Táňa Radeva sedí za stolom v pruhovanom pulóvri.
Táňa Radeva v jednej zo scén televízneho Búrlivého vína.
(zdroj: TV Markíza)
V sekunde sa v spomienkach vrátili na prijímačky na VŠMU, kde to celé začalo. Ja som len počúvala, napriek tomu som mala pocit, že som sa aspoň trošičku stala súčasťou ich výnimočného vzťahu, ktorý nerozdelil ani čas, ani Atlantik, keď Mária odišla s rodinou do Kanady. Keď vlani posledný januárový deň prišla šokujúca správa, že Táňa už nie je, uvedomila som si, že som tú blízkosť vnímala stále, hoci od toho nášho trojrozhovoru už prešli roky. A pocítila som prázdno – Táňa Radeva zomrela aj mne.

Hneď som skúšala ten náš rozhovor v počítači nájsť. Akoby som mala potrebu ešte raz byť s nimi. Najskôr ma rozplakal mail, v ktorom som od nich dostala rozhovor autorizovaný. „Majdalenko, tá pani novinárka je naozaj talentovaná,“ citovala mi v ňom Majka Táňu. „Ďakujem Ti, že si ma s ňou zoznámila, je super.“ Pre slzy som to chvíľu nedokázala ani čítať. Rozmazávali sa mi slová. Ale nakoniec akoby som ich počula. Táňa sa zahľadela do diaľky a bola znova osemnástkou, ktorá skúša šťastie na prijímačkách na VŠMU. „Dodnes si pamätám, ako mi okamžite padol zrak na nádhernú babu s nádhernými očami a úsmevom. Bol to jeden prekrásny ľudový typ s nenormálne dlhým vrkočom. Navyše, na rozdiel od iných Bratislavčanov, bola strašne milá a sympatická,“ povedala mi o Márii. A doslova mi pred očami ožila. Obe sa totiž vtedy nahlas rozosmiali. Mária si totiž spomenula, že Bratislavčania a mimobratislavskí uchádzači mali prvé dni skúšky rozdelené. „Ale na tretie kolo sme už boli spolu a prišla tam táto švédska krásavica s úžasným hlasom. Akonáhle som ju zbadala, hovorím si – keď ju uvidia, mňa nemôžu prijať ani náhodou. Nakoniec sa ukázalo, že naozaj skončila najlepšie, ale ja som bola hneď za ňou.“

Ešte by som si dala

Najlepšie kamarátky sa vlastne stali z dvoch konkurentiek. „Nikdy sme to tak nebrali,“ vysvetľovala Táňa. Aj podľa Márie jedna druhej vždy skôr priali. „Dokonca sme si dohadzovali ponuky. Keď som toho mala príliš veľa, tak som režiséra hneď navigovala – zavolajte Táničke.“ Hnevali sa na seba vraj len raz. Teda Táňa si to myslela. „Učievali sme sa spolu u nás na internáte a Majka vždy nanosila z domu dobroty. Vtedy nám jej mama navarila do tej najväčšej uhorkovej fľaše puding a ja som jej to všetko doslova ‚zožrala‘,“ opäť prepukli do smiechu a Mária jej ten hnev hneď vyhovorila. Ťažké srdce mala akurát tak na kilá, ktoré sa lepili vždy skôr na ňu ako na Táňu. „Je to trochu nespravodlivé. Ja zjem o dve tretiny menej ako ona a vyzerám, akoby to bolo naopak.“ Podľa blonďavej Košičanky to ale vždy celkom tak nebolo. „Prvý ročník som začínala ako päťdesiatkilová a končila o dvadsať kíl ťažšia. Mali sme však jednu superštíhlu spolužiačku, ktorá ma ľutovala a hovorí mi: ‚Táni, ja mám takú fintu, nakúp si plnú škatuľu zákuskov a musíš ich všetky naraz zjesť. Keď ti bude zle, tak ťa na ne prejde chuť.‘ Sedela pri mne, ja som to celé spráskala a ona sa pýta – tak čo? A ja hovorím – ‚Ešte by som si dala.‘ Vtedy nado mnou zlomila palicu. Ale nakoniec som predsa len schudla na štyridsaťdeväť kíl.“

Mladá Táňa Radeva na čiernobielej fotografii s úsmevom a vyplazeným jazykom.
Úsmev, ktorý ju sprevádzal celý život. Táňa na archívnej fotografii z mladosti.
(zdroj: Archív T. R.)
Mária, veď on si ťa vôbec nevšíma!

Riešili spolu nielen kilá, ale aj lásky. „Všetko sme spolu prežívali, oplakali, rozanalyzovali…,“ vrátila sa o tridsať rokov dozadu vzápätí Mária a hneď mala pred očami prípravu absolventského predstavenia Celestína. „Hudbu nám robil môj bývalý manžel a pamätám si, že si v pánskej šatni skúšal rozsahy, a keď sme šli okolo, hovorím Táničke: ‚Toto bude raz môj muž.‘ Vtedy sa na mňa prekvapene pozrela: ‚Mária, veď on si ťa vôbec nevšíma!‘ Ale nakoniec som mala pravdu,“ usmeje sa. Táňa sa hneď bráni, že jej v tom napriek všetkému veľmi fandila. Vlastne pri každej láske. A musí priznať, že nakoniec to so svojou polovičkou mala rovnako. „Keď som sa pozrela na môjho muža, tiež som hneď vedela, že to je on. Aj keď u nás to bolo trošku komplikované tým, že bol cudzinec. Dva roky som na neho čakala, až som sa z toho išla zblázniť. A Majka všetko so mnou prežívala,“ spomína s tým, že za svojím Bulharom strašne plakávala. „A ja som jej opakovala – neboj sa, on príde. Prišiel a sú spolu úžasní,“ pridala sa vtedy Mária. Keďže jej manželstvo so známym skladateľom pred rokmi skončilo, situácia sa vraj po rokoch trochu opakovala. „Keďže som slobodná, môžem si dovoliť znova pozerať po iných. A keď vidím nejakého pekného muža, drgnem do nej: Videla si ho? Ten je sexi...“ Táňa však kontruje, že ona to väčšinou nevidí. „Prednedávnom hovorím v škole: ‚Dievčence, ja keby som nestretla toho svojho Radeva, ja by som asi bola stará dievka. Odvtedy som si nevšimla nikoho, kto by za niečo stál...‘“

