Nakoniec vás však punková vizáž dostala do problémov a doslova vám išlo život. Ako ste spomínali, ocitli ste sa zoči-voči namierenej zbrani...
Boli sme na autobusovej stanici na bratislavských Nivách, kde sme nastúpili do autobusu. A jeden asi štyridsaťročný muž nám začal nadávať. Keď vystupoval, vytiahol dokonca pištoľ a namieril na nás. Priznávam, že nám nebolo všetko jedno. V človeku, akokoľvek je v tom veku mimo a všetkých a všetko ignoruje, sa v takej situácii aktivujú posledné zvyšky rácia, a uvedomí si, že nevie, čo môže čakať. Najmä pri ľuďoch, ktorí boli veľmi otvorení neonacisti. V tom období to bolo do istej miery dokonca trendom. Vtedy som sa sám seba začal pýtať, či mi naozaj stojí za to obliekať sa ako pankáč. Veď vzdorovať môžem aj iným spôsobom. A začal som opúšťať aspoň punkovú módu.
"Miliónkrát mi napadlo, či nebola chyba ísť v živote týmto smerom. Viem, že nie som stvorený pre šoubiznis. Nemám na to povahu. Neviem sa predávať, neviem sa kamarátiť s ľuďmi kvôli robote."
Hovoríme o rokoch 2005, 2006, keď bol zavraždený Daniel Tupý...
Presne tak. Chodievali sme do Propeleru, ktorý bol pri dnešnom Divadle Aréna, čiže blízko miesta, kde prišiel o život. Keď sme prechádzali popod most, boli sme až paranoidní a v každom videli vraha, lebo tí ľudia tam normálne stávali a čakali, že budú biť pätnásťročné decká. Keď sa na to pozerám dnes z pohľadu tridsiatnika, je to absolútny surrealizmus – dospelí chlapi trávili čas tým, že čakali na deti. Ale vtedy to tak bolo... A vražda Daniela Tupého bola pre celú tú komunitu obrovská rana.
Radšej sa ešte na chvíľu vrátim do obdobia, keď ste boli malým chlapcom. Patril k vášmu detstvu skôr dedo ako otec?
Asi áno. Mal som veľmi dobrý vzťah so starými rodičmi z oboch strán. Každé leto som napríklad chodieval na chalupu k dedovi z maminej strany, takže veľa mojich spomienok z detstva sa spája práve so starými rodičmi.
Na poslednej rozlúčke so starým otcom Kvietikom, ktorý pred rokom zomrel, ste si zobrali slovo a spomenuli niekoľko milých, úplne obyčajných zážitkov s ním. Napríklad ako vám uvaril špagety s vínom...
Na tom sme sa veľmi smiali. Dedko mi išiel navariť špagety a dal do nich víno. Mal som vtedy asi sedem rokov. Asi si neuvedomil, že také špagety robieva pre dospelých.
Patrili k tomu aj debaty o herectve? Viem, že ako dieťa vám to až tak veľa nehovorilo. Ale keď ste si to na javisku vyskúšali počas stredoškolského študijného pobytu na britských ostrovoch, vraj vám sám dedo povedal, že vo vás niečo je. Bolo to pre vás jasné znamenie, že máte ísť na VŠMU?
Skôr ma potešilo, že som našiel niečo, pri čom som si bol istý, že ma to baví. Nemám o sebe ako o hercovi nejakú veľkú mienku, ale vedel som, že v určitých polohách sa cítim dobre a že sa môžem spoliehať na inštinkt.
Nepotrebovali ste od niekoho potvrdenie, že to nielen chcete, ale aj viete robiť dobre?
Tie potvrdenia nejako prišli samé. Na škole sa písali recenzie a ja som nikdy nedostal vyslovene negatívnu. Najviac som však dal na názor konkrétnych kolegov, ktorých si vážim dodnes. Mám rád, keď mi človek, ktorého názor si cením, povie veci bez okolkov.
Našli ste teda na VŠMU, čo ste očakávali?
Určite nie. Škola vás vôbec nepripraví na to, čo príde potom. Má veľa múch. My sme napríklad nemali filmové herectvo, čo považujem za veľký prešľap. Potom sme sa museli učiť profesionálne hrať na kameru až v praxi. A hlavne škola vás nepripraví na tú facku od reálneho hereckého života. Ale to tak asi býva vo viacerých profesiách.
"Škola vás vôbec nepripraví na to, čo príde potom. Má veľa múch. My sme napríklad nemali filmové herectvo, čo považujem za veľký prešľap."
Čo znamenalo prísť na herectvo s priezviskom Kvietik?
Určite sa tam o tom rozprávalo. Raz či dvakrát som sa stretol aj s nejakým komentárom. Ale také veci zámerne ignorujem.
Keď sa človek na vás díva na obrazovke, ale aj na javisku, má pocit, že do každej roly dávate celé svoje vnútro, doslova nesiete srdce na dlani. Rozmýšľam však, či to v šoubiznise nie je až nebezpečné...
Miliónkrát mi napadlo, či nebola chyba ísť v živote týmto smerom. Viem, že nie som stvorený pre šoubiznis. Nemám na to povahu. Neviem sa predávať, neviem sa kamarátiť s ľuďmi kvôli robote. Šoubiznis skrátka nie je prostredie, v ktorom sa cítim komfortne a v ktorom viem plávať. Dlhé roky som sa vyhýbal mediálnym akciám. Potom mi z televízie povedali, že by bolo fajn, aby sa človek, ktorý je tvárou televízie, ukazoval. Rozumiem tomu. Majú pravdu. Ale pre mňa to nie je prirodzené. Bol by som najradšej, keby sa herecká práca skončila na javisku alebo pred kamerou. A dovidenia.
Je možné, že toto všetko si berie svoju daň. Otvorene hovoríte o depresii, z ktorej sa roky liečite. Cítili ste už ako dieťa, že ťažšie prežívate veci, ktoré iní možno hneď pustili z hlavy?
Každý z mojich spolužiakov mal nejaké problémy. Nie som si istý, či moje boli väčšie ako problémy ostatných. Ale priznávam, že veľkú časť života som si ich riešil spôsobom, ktorý dnes nazývam podvedomou sebadeštrukciou. Riešil som veci inak, než by bolo zdravé.
Fotogaléria
.jpg)
