútri si tú otázku položí každý. Preboha, prečo sa toto deje práve mne? Ak niekto tvrdí, že nie, asi by som mu neverila. Aj ja som hlboko v sebe doslova kričala – čo toto má znamenať!? Ako je toto možné!? Žijem zdravo, nikdy som nepila, nefajčila, primerane športujem, zdravo sa stravujem... Mala som skrátka pocit, že robím všetko správne, a že sa to na zdraví odrazí.
O to viac asi človek potrebuje nejakú odpoveď, nie?
Keď som analyzovala, prečo sa to stalo, jediné, čo mi dávalo zmysel, bola dlhoročná záťaž a stres z toho, že mám postihnuté dieťa. To na človeku zanechá stopy. Stále sa totiž o to dieťa bojíte, starostlivosť oň je úplne iná, oveľa náročnejšia ako pri zdravých deťoch, nemáte kvalitný spánok... Toto jediné mi dáva zmysel ako niečo, čo mohlo byť pre moje telo záťažou. Veľmi zaujímavo mi to vysvetlila jedna kamarátka, podľa ktorej aj keď má človek silnú psychiku, jeho hlava to spracuje a nájde si spôsob fungovania aj v ťažkých situáciách, telo si ten stres pamätá. A môže si vybrať svoju daň. Preto mi veľmi nesedia zjednodušené rady typu: treba myslieť pozitívne. Keby to tak fungovalo, pri svojej pozitivite by som nechytila ani soplík. Niektoré veci sa skrátka nedajú takto zjednodušovať. Keby to bolo také ľahké, bola by radosť žiť.
Čo všetko ešte onkologický pacient vôbec nepotrebuje počuť, ale naopak, ubližuje mu to?
Prosím, nehovorte – bojuj, musíš byť silná. Tieto múdrosti nech si ľudia nechajú radšej pre seba. Stačí sa spýtať, ako sa človek má, či nepotrebuje pomoc. Ale nevyžiadané múdre rady sú strašné.
Vráťme sa k tomu, čo sa vo vás dialo, keď tá diagnóza zaznela – čo ste cítili po tom prvom šoku?
Najprv sa človek, samozrejme, ľutuje, je smutný a vystrašený. Strašne sa zľaknete toho, čo všetko môže nastať. Či chceme, alebo nie, žijeme v informačnej dobe a zovšadiaľ počúvame, že onkologické ochorenia nemusia mať vždy dobrý koniec. Najprv tam bol teda obrovský strach. A potom prišiel hnev. Hovorila som si – čo toto má znamenať? Čo je to za drzosť? Ako matke postihnutého dieťaťa sa mi to zdalo hrozne nespravodlivé.
A to vás liečba ešte len čakala…
Postupne som sa teda otázkou prečo prestala zaoberať. Naopak, svojmu telu som poďakovala, ako všetko vždy zvládlo a zvláda aj teraz. Rovnako aj všetkým blízkym a priateľkám, bez ktorých by to bol úplne iný, náročnejší príbeh.
Potrebovali ste vedieť, čo sa bude diať?
Áno. Študovala som si domáce aj zahraničné odborné články, mala som kontakt na bývalú pacientku, ktorá si prešla niečím podobným. Asi je vo mne trochu novinárskej duše, chcela som totiž vedieť čo najviac o mojom type nádoru, o liečbe, o možnostiach… Nakoniec som mala veľké šťastie, že som okrem operácie a hormonálnej liečby nepotrebovala ani chemoterapiu, ani ožarovanie.
Niektorí majú pocit, že pri takejto diagnóze o žiadnom šťastí nemôže byť ani reč.
Ale ja som ho naozaj mala. A stále hovorím, že obrovské. Bola som jednak voči sebe zodpovedná, a jednak som mala skvelú doktorku, ktorá včas odhalila zmeny na mamografe a vďaka tomu sme ochorenie liečili v počiatočnom štádiu.
Ako hovorím, ste obdivuhodne silná a pokorná. Ale čo vaši najbližší? Ako to zvládli oni?
Najviac som sa asi bála o rodičov. Všetko so mnou veľmi prežívajú vrátane toho, že so Saskiou od narodenia nie je všetko v poriadku. Povedala som im to teda až v najneskoršom možnom termíne. Mali naplánovanú dovolenku a nechcela som, aby ju pre to rušili. Navyše, dlho som dúfala, že biopsia ešte môže ukázať, že to nie je zlé. Hovorila som si, načo budem rodičov stresovať niečím, čo možno napokon nebude problém. Ukázalo sa však, že to problém je. Vtedy už bolo jasné, že to nemôžem tajiť, ale hovorila som si, že či to vedia hneď, alebo o mesiac neskôr, je už jedno. Tá zlá správa si ich počká. Nech si ešte užijú dovolenku. Chvíľu som teda musela hrať divadlo, ale vedela som, že je to najlepšie možné riešenie.
Nezrútili sa potom?
