Asi áno. Keď som sa naozaj zamilovala, toho muža som si väčšinou aj vzala. Potom som však pochopila, že možno nebol ten pravý. Preto som tretíkrát vydatá… (úsmev) Vždy som však hľadala niekoho, kto ma nielen obdivuje, ale kto si ma váži, s kým si rozumiem a s kým sa veľa nasmejeme. Vzájomná úcta je vo vzťahu veľmi dôležitá.
Čiže ani keď stojíme pred oltárom a úprimne veríme na „navždy“, ešte netušíme, čo s tým „navždy“ urobí život?
Presne tak. V tej chvíli to jednoducho nevieme. Keď sa zamilujeme, tomu vzťahu veríme. Aspoň ja som to tak mala.
Spoločné tri desaťročia s vašou súčasnou polovičkou už však o niečom svedčia, nie? Keď sa dnes obzriete späť, v čom je vaše manželstvo iné než vzťahy predtým?
Asi som našla partnera, ktorý je tolerantnejší než tí predchádzajúci a necháva mi určitú slobodu. Vo vzťahu je totiž veľmi dôležité, aby si ľudia navzájom dôverovali, aby mal každý aj určité súkromie. Aby tam nebolo neustále podozrievanie a aby obaja vedeli, že sa jeden na druhého môžu spoľahnúť.
Ideálny partner podľa mňa neexistuje. Na začiatku si síce môžete myslieť, že toto je konečne ten pravý, ale keď s ním začnete žiť, zistíte, že celkom taký nie je. A presne to isté on zistí o vás. (smiech) Každý navyše máme inak nastavené hodnoty a každý si pod slovom „ideálny“ predstavuje niečo iné.
Ako herečke vám však krása vraj komplikovala život…
Za socializmu som sa naozaj veľmi nehodila do rolí úderných robotníčok ani do angažovaných seriálov. Maximálne som si zahrala nejakú buržoáznu ženu. (smiech) Najúspešnejšie obdobie mojej kariéry tak vlastne prišlo až okolo päťdesiatky.
Takže vy ste divadlu dali Bartošku? Dúfam, že vám za to ďakoval celý život...
Že by mi priamo ďakoval, to nie. Ale vždy hovoril, že za to, že je hercom, môžem ja. (smiech)
Neprekvapuje vás nakoniec vlastný vek? A to, že sa v podstate nič nezmenilo a herecké ponuky ďalej prichádzajú?
Veľmi. Keď som mala dvadsať alebo tridsať, hovorila som si, že keď budem mať skoro osemdesiat, už tu asi ani nebudem. Pre mladého človeka je to nepredstaviteľné číslo. Dnes ten vek mám a som rada, že je o mňa stále záujem, že dostávam ponuky, mám motiváciu, som potrebná a mám čo robiť. Nedávno som si išla po nový občiansky preukaz a dali mi ho s platnosťou do roku 2058. Vtedy budem mať stodesať. Pozerala som naň a hovorím tej panej: „Ježišmária, vy ste sa pomýlili.“ A ona povedala: „Pani Švandová, u vás človek nikdy nevie.“ Tak som jej odpovedala: „Dobre, tak ja si v stodesiatich prídem po nový.“ (smiech)
Ako sa dá uchrániť láska pred každodenným stereotypom? Čo Jana Švandová ľutuje v súvislosti s materstvom a prečo sa nikdy nechcela obetovať hereckej kariére? Celý rozhovor s obľúbenou herečkou nájdete v aktuálnom vydaní Mojej psychológie 5/2026, ktoré je v predaji v novinových stánkoch.
Fotogaléria
.jpg)
