Hoci bol talentovaný a obsadzovaný herec, roky bol pre médiá najmä vnukom hereckej legendy Štefana Kvietika a synom úspešného podnikateľa, ktorý sa však nakoniec dostal na hranu zákona. Pritom k tomu nemal veľmi čo povedať. S otcom roky nežil, nevyrastal s ním, keďže rodičia sa rozišli, keď bol školák. A legendárny starý otec? Pre neho to nebol bard herectva, ale milovaný dedo, s ktorým neriešili spolu Stanislavského metódu, ale čo chce na večeru a aké je to na posede v lese vyčkávať na trofejového jeleňa… Aj tak bol ľahkou korisťou senzáciechtivých médií – ak sa chcel presadiť, potreboval ich, a ony zase potrebovali, aby hovoril o blízkych. Ber alebo nechaj tak! Boli chvíle, keď ho to ničilo a otvorene priznal, že už roky bojuje s depresiou, pretože jeho detstvo naozaj nebolo ktoviečo. Napriek tomu mnohé rozhovory vznikali najmä preto, aby sa ho pýtali na iných. Na starého otca, na slávne priezvisko, na otca a jeho kauzy. Nie na neho samého. A tak čoraz častejšie radšej mlčal. Prehovoril až nedávno – a tentoraz umlčal ostatných on.
Keď človek vyrastá ako vnuk hereckej legendy, uvedomuje si to už ako dieťa? Vnímali ste, že váš starý otec je „ten“ Štefan Kvietik?
Sám vôbec nie. Vnímal som to z rozprávania ľudí okolo mňa, ale pre mňa bol dedo jednoducho dedo. Nebral som ho ako legendu alebo niečo podobné. Možno boli situácie, keď mi niekto povedal, že dedo bol v televízii, ale ja akoby som to púšťal jedným uchom dnu a druhým von. Nezostávalo to vo mne. A robím to tak vlastne dodnes.
Ani doma ste necítili tlak, že keď ste Kvietik, mali by ste byť taký a taký a robiť to a to?
Nikdy. Naozaj nikdy. Nikto na mňa netlačil, aby som sa vybral nejakým smerom. Čo sa týkalo mojej budúcnosti, mal som voľnú ruku. Nikto nemal očakávanie, že sa vyberiem do výtvarného, hereckého alebo akéhokoľvek iného sveta. Vždy to nechávali na mňa.
Netlačili ste ani vy sám na seba, že by ste mali byť hodný toho mena?
Nie. Vždy som sa vnímal ako samostatná jednotka. Nevenoval som tomu, že mám nejaké známe priezvisko, pozornosť. Keby som to robil, asi by som sa zbláznil.
Viackrát ste už spomenuli, že ste v puberte prešli pankáčskym obdobím. Bol v tom aj vzdor voči tomu, komu a s akým priezviskom ste sa narodil? Alebo išlo len o to, že sa vám skrátka páčila tá hudba?
Myslím, že to bol mix. Punk mám rád dodnes. Mám rád jeho filozofiu aj muziku, hoci si uvedomujem, že hudobne to nie je nejaká ukrutne kvalitná záležitosť. Ale práve tá ich anarchia, to, že to nie je dokonalé a je im to jedno, sa mi páči. A, samozrejme, bol v tom aj vzdor. Voči veciam v našej rodine, spoločenskému nastaveniu, statusu quo, ktorý ma nebavil.
Snažili sa vám doma dohovárať?
Určite tam nejaké pokusy boli. Ale mám pocit, že som sa v tom nelíšil od typického tínedžera, ktorý ignoruje akúkoľvek radu. Väčšina mojich vnútorných rebélií podľa mňa zo strany rodiny prešla skôr mávnutím ruky.
Fotogaléria
.jpg)