Nie, ale samozrejme im to bolo strašne ľúto. Veľmi mi pomohli, pretože prišli a starali sa o Saskiu, keď som bola dva týždne v nemocnici, hoci zo začiatku to bolo pre mňa absolútne nepredstaviteľné. Nikdy som tak dlho nebola od dcérky preč.
Saskia má aj otca, hoci ste rozvedení. Riešili ste situáciu aj s ním?
Samozrejme, vedel o tom. A pomáhal, strážil ju, keď som chodila na rôzne kontroly. A rozprávali sme sa aj o tom, čo by bolo, keby... Človeku v takej chvíli totiž prirodzene napadne, že sa môže stať čokoľvek. Už len 5,5-hodinová operácia bolo riziko, pri ktorom si uvedomíte, že nič nie je samozrejmé.
Tá dopadla, chvalabohu, dobre. Dokáže však človek myslieť racionálne a povedať si, že o dva týždne bude doma, alebo mu niekde v hlave stále beží rovnica – rakovina rovná sa smrť?
Človek sa určite zľakne. Strašne som sa bála, či budem v poriadku, či sa budem môcť starať o Saskiu. Našťastie, liečba rakoviny za posledné roky výrazne pokročila. Mám veľmi blízku priateľku, ktorá je lekárkou, veľa sme sa s ňou teda o mojom ochorení rozprávali. Ona to potom konzultovala aj s ďalšími kolegyňami. Tie informácie, ktoré dostanete, si totiž zo začiatku vôbec neviete vyhodnotiť. Laická predstava je často taká, že rakovina prsníka je jedna choroba a záleží len na jej štádiu. Tie nádory však majú rôzne druhy a kategórie a pri každom je to iné.
Keď ste toto všetko prežívali, verejnosť o ničom netušila. Riešili ste, či sa vaša diagnóza nedostane do médií skôr, ako budete o nej pripravená hovoriť?
Veľmi som dúfala, že to von aspoň istý čas neprenikne. Zo začiatku som si to naozaj chcela nechať iba pre seba, aspoň kým som nevedela, čo bude ďalej. A som rada, že to tak bolo. Mimochodom, napokon sa to dostalo k novinárom až takmer po troch rokoch...
Nehnevalo vás vtedy, že máte profesiu, v ktorej je aj súkromie často vecou verejnou?
Myslím si, že aj keď je človek verejne známy, vie si to, čo sa o ňom hovorí, do istej miery korigovať. Samozrejme občas vyjde článok, na ktorý nemáte dosah, ale vo väčšine prípadov máte možnosť povedať svoju verziu, prípadne neodpovedať. Nehovoriac o tom, že mám svoju prácu rada. Je pre mňa niečo ako spása a psychohygiena v jednom vzhľadom na to, aké náročné to mám v súkromnom živote.
Nemôžem sa nespýtať. Televízia Joj mala na moderátorských stoličkách v spravodajstve tri výrazné ženy – Adrianu Kmotríkovú, Anetu Pariškovú a vás. A všetky tri ste si prešli onkologickým ochorením. To už takmer nevyzerá ako náhoda…
Aj sme si z toho s Anetou robili žarty, že by nám už mali dávať rizikové príplatky. Neviem však, ako je to na iných pracoviskách. Mám pocit, že dnes už má takmer každá rodina niekoho, kto sa s onkologickou diagnózou stretol. Tie rady pacientov sa, žiaľ, rozrastajú.
Pomáhalo vám, že ste v tom neboli sama?
Určite. Každý to síce prežíva inak, ale možno práve prípady kolegýň, ktoré si tiež prešli onkologickými diagnózami, človeku ukážu, že sa to dá zvládnuť a ďalej fungovať. V tomto smere to bolo pozitívne. Najzvláštnejšie asi je, keď ste prvý človek s nejakým ochorením a pripadáte si ako jednorožec. Tým, že u nás tým už viac ľudí prešlo, to bolo skôr o tom – dobre, teraz sa to stalo mne.
Znova musím len zopakovať, ako obdivujem vašu silu. Uvedomujete si ju?
Asi áno, ale nie je to niečo, čo by som analyzovala. Skôr vnímam, ako niektorí rodičia ťažko zvládajú diagnózy svojich detí, a vtedy si hovorím, aká som vďačná za svoju povahu. Som od narodenia pozitívne naladená, čo je určite lepšie aj pre Saskiu – má pri sebe veselú, usmiatu mamu. Vďaka tomu sa neutápame denne v tom, prečo je to tak, ako to je, a ako inak by to mohlo byť. Samozrejme, keď vidím deti v jej veku, napadne mi, aké by to bolo, keby bola zdravá. Už by som možno mala bezstarostnejší život. Takto sa stále starám o malé dieťatko a riešim veci, ktoré kamarátky s devätnásťročnými deťmi riešiť nemusia. Napríklad kto bude s dcérou, keď som v práci. Ale nebičujem sa analýzami – čo by bolo keby... Načo by to bolo dobré? Komu by to pomohlo?
Nesiete však na pleciach v každej chvíli omnoho väčšiu zodpovednosť ako rodičia zdravých detí, ktoré sa v nejakej chvíli osamostatnia. O to viac musíte byť zdravá. Nemali ste v tejto súvislosti pocit, že rakovina bola doslova rana od chrbta?
