Možno ste si to najskôr ani nevšimli. Vaše dieťa chodí do školy, rozpráva o spolužiakoch, občas spomenie nejaký vtip z prestávky a na otázku, či má kamarátov, bez váhania odpovie, že áno. Potom však príde piatok popoludní a vy si uvedomíte, že už niekoľko týždňov nikam nešlo. Nikto mu nezavolal, nepozval ho von ani sa neopýtal, či sa pridá k ostatným. Zatiaľ čo iné deti trávia víkendy na spoločných oslavách, ihriskách alebo prespávačkách, to vaše zostáva doma. A vy začnete premýšľať, či je jednoducho samotárske, alebo sa deje niečo, o čom vám nehovorí. Nie každé dieťa potrebuje veľkú skupinu priateľov. Niektorým úplne stačí jeden blízky kamarát, iné sa najlepšie cítia v menšom kolektíve a ďalšie si rady užívajú čas osamote. Problém však môže nastať vtedy, keď dieťa po kontakte s ostatnými túži, no opakovane zostáva bokom.
Má kamarátov, ale patrí medzi nich naozaj?
Byť súčasťou triedy ešte automaticky neznamená cítiť sa prijatý. Dieťa sa môže so spolužiakmi rozprávať, spolupracovať pri školských úlohách a dokonca sa s nimi počas prestávok zabávať. Napriek tomu nemusí patriť do užšieho okruhu kamarátov, ktorí sa stretávajú aj mimo školy. Práve tento rozdiel býva pre rodičov ťažko rozpoznateľný. Navonok sa totiž nič dramatické nedeje. Dieťa sa nesťažuje na šikanovanie, nechodí domov s plačom a možno dokonca tvrdí, že je všetko v poriadku. Sociálne vylúčenie pritom nemusí mať podobu otvoreného odmietania alebo ubližovania. Niekedy sa prejavuje nenápadne. Ostatní sa dohadujú na spoločnom programe, no jedno dieťa sa o ňom dozvie až spätne. V triede sa rozpráva o narodeninovej oslave, na ktorú nebolo pozvané. Alebo vidí na sociálnych sieťach fotografie zo stretnutia, na ktorom boli takmer všetci okrem neho. Jednorazová situácia ešte nemusí nič znamenať. Každé priateľstvo má svoju dynamiku a deti si prirodzene vyberajú, s kým chcú tráviť čas. Ak sa však podobné skúsenosti opakujú, môžu postupne ovplyvňovať to, ako dieťa vníma svoju hodnotu. Namiesto otázky, prečo ho ostatní nepozvali, si totiž môže začať klásť oveľa bolestivejšiu: Čo je so mnou zle?
Keď dieťa povie, že mu to nevadí, nemusí to byť celá pravda
Deti často nedokážu svoje pocity pomenovať tak presne ako dospelí. Navyše nie každé chce rodičom priznať, že sa cíti odmietané. Niektoré sa hanbia, iné nechcú vyzerať ako tie, ktoré nikto nemá rád. A ďalšie sa obávajú, že rodičia začnú situáciu riešiť spôsobom, ktorý im prinesie ešte väčšie rozpaky. Preto sa môže stať, že na otázku, prečo nešli von s kamarátmi, odpovedia jednoduchým: „Nechcelo sa mi.“ Alebo povedia, že im to nevadí a aj tak by radšej zostali doma. Niekedy je to naozaj pravda. Inokedy môže ísť o spôsob, ako sa chrániť pred ďalším sklamaním. Rodičia by mali spozornieť najmä vtedy, keď sa spolu s nedostatkom kontaktov objavia aj ďalšie zmeny. Dieťa je smutnejšie, podráždenejšie, prestáva hovoriť o spolužiakoch, nechce chodiť do školy alebo sa začne znevažovať. Môže hovoriť, že je nudné, že ho nikto nemá rád alebo že oň aj tak nikto nestojí. Dôležité je pritom nehodnotiť situáciu iba podľa počtu pozvaní. Oveľa viac napovie to, ako sa dieťa vo svojich vzťahoch cíti. Dieťa, ktoré má jedného blízkeho priateľa a je spokojné, nemusí byť osamelé. Naopak, aj dieťa obklopené spolužiakmi môže prežívať výrazný pocit neprijatia.
