
Všetko bolo, ako má byť
„Naozaj sme si boli strašne blízki. Ako bratia,“ prezradil mi pred pár rokmi aj jej syn Peter Kiss, keď sa v spomienkach vrátil k spoločnému detstvu s mladším Michalom na bratislavskom Námestí SNP. „Miško bol také zvedavé dieťa, chcel všetko preskúmať. A neuveriteľne sa z toho vedel tešiť. Ten chalan mal takú strašnú radosť zo života,“ opisoval kamaráta, s ktorým trávil prakticky každú voľnú chvíľu. Bolo to skrátka detstvo, aké má byť. „A ak zavše bolo niečo aj inak, tiež to tak malo byť,“ napísal o tomto období života Ivana Mistríka aj spisovateľ a hercov kamarát Ján Čomaj vo svojej knihe Kruté osudy. Enka, ktorá po svadbe ešte zopár rokov hrala v bratislavskom Dedinskom divadle a potom dve sezóny v Trnave, sa nakoniec dosiek, ktoré znamenajú svet, vzdala a venovala sa rodine. Do divadla už chodila len za mužom. „Alebo aspoň pred koncom predstavenia do šatne, a keď nestihla ani jedno, ani druhé, vyzdvihla si Ivana v Divadelnom klube alebo v Kryštál bare. Sem chodil po predstavení najčastejšie. Nikdy si nesadol k stolu, ba ani k barovému pultu. Len si zastal na jeho konci, poklebetil s bardámou a šiel na poslednú električku alebo neskorý taxík – ak si ho už medzitým Enča nevyzdvihla. Bez veľkých zmien to takto trvalo rovných dvadsať rokov. Až do 4. augusta 1977,“ zaspomínal si v knihe Čomaj. To boli Mistríkovci s malým Mišom práve na dovolenke vo vtedajšej Juhoslávii, kde štyridsaťštyriročná Helena nečakane dostala mozgovú porážku, ktorá sa jej stala osudnou.

„Starší syn zostal doma. Ivanova mama tak prišla za mnou s plačom, ako len povie malému Ivanovi, že mama zomrela,“ spomínala Duňa. Sama sa z tej správy zosypala. Boli si s Enkou naozaj blízke, ešte aj na tú dovolenku Mistríkovci odchádzali z chaty Ivanových rodičov, kde boli spolu. Tam ešte bola úplne v poriadku a zrazu je mŕtva... Napriek tomu tú strašnú úlohu posla zlých správ zobrala Duňa na seba. Hovoriť smutné veci bola predsa jedna zo súčastí jej pracovnej náplne. Aj keď takéto ťažké to ešte nikdy nebolo. Povedať dieťaťu, ktoré bolo tak trochu ako jej, že už nemá mamu... „Keď to Ivan odo mňa počul, trval na tom, že musí ísť von, že potrebuje byť sám. Doslova som ho prosila, aby zostal na dvore, tak, aby som ho videla. Strašne som sa o neho bála. Vtedy bývali v Ružinove v jedenásťposchodovom paneláku. Našťastie si naozaj sadol na lavičku pred domom a sedel tam asi tri hodiny, počas ktorých som stála pri okne a nespustila z neho oči,“ pridala smutnú spomienku lekárka. Bola tam, aj keď herec potom potreboval pomoc s vybavením manželkinho pohrebu. Aj vždy potom, keď traja chlapi, ktorí zostali bez manželky a mamy, potrebovali ženskú ruku alebo radu lekárky. Alebo len tak nebyť sami. Ona bola rozvedená so synom a on vdovec s dvoma...
Začal rozprávať o inej
Kto ich poznal, podľa lekárkiných spomienok čakal, že ak sa herec ešte niekedy postaví pred oltár, tak s ňou... Lenže keď po necelých dvoch rokoch od Enkinej smrti, počas ktorých stála Duňa po jeho boku, prišiel Ivan za ňou, začal rozprávať o inej. „Bola som prvá, komu povedal, že čaká dieťa s Marikou Klesniakovou a že si ju musí zobrať,“ opakovala doktorka Hrabinská hercove slová, ktoré ju vtedy rezali do živého ako ostrý skalpel. Sklamaná okamžite prijala ponuku z Malty a odišla zo Slovenska. A on vedel, že ju nemá právo zastaviť. Možno by to ostalo len smutno-krásnou spomienkou na veľkú lásku k mužovi, ktorého celý život obdivovala, keby Ivan našiel po boku novej ženy šťastie. Lenže to sa nestalo. „Zviedla ho a zničila mu život,“ skonštatovala na margo tej, ktorá sa stala novou pani Mistríkovou. A aj keď to na prvé počutie môže vyzerať, že za ňu prehovorilo zlomené srdce, kolegovia a priatelia legendárneho herca to zvonku videli rovnako.

