Samozrejme. Opísala by som nás ako záhradu, ktorá má všakovaké kvety, ale zároveň vytvára krásnu harmóniu inakosti. Jedineční sme v tom, že sa u nás stretávajú deti, ktoré sú moje, tvoje, naše aj osvojené. Neviem nájsť špeciálnu najtypickejšiu vec, ktorá nás charakterizuje, ale povedala by som, že sa u nás veľa spieva, rozpráva sa, trávi sa veľa spoločného času, cestuje a máme v sebe pracovitého a kreatívneho ducha.
Vždy ste chceli mať takú veľkú rodinu, alebo to tak priniesol život?
Je pravda, že veľkou rodinou sme sa stali zhodou rôznych udalostí a nebol to celkom plán. Sporadicky sme pomáhali jednej sociálne slabšej rodine so štyrmi deťmi. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že matka svoje deti nechala u nás a odišla. Na sociálke len povedala: „Nech si ich nechá ona.“ A pritom pozrela na mňa. V tom čase som mala 24 rokov a už 4 deti – dve dievčatá vo veku 1 a 4 roky a dvoch manželových chlapcov z predchádzajúceho vzťahu, ktorí mali 8 a 10 rokov. Navyše som bola v poslednom ročníku vysokej školy. V šoku som sa zmohla len na otázku, či si máme nechať všetky, a odpoveď kurátorky bola jednoznačná. „Buď všetky, alebo ani jedno.“ Mali sme asi 30 sekúnd na rozhodnutie, po ktorých sme jej povedali, že to teda skúsime. Neskôr sa nám narodili ešte ďalšie tri.
Hlavne obrovskú školu. Učím sa veľa o sebe, o vzťahoch, o živote ako takom. Naučila som sa prekonať perfekcionizmus a pustiť veci z rúk, to mi prinieslo skutočnú životnú slobodu. A zdokonalila som sa v extrémnej flexibilite a vynaliezavosti, lebo pri toľkých ľuďoch v domácnosti je to nevyhnutnosť. Prijala som, že nie všetko musí byť tak, ako si to predstavujem, a že je to tak okej. No aby sme to len neromantizovali, byť mamou takej veľkej rodiny znamená aj veľa prania, varenia, veľa náročných momentov, ale aj veľa šťastia a radosti.
Pripravilo vás materstvo o niečo?
Nemám pocit, že by mi niečo zásadné v živote chýbalo z dôvodu, že som sa rozhodla pre materstvo. Skôr by som povedala, že som sa na rôznych životných križovatkách musela rozhodovať viac ako iní, ktorí napríklad deti nemajú. Aká práca, koľko práce, ako narábať s časom a ako s financiami, čomu hovoriť áno a čomu hovoriť nie, ako si postaviť múdre hranice, lebo som zodpovedná aj za iné ľudské bytosti ako len za seba. Viem však, že z pohľadu iných to vyzerá, že som sa pripravila o kariéru, o možnosť robiť si, čo chcem, viac cestovať, byť nezávislá... V istom zmysle to však všetko mám.
Je niečo, čo je pre vás predsa len istou výzvou pri takej veľkej rodine?
Veľa detí znamená veľa individuálnych potrieb, ktoré treba napĺňať, a tým nemyslím len varenie, pranie a operatívu, ale aj rozhovory a záujem o ich emočný svet a o ich život ako taký. Popritom treba, samozrejme, vyriešiť aj tú operatívu a aj finančne to nejako únosne nastaviť. A skutočnú výzvu vidím v tom, nespadnúť do rutiny, kde už nevnímame ani seba, svoje potreby ani partnerský vzťah, len dni zliate do jedného nikdy sa nekončiaceho kolotoča. Toto je niečo, čo dokáže človeka priviesť na pokraj vyhorenia a krachu partnerstva. Je dobré byť v službe rodine a deťom, ale nezabudnúť, že to všetko funguje vďaka nám a my sa potrebujeme tiež nejako dobíjať a postarať sa o seba.
Sú ženy, respektíve páry, ktoré majú pocit, že mať deti je príliš veľká obeta, boja sa, že by im „vzalo“ život. Dokáže ich pochopiť žena, ktorá má úplne inú skúsenosť?
