Trošku sa vrátim na začiatok. Keď som vošiel do ambulancie, hovorím lekárovi: „Viete čo, ja nepijem ani neužívam žiadne omamné látky, ale teraz by som si dal. Namiešajte mi nejaký kokteil.“ (smiech) Chcel som vnímať natoľko, aby som s ním dokázal komunikovať, ale zároveň, aby bola realita trochu znesiteľnejšia. Takže aj informácia o náleze ku mne prichádzala v čase, keď som bol pod vplyvom utišujúcich liekov. Pamätám si však, ako mi lekár oznámil: „Toto musíme okamžite vybrať.“ A ja hovorím – jasné, nájdeme termín. No on, že žiadny termín, choďte vedľa, vezmeme vám krv a ideme to riešiť. A oni to naozaj riešili okamžite.
Prišiel s tou nečakanou rýchlosťou zákroku strach?
Postupne. Na začiatku o tých diagnózach, ktoré prichádzajú do úvahy, nič neviete, lebo nemáte žiadny dôvod mať o nich informácie, navyše stále dúfate, že ide o niečo banálne. Ale keď vám povedia, že tam niečo našli, dokonca niečo, čo treba okamžite odstrániť, zrazu si sadnete do čakárne, vytiahnete telefón a čítate si štatistiky, informácie o rakovine hrubého čreva, možnosti liečby, prognózy... A zisťujete, že tie čísla nevyzerajú pekne. Vtedy príde to prvé: Fúha. Naozajstný strach však u mňa nastúpil až potom, keď nález odstránili a čakal som na výsledok histológie.
Nie. Myslím si, že ten nález bol do istej miery šokom aj pre neho, nielen pre mňa. Počas čakania si však, samozrejme, začnete informácie hľadať sami a začnete sa na to, čo by mohlo prísť, pripravovať. Lekár však zvolil podľa mňa správny prístup: neliečme niečo, o čom ešte nevieme, čo to je. A nerúcajme sa z niečoho, čo zatiaľ nemáme potvrdené. Doktori jednoducho nevytvárajú priestor na paniku tým, že by vám povedali: „Existuje dvadsať možností a táto jedna je najhoršia.“ Počkajú, kým vedia, čo presne riešia.
Aké dlhé to čakanie nakoniec bolo? A čo vlastne vtedy človek prežíva?
Celý váš život sa v tom momente čudne zasekne. Nič iné sa nedeje, iba čakáte na výsledok. Je to hlavná téma každej vašej hodiny. A čím dlhšie to trvá, tým viac ste namočení v akomsi zvláštnom náleve emócií. Snažíte sa racionalizovať obavy, potláčať negatívne myšlienky, hľadať v tom pozitívne veci. Zároveň sa však pripravujete aj na možnosť, že príde negatívna správa.
Pripúšťali ste si aj to, že je to smrteľné a môžete zomrieť?
Určite. Hráte sa so štatistikami a vytvárate si úplne krajnú hranicu toho, čo zlé môže nastať a zároveň ako by sa to mohlo skončiť najlepšie. Nič medzi tým. Jedna predstava skrátka bola: Budem zdravý, všetko bude v poriadku a ja budem behať po lúke v spomalenom zábere. A druhá: Zomriem. Skončí sa to. Zatvoria sa za mnou dvere. Povedal by som, že päťdesiat percent času v tých myšlienkach predstavuje smrť a päťdesiat percent život. Premýšľate, ako by to prebiehalo, čo by sa stalo. A hlavne, aký odkaz by ste po sebe nechali najbližším. A tam prichádza také vnútorné zapretie sa: S úsmevom na to. Kamoško, musíš s úsmevom. Musíš byť v pohode. Všetci raz zomrieme. A ak by teraz prišiel tvoj čas, tak prišiel.
Čo Andrej Bičan prežíval, keď sa konečne dozvedel výsledky histológie? Prečo mu lekári povedali, že prišiel o päť minút dvanásť, a čo odvtedy vo svojom živote radikálne zmenil? Aj o tom hovorí v otvorenom rozhovore v aktuálnom vydaní časopisu Moje zdravie č. 5, ktoré je v predaji.
Fotogaléria
.jpg)