„Psychicky ho týrala tým, že v ňom potláčala sebadôveru,“ povedal v televíznom dokumente o Ivanovom živote a o jeho druhej žene aj kolega z prvej scény Vladimír Obšil. Manželka ho vraj sústavne ponižovala a tvrdila mu, že je nula a nič nedokáže. Aj keď na začiatku to podľa knižných spomienok Jána Čomaja vyzeralo na lásku ako hrom. „Keď mu mladá speváčka Marika Klesniaková nadbiehala, očarila ho. Stretli sme sa raz pod ich bytom, na terase kaviarne Polom. Vrátili sa práve z Kalifornie. Marika mala otca emigranta, žil tam niekde, na juhu Spojených štátov, pozval novomanželov na svadobnú cestu. Ivan bol nadšený ako malý chlapec. Utekal hore do bytu, doniesol mi hŕbu pohľadníc, prospektov, ešte aj jedálne lístky z reštaurácií a motorestov, plážových kaviarní a nočných klubov, kde všade ich svokor zaviedol. Nech to znie akokoľvek nepresvedčivo – Ivan Mistrík videl predtým veľmi málo sveta, takmer nič. Amerika ho fascinovala, priam horel, keď mi rozprával zážitky. Tešil som sa spolu s ním. Najmä z toho, ako krásne hovoril o svojej mladej žene,“ spomínal.
Prosila som ho, aby vydržal
Lenže očarenie na vzťah na celý život zjavne nestačilo. „Vôbec nefungoval,“ prezradil mi po rokoch aj ďalší z kamarátov ich synov, dnešný politik Boris Kollár. Rovnako charakterizoval ich vzťah aj legendárny Ivan Palúch, podľa ktorého Ivanovi „tá dáma vyvádzala strašné veci“. A počas návštev, keď sa z Malty domov vracala Duňa, si to uvedomovala aj ona. „Keď chlapci prišli domov z internátu v Piešťanoch, kde študovali na hotelovej akadémii, vždy sa najskôr zastavili u nás, aby sa najedli. Až potom išli domov,“ spomínala. A čoraz menej rád sa tam vracal aj ich otec, ktorý začal mať stále väčšie problémy s alkoholom. „Bola som doma na jar a už vtedy bol na tom veľmi zle. Bol depresívny. Prosila som ho, aby vydržal. Hoci som podľa zmluvy mala zostať na maltskej klinike ešte rok, bola som rozhodnutá, že to tam ukončím hneď po letných prázdninách. Opakovala som mu: ‚Vrátim sa a pomôžem ti. Len vydrž.‘ Nevydržal... Naposledy som ho videla v okne, ako mi kýva, keď som odchádzala.“

Vtedy však lekárke ani nenapadlo, že si má ten obraz natrvalo uložiť do pamäti. Ale to nikoho... Hoci Ivanovo trápenie už bolo neprehliadnuteľné. Doma to bolo totiž plné obvinení a doslova to bolelo. „Vykrikovala mu, že je nemožný...“ spomínala aj Duňa na to, čo vedela o hercovom vzťahu s o sedemnásť rokov mladšou manželkou, ktorá o svojej polovičke naopak tvrdila, že na ňu žiarli a dokonca ju bije. To však nesedí s tým, ako ho poznali tí, ktorí s ním prežili celé roky. „Ivan bol veľmi dobrý človek. Nevedel ublížiť, nevedel sa nahnevať. On len povedal svoje a zosmutnel...“ opísal kamaráta herecký kolega Karol Čálik, s ktorým hrávali spolu na bratislavskej Novej scéne. O smútku a myšlienkach na smrť hovoril posledné dni dokonca nahlas aj s dnes už tiež nebohým druhorodeným synom Michalom, ktorý hneď v niekoľkých rozhovoroch s novinármi neskôr spomínal, že keď sa chvíľu predtým s otcom učil texty, povedal mu, že sa chcel zastreliť. „Ja som to v tom veku, bohužiaľ, nepochopil. Nerozmýšľal som nad tým. Neveril som, že to myslí vážne. Bral som to na ľahkú váhu. Inak by som ho bol strážil, nešiel by som do školy. Skrátka, mohol som niečo spraviť preto, aby sa to nestalo, keby…“ Tých „keby“ vtedy ale zaznelo veľa. Jedno také si v sebe nosí aj Dunin syn Peter Kiss. „Presne v to poobedie som Mišovmu otcovi sľúbil, že prídem za ním aj ja. Ale nakoniec som ‚skysol‘ nad knihami kvôli nejakej písomke, čo ma čakala, a povedal som si, že pôjdem až zajtra… A to už bolo neskoro.“

Ako prvý vtedy do najmenšej izby bytu Mistríkovcov vbehol Ivan Palúch, ktorý kamaráta našiel ležať na chrbte na váľande a medzi kolenami mu ležala guľovnica. Pol hlavy mal preč. Peter Kiss z okna oproti večer už videl u susedov len plný byt cudzích ľudí... A myslel na mamu. „Dodnes nezabudnem, ako mi potom volal a hovoril: ‚Mamina, prosím ťa, poviem ti niečo veľmi zlé, ale nič si neurob, nezabudni, že máš mňa,‘“ spomínala na jednu z najhorších chvíľ v živote doktorka Hrabinská. Zložilo ju to na zem. V zúfalstve odniekiaľ vytiahla cigaretu a zapálila si, hoci nikdy nefajčila. A potom si už pamätá len bielu holubicu, ktorá sa v ten večer zrazu objavila na jej parapetnej doske. Dodnes je presvedčená, že to bolo znamenie od Ivana. „Mne sa totiž takéto veci stávali celý život, keď zomrela mama aj kolegovia...“ dodala. A hoci po návrate na Slovensko stretla muža, ktorého nazývala životnou láskou, Ivan Mistrík navždy zostal pre ňu tou prvou. Keď odišiel, mal len štyridsaťšesť rokov.