Asi by som sa s takou ženou potrebovala porozprávať a lepšie porozumieť jej motivácii alebo obavám, ktoré stoja za týmto postojom, pričom si nemyslím, že ho nutne treba opravovať. Všímam si, že sú ženy, ktoré materstvo napĺňa, a ženy, ktoré sú stvorené na inú službu spoločnosti. Obe cesty sú hodnotné. Na druhej strane musím priznať, že som počula mnoho žien, ktoré si povzdychli – škoda, že som nemala deti, keď som mohla, alebo škoda, že sme ich nemali viac…
Ak by sme išli čisto po logike, tak asi naozaj také veľmi nie sú. Nespíte, 24/7 je od vás niekto závislý, musíte prepočítavať svoj čas, peniaze, telo sa zmení, voľný čas sa žije inak, ako by ste chceli. Kto by do takého presne vypočítaného „nezmyslu“ šiel, ak by tam nebolo čosi viac? Našťastie nie sme stroje.
Čo materstvo znamená pre vás?
Je to dôležitá súčasť mojej identity a môjho života. Mnohí aj v profesionálnej oblasti ma poznajú ako tú koučku, ktorá má veľa detí. Je pre mňa čarovné privoňať si k bábätku a rovnako je čarovné vidieť, ako rastie, ako sa naše deti stávajú osobnosťami, ako sa učia, robia chyby, ako hľadajú svoju cestu. Materstvo ma skrátka napĺňa, ale uvedomujem si, že je to zrejme aj preto, že mám aj priestor realizovať sa ako odborníčka.
Menilo sa to v priebehu života?
Určite áno. Vyrastala som v rodine emočne nedostupných rodičov, čo som potrebovala pomenovať a zároveň s tým aj ako rodič pracovať. Aktívne všetky tie naučené vzorce nájsť a prepísať. Pamätám si, ako som krátko po dvadsiatke snívala, že budem mať doma neustále poriadok a všetko bude dokonalé. Postupne som pochopila, že ak chcem žiť naplnený život a nie život plný stresu, tak potrebujem nielen systém, ale aj láskavosť k sebe a k ostatným okolo mňa. Navyše, čím som staršia, tým ma materstvo fascinuje viac. Je pre mňa čarovné, že dokážem vytvoriť ľudskú bytosť, ktorá je potom celkom samostatná a originálna. Pozerám sa na to ako na zázrak a zároveň som vďačná všetkým mamám v mojom rode, vďaka ktorým som tu dnes aj ja. Bez ich obety by som tu nebola.
Niektorí síce deti majú, tvrdia však, že im stačí jedno, lebo inak by mu nemohli dať všetko. Nie je súrodenec viac ako čokoľvek hmotné?
Ak by ste sa opýtali našich detí, tak sú úprimne rady, že majú súrodencov. Majú kopu spoločných zážitkov, spoločných tém a majú sa na koho obrátiť, keď sa v ich živote niečo deje. Súrodenecké vzťahy sú však jedna veľká téma. Môžu byť krásne, ak ich rodičia podporujú a vytvárajú priestor, aby sa tento vzťah medzi súrodencami mohol zrodiť. Vtedy sa deti skutočne môžu v dospelosti cítiť bohatšie o súrodeneckú blízkosť. Nie je to však automatické. Existujú aj veľmi smutné až toxické súrodenecké vzťahy.
Už nie. Najstaršie dieťa, ktoré máme aktuálne doma, má 25 a končí vysokú školu, potom máme ďalšie dve vysokoškoláčky – jedna má 22, druhá 19, pätnásťročného stredoškoláka a najmenšie štvor- a jednoročné dievčatká.
Stále je to dosť „hladných krkov“, predpokladám, že váš nákupný zoznam musí byť poriadne dlhý...
Už dlhšie si uľahčujem život tým, že si nákup objednávam domov. Je to veľmi pohodlné, nestrácam čas medzi regálmi a zároveň si objednám len to, čo naozaj potrebujem. Už dlhšie fungujeme systémom – napíšem si, čo budem variť, na celý týždeň dopredu, a následne si k tomu objednám veci. Je to veľmi funkčné a zároveň ma teší, že sa neplytvá potravinami.
Ako to potom vyzerá pri stole? Sú u vás napríklad nedeľné obedy stále povinná jazda, a je pri nich u vás poriadne hlučno?
Už máme doma len šesť detí, takže je to oveľa pokojnejšie ako kedysi, keď boli deti menšie a všetci boli ešte doma. Nedeľné dopoludnie sa väčšinou nesie v duchu kostola, spoločnej prípravy obeda a spoločného popoludnia vonku alebo doma, podľa počasia. Keby ste k nám prišli, asi by to bol čulý ruch pretkaný hudbou a buchotom riadu.
Máte nejaké „rodinné rituály“, ktoré sú pre vás dôležité?
