Túto otázku dostávam veľmi často – načo potrebujú Chuck Norris, Jean-Claude Van Damme a podobní herci z akčných filmov vlastne bodyguarda? Ono to však nie je o tom, že by sa nevedeli ubrániť sami. Ide skôr o komfort, o to, aby ich nikto neobťažoval. V našich zemepisných šírkach je to na deväťdesiatpäť percent práve o pohodlí, nie o nejakej priamej ochrane v zmysle, že by mu hrozilo nejaké reálne nebezpečenstvo.
Pamätáte si, čo vám preletelo hlavou, keď tá príležitosť robiť mu osobného strážcu prišla?
Bol som z toho úplne hotový. Hovoril som si, že to nemôžu myslieť vážne. Bola to pre mňa obrovská česť. Práve preto som si povedal, že to musí dopadnúť perfektne.
Keď sa povie jeho meno, pred očami máme stále toho mladého texaského rangera, ktorého si pamätáme z televízie. Ale keď vlani prišiel na Slovensko, mal už osemdesiatpäť. Vnímali ste to na jeho kondícii, respektíve zdraví? Mali ste v tomto zmysle o neho nejaké obavy?
Nie. Bolo na ňom síce vidieť, že už má svoj vek, no zároveň z neho stále išla prirodzená dôstojnosť a bolo zrejmé, že sa o seba celý život staral. Že žil disciplinovane a bol športovec. Navyše mal okolo seba skvelé zázemie – fantastickú manželku a syna, ktorí sa oňho starali.
O ich manželstve sa v médiách písali celé ódy, sám totiž o svojej žene hovoril ako o tom najlepšom, čo ho v živote stretlo, a hlavne podľa toho aj konal. Keď pred pätnástimi rokmi začala mať vážne zdravotné problémy, v podstate ukončil kariéru, aby mohol byť s ňou...
Mali naozaj nádherný vzťah. To bolo vidieť na prvý pohľad. Ona sa o neho neustále starala a on zase chcel vždy poznať jej názor, často sa jej pýtal, čo si myslí o tom, kam ideme, čo robíme. Bolo pre neho dôležité, aby bola spokojná. Keby ste odo mňa chceli, aby som vám povedal, ako si predstavujem dokonalý pár, v podstate by som opísal ich dvoch.
Na prvý pohľad rola bodyguarda vyzerá, že sa pri klientovi len o niečo viac pozerá okolo seba a je pripravený fyzicky zakročiť, keby mu niečo hrozilo. Čo všetko je však za tým v skutočnosti?
Ešte predtým, než s klientom vôbec začneme pracovať, zistím si o ňom všetky dôležité informácie. Potrebujem vedieť, či má nejaké alergie, aké užíva lieky a čomu sa treba vyhnúť. Ľudia totiž často zabúdajú, že aj známe osobnosti sú stále len ľudia, nie stroje. Môže sa stať napríklad to, že klient má nejakú intoleranciu, povedzme na laktózu, a siahol by po jedle, ktoré by jesť nemal. Mojou úlohou je takéto veci sledovať a predchádzať situáciám, ktoré by mu mohli spôsobiť zdravotné komplikácie. Nechceme predsa, aby klient skončil v nemocnici. Na druhej strane, aj keby sa niečo také stalo, musím byť pripravený. Musím vedieť, kde je najbližšia nemocnica, ako sa tam čo najrýchlejšie dostať, a mať odkomunikované aj to, ako by sa to v takej situácii riešilo. A vždy je príjemné, keď sa popritom vytvorí aj istý vzťah a dôvera medzi vami a klientom.
To by asi nešlo, keby ste ovládali len bojové umenie a nie jazyk, ktorým hovorí.
Reč je veľmi dôležitá najmä preto, že vďaka nej dokážete s klientom nadviazať osobný kontakt. To je pri tejto práci veľmi cenné. Ako som povedal, je vždy dobré, keď si medzi sebou vytvoríte určitý vzťah – či už striktne profesionálny, alebo o niečo osobnejší. Sám preto ovládam päť jazykov, pričom troma hovorím veľmi dobre a ďalšie dva sa ešte učím. Len čo je totiž medzi človekom a klientom jazyková bariéra, je to problém, tak ako pri všetkom.
Nájsť s klientom spoločnú reč však asi nie je ani iba o tom, hovoriť jeho jazykom. Musí byť bodyguard tak trochu aj psychológom? Predsa len klient je tá hviezda, kým vy ste ten, kto pre neho pracuje. Napriek tomu by mal on počúvať vás… Aká je vaša skúsenosť s hviezdami naozaj najvyššieho rangu? Chránili ste ich niekoľko. Poslúchajú?
Do veľkej miery áno. Povedal by som, že rozdiel medzi ochrankármi v rámci štátnych inštitúcií a súkromnou sférou je aj v tom, že naši klienti nás viac-menej poslúchajú. Keď im poviem, že pôjdeme tadiaľto, jednoducho to rešpektujú. Takmer sa nestretávame s tým, že by si presadzovali svoje za každú cenu a trvali na tom, že pôjdu inou cestou. Bol som prekvapený, že prevažná väčšina z nich boli neskutočne milí a empatickí ľudia. Potom je aj tá práca, samozrejme, oveľa ľahšia, keď je ten človek príjemný a dá vám najavo, že preňho nie ste nejaký bezvýznamný doplnok, ale že ste v tej chvíli dôležitou súčasťou celého fungovania jeho tímu.
