Mozgová príhoda im zmenila život. To najťažšie však prišlo až po prepustení z nemocnice

Pre zdravého človeka je sto metrov vzdialenosť, ktorú prejde za pár okamihov. Pre niekoho, kto prekonal cievnu mozgovú príhodu, to môže byť výsledok mesiacov rehabilitácie, bolesti, odhodlania a každodenného prekonávania vlastných hraníc. Práve takýchto ľudí spojil 10. októbra v Bratislave deviaty ročník Behu neporazených. Podujatie, ktoré sa konalo krátko pred Svetovým dňom cievnych mozgových príhod, pripomenulo, že víťazstvo nemusí znamenať najlepší čas ani prvé miesto. Niekedy je ním už samotná odvaha postaviť sa na štart. Symbolická stometrová trať bola určená ľuďom po mozgovej príhode. Niektorí ju dokážu prejsť samostatne, iní potrebujú pomoc blízkeho človeka. Každý z nich však má za sebou vlastný príbeh. „Nejde o čas. Ide o to postaviť sa na štart a urobiť svojich 100 metrov,“ približuje organizátorka podujatia Alžbeta Husarovič. O jej príbehu sme už písali. Cievnu mozgovú príhodu prekonala ako 28-ročná. Zo dňa na deň táto mladá právnička stratila schopnosť chodiť, čítať, písať aj vyjadrovať svoje myšlienky. Takmer desať rokov sa hanbila vyjsť medzi ľudí. Dnes je to práve ona, kto pomáha ostatným prekonať strach a vrátiť sa do spoločnosti. Beh neporazených vytvorila aj preto, aby ľudia po mozgovej príhode videli, že nie sú sami a že život môže pokračovať aj s následkami ochorenia.

Beh na dlhé trate

Medzi pacientov, ktorých oslovila myšlienka podujatia, patrí aj Zoltán Bognár (47). Aj jeho príbeh už naši čitatelia poznajú. Po krvácaní do mozgu zostal odkázaný na pomoc druhých a musel sa znovu učiť chodiť. Mal však jeden veľký cieľ, zatancovať si so svojou dcérou Evelin na stužkovej. Vďaka intenzívnej rehabilitácii sa mu sľub, ktorý jej dal, podarilo splniť. Jeho cesta k samostatnosti sa však tancom neskončila. „Rehabilitácia po porážke je beh na dlhé trate,“ hovorí Zoltán, ktorý dnes svoje skúsenosti odovzdáva aj ďalším pacientom. Na Behu neporazených sa s pacientmi prepojili aj zdravotníci a fyzioterapeuti zo Špecializovanej nemocnice FBLR Vitalita v Lehniciach. Práve takéto stretnutia ukazujú, že rehabilitácia nie je len o cvičení v nemocnici. Je aj o návrate medzi ľudí a k životu, ktorý choroba náhle prerušila.

Zachránime život. Ale čo potom?

Moderná medicína dnes dokáže mnohým pacientom po cievnej mozgovej príhode zachrániť život. Čo sa však stane po prepustení z nemocnice? Pacient, ktorý ešte pred niekoľkými týždňami pracoval, športoval a staral sa o rodinu, zrazu nedokáže sám vstať z postele. Niekto stráca schopnosť rozprávať, iný má problémy s pamäťou, prehĺtaním alebo ovládaním ruky. Tým sa mení nielen jeho život, ale celej rodiny. Partner sa stáva opatrovateľom, deti preberajú nové povinnosti a bežný chod domácnosti sa musí prispôsobiť človeku, ktorý potrebuje pomoc. Práve na tento často prehliadaný rozmer ochorenia upozornila aj Svetová zdravotnícka organizácia. V máji 2026 prijalo Svetové zdravotnícke zhromaždenie prvú samostatnú rezolúciu venovanú cievnej mozgovej príhode. Jej odkaz je jasný, nestačí pacienta zachrániť, potrebujeme mu zabezpečiť aj dostupnú rehabilitáciu a podporu pri návrate do každodenného života. Na Slovensku pritom zostáva práve následná starostlivosť veľkou výzvou. Podľa Národného centra zdravotníckych informácií bolo v roku 2024 evidovaných 11 605 pacientov s cievnou mozgovou príhodou. Približne 30 percent pacientov by malo pokračovať v akútnej rehabilitácii. Na rehabilitačné pracoviská sa však podľa registra prekladajú len približne štyri percentá.  

Keď pacient príde na rehabilitáciu až po roku

Primárka MUDr. Katarína Grebečiová zo Špecializovanej nemocnice FBLR Vitalita v Lehniciach sa vo svojej praxi stretáva aj s pacientmi, ktorí po prepustení z akútneho oddelenia netušili, ako majú pokračovať v liečbe. „Nevedeli, aké majú možnosti následnej rehabilitačnej liečby, čo preplatí poisťovňa, na čo majú nárok. Veľakrát sa stalo, že prišli až rok od prekonania príhody bez akejkoľvek predchádzajúcej rehabilitácie, lebo im o nej nikto nepovedal,“ opisuje skúsenosť z praxe. Práve čas a správne nastavená následná starostlivosť pritom môžu zohrávať významnú úlohu v tom, akú mieru samostatnosti sa pacientovi podarí získať späť. Rehabilitácia by sa preto mala začať čo najskôr, ako to zdravotný stav pacienta umožňuje. Jej cieľom pritom nie je iba rozhýbať ochrnutú ruku alebo nohu. Človek sa môže potrebovať znovu naučiť aj základné činnosti, obliecť sa, pripraviť si jedlo, bezpečne sa presúvať či komunikovať s okolím. A nie vždy sú najväčšie pokroky tie, ktoré vidno na prvý pohľad. Pre niekoho je úspechom prvých desať krokov bez pomoci. Pre iného chvíľa, keď dokáže vysloviť meno svojho dieťaťa alebo sa prvýkrát samostatne najesť.

Návrat do života sa nekončí za cieľovou čiarou

Beh neporazených pripomenul aj ďalšiu dôležitú vec. Človek po mozgovej príhode nepotrebuje iba zdravotnú starostlivosť. Potrebuje tiež pocit, že stále patrí do spoločnosti. Že sa nemusí hanbiť za pomalšiu chôdzu, problémy s rečou alebo za to, že niektoré veci už nedokáže robiť tak ako predtým. Aj preto majú podobné stretnutia význam, ktorý presahuje samotné športové podujatie. Pacienti vidia ľudí, ktorí prešli podobnou skúsenosťou, a ich rodiny zisťujú, že na náročné obdobie nemusia zostať samy. Za každým, koho sa podarí zachrániť, nasleduje ďalší príbeh. Príbeh o tom, či sa dokáže vrátiť domov, k rodine, medzi priateľov alebo do práce. Zoltánovi sa podarilo zatancovať si s dcérou. Alžbeta po rokoch prekonala strach z ľudí a dnes pomáha ďalším pacientom. Nie každý človek po mozgovej príhode sa však dokáže vrátiť k svojmu predchádzajúcemu životu v rovnakej miere. Každý by ale mal mať aspoň šancu získať späť čo najviac zo svojej samostatnosti. A práve to je možno najdôležitejší odkaz Svetového dňa cievnych mozgových príhod, zachránený život by nemal znamenať koniec starostlivosti. Mal by byť, naopak, začiatkom cesty späť.