Už keď sme sa rozprávali, hovorila som si, že tento rozhovor asi vyjde bez perexu. Veď čo ja k jej slovám môžem dodať? Ja, čo som schopná sťažovať sa aj na počasie, kým ona viac-menej s úsmevom nesie toľko, čo by mňa rozdrvilo ako kladivo kúsok skla. Môžem vám len povedať, že to nie je žiadna nadpozemská ikona, ale úplne normálna žena ako ja, vy a tisíce ďalších. Ale asi len na prvý pohľad. Má totiž obdivuhodnú schopnosť preskakovať prekážky tak, aby pod nimi nebolo počuť praskať zem. Pri moderátorke Andrei Pálffy-Belányiovej tak pochopíte, že skutočná sila nemusí kričať. Len sa usmeje, nadýchne a ide.
Keby človek o vás nič nevedel a nečítal, iba sa na vás pozeral v televízii, mal by pocit, že ste jeden z najspokojnejších a najšťastnejších ľudí na svete. Pritom vás život skúša ako málokoho… Po tom, ako sa vám narodila dcéra s postihnutím a vaše manželstvo s jej otcom sa skončilo rozvodom, ste teraz museli čeliť ešte aj onkologickej diagnóze. Klamete telom?
Určite nie. Naozaj mám takú veselú, optimistickú a vyrovnanú povahu. Takže to nie je klam. A myslím si, že práve tento môj základ mi pomáha zvládať všetky životné situácie, ktoré ma postretli.
Aj tak si viem predstaviť mnohých, ktorých by to zlomilo. A ani vrodený optimizmus by im nepomohol...
Ja si nemyslím, že sa to vylučuje a mala by som chodiť svetom zrútená. Hoci, samozrejme, aj také chvíle sú. Ale môj prirodzený základ mi asi pomáha ťažkosti prekonávať ľahšie. Keď sa to deje, človek je, samozrejme, zrútený, smutný a bojí sa. Ale život vždy ide ďalej a vy musíte tiež. Jednoducho musíte nájsť spôsob, ako fungovať aj s kartami, ktoré ste dostali.
/chatgpt-image-28-7-2026-13-15-32.png?1785237387)
Mať dcéru, ktorá vás potrebuje a vždy bude, a k tomu všetkému počuť od lekárov, že máte rakovinu – to sa už však asi nedá nekričať, prečo práve ja. Bola to vaša prvá otázka na doktora?
Lekára som sa to nepýtala. Podľa mňa by sa doktori zbláznili, keby sa ich na to pýtal každý pacient. Ale myslím si, že vnútri si tú otázku položí každý. Preboha, prečo sa toto deje práve mne? Ak niekto tvrdí, že nie, asi by som mu neverila. Aj ja som hlboko v sebe doslova kričala – ako je toto možné? Žijem zdravo, nikdy som nepila, nefajčila, primerane športujem, zdravo sa stravujem... Mala som skrátka pocit, že robím všetko správne.
O to viac asi človek potrebuje nejakú odpoveď, nie?
Keď som to analyzovala, jediné, čo mi dávalo zmysel, bola dlhoročná záťaž a stres z toho, že mám postihnuté dieťa. To na človeku zanechá stopy. Stále sa totiž o to dieťa bojíte, starostlivosť oň je úplne iná, oveľa náročnejšia ako pri zdravých deťoch, nemáte kvalitný spánok... Toto jediné mi vychádzalo ako niečo, čo mohlo byť pre moje telo záťažou. Veľmi zaujímavo mi to vysvetlila jedna kamarátka, podľa ktorej aj keď má človek silnú psychiku, jeho hlava to spracuje a nájde si spôsob fungovania aj v ťažkých situáciách, telo si ten stres pamätá. A môže si vybrať svoju daň. Preto mi veľmi nesedia zjednodušené rady typu: treba myslieť pozitívne. Keby to tak fungovalo, pri svojej pozitivite by som nechytila ani soplík. Niektoré veci sa skrátka nedajú takto zjednodušovať. Keby to bolo také ľahké, bola by radosť žiť.
Čo všetko ešte onkologický pacient vôbec nepotrebuje počuť, ale, naopak, ubližuje mu to?
Prosím, nehovorte – bojuj, musíš byť silná. Tieto múdrosti nech si ľudia nechajú radšej pre seba. Stačí sa spýtať, ako sa človek má, či nepotrebuje pomoc. Ale nevyžiadané múdre rady sú strašné.
Čo Andrea Pálffy-Belányiová cítila po prvom šoku, prečo svoju diagnózu tajila pred rodičmi a čoho sa počas päťapolhodinovej operácie bála najviac? Ako ju podržali najbližší, čo pre ňu znamená partner Miroslav a prečo odmieta tvrdenie, že všetko zlé je na niečo dobré? Celý úprimný rozhovor nájdete v júlovom a augustovom vydaní magazínu MOJA PSYCHOLÓGIA, ktoré je už v predaji.
/moja-psychologia-titulka-jul-august-2026.jpg?1785236235)
