Natrafili na tehotnú ženu vo štvrtom mesiaci
Lekári ich po rokoch snaženia a vyšetrení upozornili, že to tehotenstvo bol skôr zázrak ako niečo, čo sa zopakuje. „Navyše sami sme boli po rokoch už psychicky veľmi vyčerpaní, túžba dať lásku dieťaťu však bola stále obrovská,“ hovorí mladá žena. Vtedy sa s mužom rozhodli, že skúsia dať šancu dieťaťu, ktoré rodinu nemá. A úradníčka na odbore sociálnych vecí ich podľa jej slov prekvapila. Navrhla im, že najjednoduchšou cestou bude v ich prípade priama adopcia. S partnerom teda začali zisťovať, ako to funguje. Našli si stránky, kde písali ženy, ktoré dieťa čakali, ale nechceli alebo si ho nemohli nechať. Sama dnes dodáva, že mnohé veci okolo toho sú problematické a nemali by sa takto diať. Vtedy však natrafili na tehotnú ženu vo štvrtom mesiaci. Čakala chlapčeka. „Mala už sedem detí, takže ďalšie už nechcela,“ spomína Michaela, ktorá ju kontaktovala. „Sama som pochopila, že by sa už o ďalšie dieťa zrejme nedokázala postarať, a celé som to s ňou veľmi intenzívne prežívala. Zoznámili sme sa a postupne sa z nás stali takmer kamarátky, začali sme za ňou chodiť a bolo to vlastne príjemné. No potom sa, samozrejme, začalo diať to, čo pri priamej adopcii prichádza často: zrazu zavolala s prosbou, že by potrebovala poslať peniaze.“ Michaela vedela, že to má naozaj ťažké, a chcela pomôcť. Lenže namiesto vďačnosti prišla vo veľmi krátkom čase vyhrážka: „Ak nepošleš ďalšie peniaze, tak ti malého nedáme.“
"Napísala žene, ktorá v rukách stískala chlapčeka, čo mal byť jej synom, a ona sa krátko nato ozvala. Bol to telefonát dvoch žien, ktoré sa ocitli v hroznej situácii. Nie nepriateliek. Na jednej strane plakala jedna, že o chlapčeka nechce prísť, lebo ho majú už niekoľko týždňov, na druhej Michaela, že ho mali mať oni…"
Nechcela dopustiť, aby o chlapčeka prišli
„To už bol moment, keď som úplne verila, že ten chlapček bude náš syn,“ priznáva Michaela. „Začali sme sa na jeho príchod pripravovať, hovorili sme o ňom, milovali sme ho...“ Nechcela tak dopustiť, aby o chlapčeka prišli, a peniaze poslala. „Človek si dopredu nemá šancu uvedomiť, aký psychicky krehký a právne neistý celý ten proces je. Kým tým osobne neprejde, nedokáže si predstaviť, ako veľmi sa môže naviazať na dieťa, ktoré ešte ani nedrží v náručí. A zároveň aký bezmocný je, keď vlastne nemá nič vo svojich rukách. Tá neistota je obrovská,“ spomína Michaela, ktorá priznáva, že peniaze posielala znova a znova. Tak jej to kázalo srdce, ktoré si nevedelo predstaviť, že by niečo také odoprelo synovi. Videlo len jeho a nechcelo myslieť na to, že ich posiela žene a jej partnerovi, ktorí si z dieťaťa pod jej srdcom urobili biznis. To, ako sa začali správať, už totiž nemalo takmer nič spoločné s ich pôvodnou dohodou. Bol to obchod so zúfalstvom. Napriek tomu sa biologickú matku stále snažila chápať. „Nikdy som ju nevnímala ako ‚zlého človeka‘. Skôr ako ženu v ťažkej životnej situácii. A možno práve preto to celé bolo ešte bolestivejšie.“
Tehla na brzde
Popritom stále komunikovali s úradmi, pripravovali sa na narodenie dieťatka a verili, že keď ho budú držať v náručí, všetko, čo bolo predtým, sa vymaže ako staré fotky z pamäte počítača. A potom prišla správa, že biologická mama chlapčeka je už v pôrodnici… Možno to nedokázali ani vysloviť, ale celé vnútro kričalo, že konečne budú rodina. Ich syn prichádza na svet! V aute nebol prevodový stupeň, ktorý by bol pasoval k rýchlosti, ktorou pri ňom chceli byť… Už boli na ceste, keď prišla správa, ktorá zrazu padla ako tehla na brzdu. V jednej sekunde po piatich mesiacoch nádeje, návštev a spoločných ultrazvukov prišli o dôvod sa ponáhľať. Biologická mama im napísala, že si to rozmyslela. Chlapčeka im nedá. „Bol to šok, obrovská bolesť a pocit, akoby sa počas jedinej chvíle zrútil celý svet, ktorý sme si už v hlave aj srdci postavili. Nešlo len o stratu možnosti mať dieťa. Pre nás to už bolo naše dieťa. A zrazu sme stáli úplne bezmocní, bez moci čokoľvek zmeniť. Zároveň sa však človek snažil chápať, že je to stále jej biologické dieťa…“ hovorí Michaela. Lenže niečo akoby jej tam nesedelo. Poprosila ju teda, aby jej poslala aspoň fotku chlapčeka. Opäť jej vyhŕkli slzy – bol nádherný, ale to prostredie okolo... Ich dom v tom skrátka nespoznávala. Začala hľadať na Facebooku a napokon sa dostala k žene, ktorá mala chlapčeka u seba. V tom momente pochopila, že to nebolo o tom, že by sa biologická matka nakoniec nedokázala zriecť svojej ratolesti… Ona ho podľa všetkého sľubovala dvom rodinám naraz a odovzdala tej, ktorá zrejme zaplatila viac.