Pomôcť áno, ale nie za každú cenu
Keď rodič vidí, že jeho dieťa zostáva bokom, prirodzene má chuť zasiahnuť. Zavolať ostatným rodičom, zorganizovať spoločné stretnutie alebo sa opýtať učiteľky, prečo jeho syna či dcéru nikto nepozýva. Takéto kroky však nemusia vždy pomôcť. Najmä staršie deti môžu vnímať prílišnú aktivitu rodičov ako ponižujúcu. Ak sa navyše ostatné deti dozvedia, že ich rodičia museli presviedčať, aby niekoho pozvali, môže to vzťahy ešte viac skomplikovať. Lepším začiatkom je pokojný rozhovor bez výčitiek a naliehania. Namiesto otázky „Prečo ťa nikto nepozýva?“ sa môžete opýtať, s kým sa dieťa v škole cíti dobre, s kým by chcelo tráviť viac času alebo či mu niekedy chýba spoločnosť kamarátov. Ak prejaví záujem, môžete mu pomôcť vytvoriť príležitosť na stretnutie. Niekedy je jednoduchšie pozvať jedného spolužiaka na spoločnú aktivitu než čakať na prijatie do už vytvorenej partie. Pomôcť môžu aj krúžky, šport alebo záujmové aktivity, pri ktorých sa dieťa stretáva s rovesníkmi s podobnými záujmami. Zmyslom nie je zariadiť dieťaťu kamarátov, ale vytvoriť podmienky, v ktorých si môže vzťahy budovať samo. Ak máte podozrenie, že ho kolektív systematicky vylučuje, zosmiešňuje alebo ignoruje, je vhodné citlivo komunikovať aj so školou. Triedny učiteľ či školský psychológ môžu pomôcť lepšie porozumieť tomu, čo sa v kolektíve odohráva. Opakované zámerné vylučovanie môže byť aj formou vzťahovej šikany, najmä ak je spojené s ubližovaním a nerovnováhou síl.
Najdôležitejšie je, aby nezačalo pochybovať o sebe
Pri detských priateľstvách sa nedá všetko naplánovať ani vynútiť. Nie každé pozvanie príde a nie každé kamarátstvo vydrží. Aj odmietnutie patrí k skúsenostiam, s ktorými sa deti postupne učia vyrovnávať. To však neznamená, že by rodičia mali ich osamelosť zľahčovať. Vety ako „Nevšímaj si ich“, „Nájdi si iných kamarátov“ alebo „Veď o nič nejde“ môžu byť myslené dobre, no dieťaťu nemusia priniesť úľavu. Skôr môže nadobudnúť pocit, že jeho trápenie nikto neberie vážne. Niekedy pomôže už obyčajné uznanie jeho pocitov. Povedať mu, že chápete, prečo ho mrzí, keď ostatní niekam idú bez neho. Že odmietnutie dokáže bolieť a že to neznamená, že je s ním niečo v neporiadku. Ak osamelosť pretrváva, dieťa sa čoraz viac uzatvára alebo sa výrazne zhoršuje jeho psychická pohoda, môže byť užitočné obrátiť sa na školského psychológa alebo odborníka na duševné zdravie detí. Rodičia totiž nedokážu zabezpečiť, aby ich dieťa každý pozval na oslavu, aby ho všetci mali radi alebo aby nikdy nezažilo odmietnutie. Môžu však urobiť niečo veľmi dôležité: pomôcť mu pochopiť, že jeho hodnota nezávisí od toho, koľko pozvánok dostane a či patrí do najobľúbenejšej partie v triede. Pretože niekedy dieťa nepotrebuje, aby mu rodičia našli kamarátov. Potrebuje predovšetkým vedieť, že aj keď sa medzi rovesníkmi cíti samo, doma má niekoho, kto ho počúva, rozumie mu a stojí pri ňom.
Fotogaléria