Na druhej strane, vy v tejto pozícii nemôžete zostať fanúšikom, akokoľvek človeka, ktorého chránite, uznávate. Neobjednal si vás, aby ste na neho zbožne hľadeli…
Presne tak. Napríklad Jean-Claude Van Damme, ktorý bol jedným z mojich prvých klientov, bol môj detský hrdina. Keď som bol malý chlapec, visel mi v detskej izbe jeho plagát, takže v momente, keď ste zrazu vedľa neho, to s vami, samozrejme, vnútri brutálne myká. Navonok to však nemôže nikto vidieť. Na prvom mieste musí byť profesionalita. Musím byť ostražitý a zároveň mu dať najavo, že mi môže dôverovať. Klient musí cítiť absolútnu dôveru, bez toho to jednoducho nejde. Musí totiž veriť môjmu úsudku. Čiže keď ja alebo niekto z tímu povie, že toto nie je dobré a musíme to vyriešiť inak, ten človek by to mal rešpektovať.
Aj sa to vždy deje?
Zatiaľ som s týmto problém nemal, skôr naopak. Stalo sa mi napríklad, že jedna klientka bola natoľko milá, že chcela, aby som si sadol k nej a k jej rodine na večeru. Ja som to, samozrejme, odmietol, lebo to sa jednoducho nepatrí, také sú pravidlá. Sadol som si teda sám o pár stolov ďalej. Potom prišla za mnou, že jej je to až nepríjemné, že oni tam spolu sedia, večerajú a hostia sa, a ja sedím sám. Ale presne takto to má byť.
Vníma bodyguard niekde vnútri predsa len inak, keď stojí pri Chuckovi Norrisovi, Van Dammovi či Samuelovi L. Jacksonovi ako pri niekom miestnom či neznámom?
Absolútne nie. Vaša práca musí byť odvedená vždy rovnako. Poviem to obrazne – keď idete v mercedese, musíte šoférovať rovnako ako v škodovke. Jednoducho nemôžete robiť rozdiely. V duchu si možno poviete, že je úžasné, že môžete pracovať s takýmto človekom, ale ako som už povedal, v prvom rade ste profesionál.
Cítiť, naopak, z nich, že sú zvyknutí na špeciálny prístup? Pamätáte si napríklad na prvé momenty práve po boku Chucka Norrisa?
Bol nesmierne empatický a milý, rovnako ako jeho manželka a syn. Naozaj výborní ľudia. Keby ste ich nepoznali, vôbec by ste nemali šancu zistiť, že ide o rodinu hollywoodskej hviezdy a mnohonásobného majstra sveta v karate.
Ako sa mu u nás páčilo?
Veľmi. Išli sme autom z Bratislavy až na Štrbské Pleso, s čím som ja síce nebol úplne stotožnený, ale nakoniec to vyšlo dobre. Vďaka tomu videl veľkú časť Slovenska a z Tatier bol úplne hotový.
Takže odchádzal spokojný, a nielen s krajinou? Vidíte na klientovi, že oceňuje aj vašu prácu?
Myslím, že áno. V prípade Chucka Norrisa bolo skvelé a osobne mi veľmi zalichotilo, keď som mu daroval čiapku a mikinu s motívom bojového systému, ktorý trénujem, že deň pred odchodom mi v nej otvoril dvere na apartmáne. Jeho syn mal zase na sebe moju mikinu a ja som si hovoril, čo viac si človek môže priať. Bola to pre mňa naozaj obrovská česť. On mi zase dal svoju fotografiu, kde mi po anglicky napísal: „Ján, všetko dobré tebe a tvojej rodine, od tvojho priateľa Chucka Norrisa.“
Vau! Potom je človeku asi až ľúto, že sa tá práca končí…
Samozrejme, lúčenie bolo trochu smutné. Keď robíte s klientom, ktorý je sympatický a priateľský, na konci vám to príde ľúto. Ale zase je to o profesionalite. Človek sa slušne rozlúči, poďakuje za príležitosť a za to, že ich mohol spoznať. O to viac ma potešilo a úprimne mi zalichotilo, keď mi nechal na seba kontakt – síce nie priamo na neho, ale na telefón, ktorý spravuje jeho syn. S tým si dokonca občas napíšeme aj na Instagrame.
Takže vás asi nečakaná správa o jeho smrti zasiahla…
Úplne úprimne, vôbec som nemal pocit, že by to malo prísť. Bol to presne ten moment, keď si človek povie: škoda, toto mi je naozaj ľúto. Samozrejme, každý deň odchádzajú nejakí ľudia, ale pri ňom to bolo iné. Práve tým, aké mal okolo seba fluidum – všetky tie vtipy a celý ten mýtus, ktorý sa s ním niesol, bol niečím špecifický. Myslím, že nielen pre mňa bol takou pomyselnou garanciou, že kým je tu, svet funguje v poriadku.
Fotogaléria
.jpg)