Vec začala vyšetrovať kriminálka
Napísala žene, ktorá v rukách stískala chlapčeka, čo mal byť jej synom, a ona sa krátko nato ozvala. Bol to telefonát dvoch žien, ktoré sa ocitli v hroznej situácii. Nie nepriateliek. Na jednej strane plakala jedna, že o chlapčeka nechce prísť, lebo ho majú už niekoľko týždňov, na druhej Michaela, že ho mali mať oni… V tej chvíli pochopila, že cesta sa skončila, zostávajú stále sami. Na druhej strane cítila, že tu už nejde len o ich bolesť, ale o niečo, čo sa nebezpečne približovalo obchodovaniu s deťmi, preto sa obrátila na políciu a vec začala vyšetrovať kriminálka. „Bolo to psychicky nesmierne náročné obdobie. Nečakala som, že sa niečo také vôbec môže stať. Človek si totiž až v takej chvíli uvedomí, akí zraniteľní sú ľudia, ktorí zúfalo túžia po dieťati,“ povzdychne si. Vec sa napokon dostala až pred súd. Hoci Michaela nechce verejne hovoriť podrobnosti, naznačila, že pre biologickú mamu a jej partnera to nedopadlo dobre.
Akoby k nám vždy patrila
Boli na dne, cítili, že už nevládzu zažívať ďalšie pády a znášať ďalšie rany, no zároveň aj to, že ešte stále nie sú pripravení vzdať to úplne. „Po všetkom, čo sme mali za sebou, sme cítili, že musíme skúsiť aj cestu umelého oplodnenia,“ spomína Michaela. Áno, uvedomovali si, že IVF je náročné zo všetkých stránok – fyzickej, psychickej aj finančnej, a áno, vedeli, že sa to opäť môže skončiť sklamaním, napriek tomu si tú šancu nemohli nechať prekĺznuť pomedzi prsty. „Pomohli nám na klinike Clayo Clinic – pán doktor Hlinka, ktorý, trúfam si povedať, je jedným z najlepších embryológov v Česku a na Slovensku, a úžasná pani doktorka Jarošová. Ale veľkým srdcom celej kliniky je pani Hlinková. Takého anjela s obrovskou empatiou som nikdy nestretla. V živote by som nepovedala, že IVF môže byť aj nádherné,“ usmieva sa Michaela. Dnes drží v náručí vymodlenú dcéru. Svoj zázrak. Moment, keď jej ju prvýkrát dali na ruky, si bude pamätať celý život. „Cítila som obrovskú lásku, úľavu, vďačnosť aj slzy za všetky roky čakania a bolesti. Zároveň ma prekvapilo, aké prirodzené to bolo. Akoby k nám vždy patrila,“ zalesknú sa jej v očiach slzy. Stále je dojatá, šťastná a zamilovaná, aj keď už nelieta na obláčiku dievčenských snov.
Dievčatko z dúhovej dedinky
Najskôr to bol len tichý internetový denník. Miesto, kam si začala ukladať spomienky na vlastnú cestu, prežité pocity, pády aj drobné nádeje. Písala anonymne, bez veľkých plánov a už vôbec nie s predstavou, že jej slová raz budú čítať tisíce žien. „Nikdy by mi nenapadlo, že sa tam nakoniec stretne viac ako 7 000 žien,“ hovorí Michaela o svojom účte na Instagrame. Postupne jej však začali prichádzať správy od žien, ktoré sa v jej príbehu spoznávali. V jej vetách nachádzali vlastné obavy, vlastné otázky aj vlastnú túžbu po dieťati. A práve vtedy pochopila, že zdieľanie nemusí byť iba odhaľovaním súkromia. Niekedy je to podaná ruka. Aj preto napísala knihu – rozprávku Dievčatko z dúhovej dedinky. Venovala ju všetkým dúhovým a vymodleným deťom. Deťom, ktoré neprichádzajú vždy jednoducho, ale o to viac sú očakávané. Má pomôcť deťom pochopiť, ako veľmi boli očakávané, a zároveň priniesť pokoj ženám, ktoré na svoje bábätko ešte len čakajú. Napísala ju zo srdca. A možno práve preto sa jej príbeh dotýka toľkých ďalších sŕdc.
Fotogaléria
.jpg)