Myslím, že bez rituálov by sme žili naozaj v chaose. Obaja s manželom podnikáme, ja v pomáhajúcej profesii a manžel v IT oblasti, často pracujeme z domu, tak si potrebujeme zladiť deti, prácu a iné povinnosti. V bežný týždeň je naším najdôležitejším rituálom spoločný večerný čas, ak sa dá, tak spoločná večera a potom hygiena, spoločná večerná modlitba, ktorá zahŕňa aj poďakovanie za veci, ktorými sme v ten deň boli požehnaní, a potom čítanie v posteli. Každý večer máme navyše najmenej polhodinu spoločného čítania. Čítame nahlas detské, ale aj dospelácke knihy.
Ako zvládate finančnú stránku?
Keď boli deti menšie, bolo to náročné. Najmä prvé dva roky po tom, ako k nám prišli osvojené deti. Ja som bola na materskej, mali sme 8 detí a žili sme de facto z jedného príjmu. Boli dni, keď som si veru aj poplakala, že treba každý peniaz obrátiť dvakrát. Asi aj táto situácia ma viedla k tomu, že som začala podnikať, a dnes to aj vďaka tomu zvládame oveľa lepšie. Dospelé deti navyše nemajú problém ísť na brigádu a čiastočne sa o seba postarať.
Slovo kariéra mi vždy znie až príliš veľkolepo. Ja hovorím, že mám priestor realizovať sa v tom, čo ma baví, a v tom, v čom som dobrá. Keď k našim štyrom deťom pribudli štyri osvojené deti, povedala som si, že „áno“ rodičovstvu nebude znamenať „nie“ mojim snom. A tomu zostávam verná. Podľa mňa sa totiž dá realizovať oboje. Stačí sa naučiť byť flexibilná a mať podporu najbližších. Ja ju mám – od manžela aj od detí.
Ako teda riešite rozdelenie povinností, aby ste všetko stíhali? Majú deti tiež svoje úlohy?
Keď boli všetci doma, skutočne sme mali rozpis úloh: umývačka, práčka, vysávanie... Čiastočne to pomohlo, ale najdôležitejšie bolo naučiť ich, že priestor, kde žijeme, je spoločný a že sa oň staráme spolu. Aktuálne máme tiež úlohy, čo kto kedy robí, ale je to oveľa jednoduchšie na manažovanie, keďže sú doma aj mladí dospelí. Dá sa povedať, že minulé rozhodnutia a spôsob výchovy teraz prinášajú svoje ovocie.
Asi napriek tomu prichádza aj ku konfliktom, ako ich riešite?
Berieme ich ako súčasť života, sú to situácie, keď si úplne nerozumieme a je potrebná nejaká práca na to, aby sme našli spoločnú reč. Všimla som si, že ak človek nevníma konflikty ako problém, ale ako príležitosť si niečo s rešpektom a úctou k sebe aj druhému vyjasniť, tak je to oveľa jednoduchšie.
Ak by ste mali len jednu vetu, aby ste opísali svoju rodinu a to, čo pre vás znamená, ako by znela?
Je to pre mňa miesto, kde ma milujú takú, aká som, kde môžem byť sama sebou, robiť chyby, učiť sa a rásť v láske.
Mnohých by ste tým asi prekvapili. Voči veľkým rodinám je totiž toľko predsudkov… Mimochodom, ktorý považujete za najväčší?
Že sa deti v nich musia starať o mladších súrodencov a preberajú povinnosti rodičov, že majú všade neporiadok a hluk. Žena musí byť umastená, upotená slúžka pre všetkých bez vlastného života a sebarealizácie. Ešte som sa stretla s tým, že ľudia si myslia, že sme nevzdelaní, špeciálne ja, a že naše deti nemajú „všetko“, čo potrebujú. V našej rodine je toto všetko ďaleko od reality.
Slúžka? Navyše nevzdelaná? Ako ste to zvládali počúvať a zostať pokojná, silná a sebavedomá?
Prestala som počúvať bulvárne reči o tom, ako sa potrebujem o seba postarať nejakým konkrétnym spôsobom – vysedávať u kaderníčky, víkendovať s kamoškami, mať zakaždým urobené nechty. Pomohlo mi skutočne sa spojiť s mojimi osobnými potrebami. Tými sú tichšie rána, pomalšie raňajky, časté prechádzky v lese, čas na vzdelávanie a aspoň raz týždenne aj spoločné chvíle mimo domu bez detí. To ma vnútorne upokojilo. S manželom sme sa potom vedeli rozprávať o tom, čo a ako potrebujem ja a čo potrebuje on, aby sme boli obaja spokojní a dostupní pre deti.
Fotogaléria
