E-mail napíše za pár sekúnd, zhrnie poradu, pripraví prezentáciu, vymyslí recept, naplánuje dovolenku aj poradí, ako odpovedať na nepríjemnú správu. Umelá inteligencia sa za neuveriteľne krátky čas stala súčasťou našich pracovných dní aj súkromia. A čím je pohodlnejšia, tým častejšie prichádza otázka: Kde sa končí pomoc a začína moment, keď jej odovzdávame vlastné premýšľanie? Odborníci upozorňujú, že problémom nie je samotná technológia. Rozhodujúce je, ako ju používame. Ak nám pomáha hľadať nové možnosti, pýtať sa lepšie otázky alebo konfrontovať vlastný názor, môže naše myslenie rozšíriť. Ak však od nej automaticky očakávame hotovú odpoveď na všetko, môžeme si postupne odvyknúť od práce, ktorú by mal robiť náš vlastný mozog. „AI nám neberie mozog. My jej ho niekedy dobrovoľne odovzdáme. Rozdiel je v tom, či ju používame ako sparing partnera, alebo ako niekoho, kto za nás rozmýšľa,“ hovorí Juraj Zaťko, spoluzakladateľ vzdelávacej platformy edubird.
Pohodlie, na ktoré si rýchlo zvykneme
Na tom, že si necháme technológiou uľahčiť rutinnú prácu, nie je nič zlé. Veď presne preto nástroje vznikajú. Kalkulačka nám uľahčila počítanie, navigácia hľadanie cesty a internet vyhľadávanie informácií. Umelá inteligencia však ide o krok ďalej – dokáže za nás formulovať myšlienky, argumentovať, sumarizovať a vytvárať celé riešenia. A práve tu vzniká riziko. Ak pravidelne presúvame časť mentálnej práce na externý nástroj, náš vlastný mozog má menej príležitostí trénovať. Neznamená to automaticky, že používaním AI „hlúpneme“. Skôr platí podobný princíp ako pri svaloch – čo dlhodobo nepoužívame, to nemá dôvod posilňovať. „O ‚hlúpnutí‘ by som priamo nehovoril, ale niektoré výskumy naznačujú, že presun našej mentálnej práce na externé nástroje môže byť spojený s oslabovaním našich schopností. Asi ako keď prestaneme využívať naše svaly, jednoducho ochabnú,“ vysvetľuje psychológ PhDr. Marek Urban, PhD., vedúci CREAI TE laboratória Psychologického ústavu Akadémie vied ČR. Zároveň však zdôrazňuje, že všetko závisí od spôsobu používania. „V zásade máme dva spôsoby práce s AI: buď ju používame na to, aby sme sa práci vyhli, alebo na to, aby sme sa v práci zlepšili.“ A to je možno najdôležitejší rozdiel zo všetkých.
Najväčším rizikom nemusí byť AI, ale naša pasivita
Predstavme si dve situácie. V prvej potrebujeme napísať náročný pracovný e-mail. Najskôr si sami premyslíme, čo chceme povedať, vytvoríme si osnovu a potom požiadame AI, aby nám pomohla text zjemniť alebo ponúkla inú formuláciu. V druhej situácii napíšeme iba: „Odpovedz na tento e-mail za mňa.“ Výsledok skopírujeme bez rozmýšľania a odošleme. Technológia je v oboch prípadoch rovnaká. Rozdiel je v tom, koľko mentálnej práce sme urobili my.
Pri nadmernom spoliehaní sa na AI môžeme postupne menej precvičovať kritické myslenie, riešenie problémov, argumentáciu, pamäť, tvorivosť či schopnosť formulovať vlastný názor. Oslabiť sa môže aj jedna z najdôležitejších zručností súčasnosti – schopnosť klásť dobré otázky.
„Najväčšie riziko nie je, že AI napíše lepší text. Riziko je, že človek prestane vedieť povedať, prečo je ten text dobrý alebo zlý,“ upozorňuje Juraj Zaťko.
Vieme ešte spoznať, keď sa AI mýli?
Umelá inteligencia vie pôsobiť mimoriadne presvedčivo. Problém je, že istý tón ešte neznamená správnu odpoveď. Môže nám podať nepresnú informáciu, nesprávne pochopiť kontext alebo vytvoriť argument, ktorý znie logicky, no stojí na chybných predpokladoch. Ak nemáme o téme aspoň základné vedomosti alebo si výstup neoverujeme, ľahko nadobudneme pocit, že odpoveď musí byť správna len preto, že znie profesionálne. Podľa Mareka Urbana bude preto jednou zo zásadných schopností budúcnosti takzvaná kalibrovaná dôvera – vedieť, kedy sa na AI môžeme spoľahnúť a kedy ju treba spochybniť. „Človek potrebuje vedieť, aké nástroje sú vhodné na aký druh činností a aké sú ich silné a slabé stránky,“ vysvetľuje.
Fotogaléria