Ja ti budem verná a budem ti písať

Práve muž ich však nakoniec tak trochu len rozdelil. Máriin manžel sa totiž rozhodol pre život za oceánom, na čo z lásky prikývla. „Keby to však bolo na mne, nikam nejdeme. Keď už však bolo rozhodnuté, že áno, tak som to niekde vo vnútri pocítila ako výzvu aj ja. Navyše, človek si myslí, že sa tým, že to pre toho druhého spraví, ten vzťah zocelí. No ono je to tak, že buď sa zocelí, alebo rozpadne. A keďže ten náš už predtým nebol celý, tak sa rozpadol,“ skonštatuje Mária, ktorá priznáva, že sa vtedy pri odchode nemohla obzerať za seba. „Nemohla som riešiť Táničku, dokonca ani moju mamu. Vtedy som musela riešiť hlavne seba, maximálne moje dieťa. Bol to pre mňa totiž strašný šok zamknúť za sebou navždy dvere na našom byte, a tým aj za všetkým, čo bolo. Ale vždy, keď som prišla domov, tak sme sa s Táňou stretli. A na tom sa ukazuje, že to, čo bolo medzi nami, bolo skutočné priateľstvo. Zakaždým sme sa mali o čom rozprávať, ako keby sme sa naposledy videli včera,“ opisuje vzťah, ktorý mal naozaj pevné základy. „Tánička totiž do bodky splnila to, čo mi sľúbila, keď ma vyprevádzala: ‚Ja ti, Mária, budem verná a budem ti písať.‘ A jediná mi naozaj písala. Každé tri mesiace poslala dlhokánsky, aj dvadsaťstranový list.“

sedí pred zrkadlom Mária Breinerová s úsmevom pozoruje svoj odraz v zrkadle.
Priateľstvo medzi Táňou a Máriou Brainerovou prežilo roky aj vzdialenosť širokú ako Atlantik.
(zdroj: Peter Žakovič)
Moja Tánička je tu…

Keď som sa Táni vtedy spýtala, čo jej vlastne písala, len sa usmiala. „Všetko, čo mi prišlo na rozum. Čo nového v divadle, o kolegoch, o rodine… Medzi nami bolo tak silné puto, že som sa s ňou rozprávala, akoby tu stále bola.“ Pár dní po Táničkinom odchode som Máriu toto ich spomínanie spred pár rokov nechala znova si prečítať. V očiach mala slzy, ale povedala mi, že ona teraz vlastne cíti to isté. „Aj ja mám pocit, akoby tu stále bola. To, že tu nie je fyzicky, neznamená, že tu nie je. Moja Tánička je tu…“ Po lícach sa jej kotúľali slzy, ale opäť jej to len pripomenulo to, čo už spolu prežili. „Aj vtedy, keď som v Kanade v rukách držala jej úhľadne napísané riadky na preklepovom papieri, celé som si to odplakala.“ Teraz jej ale Táňa do poslednej chvíle slzy zakazovala. „Ona nás naopak utešovala. Stále nám opakovala – baby, keď tam musím ísť, tak tam pôjdem, ale vy neplačte,“ spomína.


Neuveriteľne statočná

Od momentu, keď sa Táni vrátila do života rakovina, podľa Márie dala do boja všetky sily. Nesťažovala sa, nehundrala, neľutovala sa. V ničom. Keď jej vypadali po liečbe vlasy, vtipkovala, že si ich aspoň nemusí natáčať. „Bola neuveriteľne statočná, vyrovnaná, prekrásna svojou dušou, mysľou…“ neprestáva Majka priateľku obdivovať. A potom prišla esemeska a ona niekde v hĺbke duše tušila, že posledná: „Ďakujem, Mária, ty moja kominda…“ napísala jej na rozlúčku. Tak si skrátili slovo komediantka a rozumeli tomu iba ony. Niečo v Majke by možno najradšej skríklo, že sa nemieni ešte lúčiť, ale srdce aj rozum vedeli, že ju musí nechať ísť. „Všetci, čo sme boli okolo nej, sme si priali, aby sa hlavne netrápila…“ Už sa netrápi, to jediné sa 31. januára minulého roku zmenilo. Ostatné je podľa Márie po starom. „Stále je tu s nami. Bola a vždy bude.“

Posledné dni Ivana Mistríka: „Prosila som ho, aby vydržal.“ Svedectvo ženy, ktorá ho milovala
Odporúčame

Posledné dni Ivana Mistríka: „Prosila som ho, aby vydržal.“ Svedectvo ženy, ktorá ho milovala

„Milujem vášho manžela...“ priznala sa otvorene, keď na svojom oddelení na bratislavskej onkológii stretla Enku Mistríkovú. Samozrejme, platonicky – dodala skôr než polovička milovaného herca stihla vysloviť akúkoľvek otázku. Len sa usmiala. „Keď ste mi to takto povedali, viem, že ma spolu nepodvediete,“ nedala sa vykoľajiť. „A tam niekde začalo medzi nami kamarátstvo na celý život,“ spomínala onkologička MUDr. Duňa Hrabinská.

Čítať článok


Fotogaléria