Určite. Taká diagnóza s človekom veľmi zamáva, pretože sa môže stať hocičo. Hovorila som si: preboha, ja tu chcem byť dlho a hlavne v dobrej kondícii, aby som sa mohla starať o Saskiu.
Dovolíte si vôbec niekedy byť unavená?
Jasné. Novinári sa ma často pýtajú, ako trávim voľný čas a aké mám záľuby. Jednou z mojich hlavných záľub je nič nerobiť. Nie každá žena to dokáže, ja áno. (smiech) Poviem Saskii, že si teraz sadneme k telke a budeme niečo pozerať. A pozeráme. Nie som totiž typ ženy, ktorá musí stále niečo robiť. Nemusím nikomu ukazovať, čo všetko zvládnem. Ani to v sebe nemám nastavené tak, že keď niečo neurobím ja, nebude to dosť dobré. Možno je to aj tým, že nie som nijako súťaživý typ. Nemám pocit, že musím dobiehať iné ženy, ktoré zvládajú to a tamto. Keď máte flegmatickú, veselú povahu, veľa vecí vypustíte a nerobíte si z nich ťažkú hlavu.
Navyše máte oporu v partnerovi Miroslavovi. Cíti človek po všetkom tom ťažkom, čo prežil, až vďačnosť, že našiel lásku, ktorá sa len tak nevidí? Aspoň tak to o vás hovoria tí, ktorí vás poznajú.
Určite. Som hrozne vďačná, že mám Mira, aj že má tri deti a Saskia tak mala okolo seba vždy veľa ľudí, ktorí ju s láskou brali takú, aká je. Aj za to, že to on berie so všetkým, čo takéto rodičovstvo obnáša.
Pre mňa ste chodiaci dôkaz toho, že človek zvládne viac, ako si myslí. Často sa to hovorí, ale naozaj je to tak?
Som presvedčená, že áno. Keby mi niekto povedal, že sa mi v živote stane všetko, čo sa mi stalo, povedala by som si, že si neviem predstaviť, ako sa to dá zvládnuť.
A teraz to zvládate. Dokonca s úsmevom. Je možné, že vás práve ťažkosti naučili byť veselou?
Nie. Myslím si, že by som bola minimálne takto spokojná aj bez ťažkostí. Ja som veselá a spokojná napriek všetkému, čo ma stretlo. Nie vďaka tomu.
Stretávate sa s tým, že vás ľudia ľutujú?
Veľmi málo. Milé poľutovanie nepovažujem za nič zlé a s ničím, čo by mi bolo vyslovene nepríjemné, som sa nestretla. Teda raz áno, jedna pani mi povedala, že dcérin hendikep zo mňa urobil lepšieho človeka. Mierne nahnevane som jej odpovedala, že som bola dobrý človek aj predtým. Zároveň ma zaujímalo, či si teda myslí, že rodičia zdravých detí sú dobrí, kým my, rodičia tých chorých, potrebujeme vylepšenie? Určite je však lepšie povedať rodičovi v takejto situácii „obdivujem vás“ ako zľahčovať jeho život.
O to viac, keď nikdy nechodil vo vašich topánkach a nič nemusel prekonávať. Máte niekedy chuť povedať si aj vy, že už nechcete zvládať nič?
Robím si z toho dokonca žarty a hovorím, že už chcem byť len také neschopné teliatko a naozaj nechcem nič zvládať. Len byť ako tieto šťastné bytosti, ktoré nič netušia, nič nevedia a nič sa im nestane.
Keď má človek za sebou takéto ťažké momenty, čaká, že už bude len dobre?
Myslím si, že áno. Aj ja som verila, že už mám vybraté všetko príkorie aj náročné životné kapitoly. Takže keď potom príde ďalšia, človek si povie – toto hádam nie je ani možné, už by azda stačilo.
Často sa však hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, alebo dokonca že choroba má človeka niečo naučiť...
Ja s tým nesúhlasím. Nemám rada ani porekadlo, že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Za mňa sú to somariny, ktoré si ľudia vymysleli, aby ľahšie zvládali náročné situácie. Pri vete „všetko zlé je na niečo dobré“ možno viem nájsť zmysel v tom, že keď niečo nevyjde tak, ako sme chceli, s odstupom zistíme, že by to pre nás nebolo ani dobré. Lebo tá na prvý pohľad nevydarená situácia nás možno posunie tam, kde by sme sa inak nedostali alebo nám pomôže vyhnúť sa niečomu zlému. Tomuto som naklonená. Ale choroby by som do toho neťahala. Naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by mali byť deti choré či postihnuté.
Keď sa teraz obzriete za seba, cítite hrdosť?
To je zaujímavá otázka. Novinári ma často vedú k tomu, aby som sa sama seba pýtala na veci, ktoré bežne neriešim… Ale myslím, že hrdá som. Hlavne, keď vidím, že dokážem žiť spokojne aj napriek nie úplne ľahkej ceste, po ktorej kráčam.
Fotogaléria
.jpg)
