Príbeh primára oddelenia urgentnej medicíny NsP Lučenec MUDr. Jozefa Tvrdoňa, lekára urgentného príjmu a záchranára nie je príbehom o rýchlej diéte ani o zázračnom návode na chudnutie. Je to príbeh človeka, ktorý si musel priznať, že potrebuje pomoc.
Primár vždy miloval jedlo. Dokonca sa v mladosti rozhodoval medzi dvoma cestami – medicínou a kuchárskym povolaním. Nakoniec si vybral lekársku dráhu, no vášeň pre varenie mu zostala. Roky však postupne prinášali kilá navyše. Zo športovca, ktorý hrával volejbal na poloprofesionálnej úrovni, sa stal človek, ktorý mal problém s bežným pohybom. „Keď som išiel na vysokú školu, prestal som športovať a začal som jesť. Sedeli sme na medicíne, učili sa a učili a nerobili nič,“ spomína. Jeho váha postupne vystúpila až na 220 kilogramov. Pri tejto hmotnosti už nešlo len o vzhľad, ale najmä o zdravie. Objavil sa vysoký tlak, cholesterol aj zvýšený cukor. Najhoršie však bolo, že začal strácať slobodu pohybu. „V nemocnici sme mali bufet na prvom poschodí. Ja som sa vyviezol výťahom na druhé poschodie a potom som zišiel dole, aby sa nikto nepozeral, že nevládzem,“ opisuje. Situácia zašla ešte ďalej. Pri jednom výjazde záchrannej služby musel najskôr myslieť na seba, až potom na pacienta. „Oni utekali, ja som sa plazil, držal som zábradlia. Vyšiel som hore, potom som musel ísť na balkón predýchať sa, aby som ja nezomrel, a potom sa starať o pacienta.“
Diéty, ktoré vydržali len pár týždňov
Ako väčšina ľudí, aj on skúšal schudnúť klasickou cestou. Začal držať diéty, snažil sa upraviť jedálniček. Výsledok však bol vždy rovnaký. „Vydržalo to dva týždne, tri týždne a padol som do toho späť. A ešte viac. Váha stúpala, stúpala.“ Práve tu si uvedomil dôležitú vec – problém nebol iba v jedle alebo v nedostatku pevnej vôle. „Nie je to len o tom, že človek nechce. Pri morbídnej obezite už často potrebujete pomoc. Tak ako pri iných ochoreniach.“
Fotogaléria
