Odpoviem vám zážitkom, ktorý sa udial na začiatku nášho, áno, dovolím si povedať, priateľstva. V rokoch 2003 a 2004 som mal tú česť moderovať spolu s Jiřinou Jiráskovou udeľovanie prestížnych cien TýTý. Sami sme si písali aj sprievodné slovo celého večera. Keď bolo po mnohých hodinách všetko hotové, poctivo som text prepísal, vytlačil a priniesol Jiřine Jiráskovej. Presne si pamätám, čo povedala: „A vieš, čo teraz s tým naším scenárom urobím? Pošlem ho Jiřine Bohdalovej. Tá nám to preškrtá.“ V tej chvíli som sa cítil takmer urazený. Niekoľko mesiacov pracujeme na vtipoch, cizelujeme každú vetu, a teraz by mala náš výsledok hodnotiť pani Bohdalová? Pokorne som však poslúchol a po niekoľkých dňoch sa nám scenár vrátil pomaľovaný od začiatku až do konca. Niektoré vety boli zakrúžkované a stálo pri nich napríklad: „Toto je dobré, viac to rozveďte!“ Iné boli preškrtnuté s poznámkou: „Toto radšej vynechať…“ Na jeden svoj vtip som bol v tom texte obzvlášť hrdý, lenže práve ten bol prečiarknutý od začiatku až do konca a bolo pri ňom napísané: „Blbé, nikto sa nebude smiať.“ To ma už naozaj nahnevalo. Deväťdesiatdeväť percent rád Jiřiny Bohdalovej sme poslúchli. Ale ten svoj fór som si vyhovoriť nenechal. Presadil som ho do výsledného scenára a tešil som sa, ako jej dokážem, že pravdu mám ja.
A dokázali ste?
Dopoviem. Vtedy sedeli všetci nominovaní počas TýTý priamo na javisku. Jiřina Bohdalová tak mala miesto len pár metrov odo mňa. Stačilo sa nenápadne otočiť a mal som ju ako na dlani. Priamy prenos, ktorý vtedy sledovali viac ako štyri milióny divákov, sa začal. Prišli sme k miestu, ktoré nám naša poradkyňa odporučila rozviesť – a ľudia v sále sa smiali, až sa chytali za bruchá. Nenápadne som sa pozrel na Jiřinu a ona na mňa spokojne žmurkla. To sa zopakovalo viackrát. Potom sme sa blížili k môjmu geniálnemu fóru. Povedal som ho a – nič. Vôbec nič. V publiku sa uchechtlo len pár mojich najbližších. Jiřina Bohdalová mala stopercentnú pravdu. Presne ako napísala do scenára, bolo to „blbé a nikto sa nesmial“.
To už ste sa na ňu asi tak spokojne nepozreli…
Presne tak. Skoro som sa k nej bál otočiť. Ale urobil som to. Hodila po mne víťazný úsmev a akoby tým svojím šibalským pohľadom hovorila: „To máš za to, že si ma neposlúchol!“ Odvtedy ju počúvam na slovo. Mnohokrát bola hosťom mojich programov, veľakrát som ju spovedal pred kamerou či mikrofónom. Stačí, aby zdvihla obočie, a ja už viem, že musím pribrzdiť, cúvnuť inam alebo zmeniť tému. Lebo inak to bude „blbé a nikto sa nebude smiať“.
Geniálne. Smejem sa, až mi slzy tečú. Až mám chuť kričať: Toto je dobré, toto rozveďte…! Ako profesionálka si vás teda získala hneď. A ako človek?
Musím úprimne povedať, že milujem jej úprimnosť. Vo svojom veku sa už nemusí na nič hrať, nemusí nič prikrášľovať, jednoducho hovorí pravdu. A to je v dnešnom svete veľmi osviežujúce. Z času na čas zazvoní telefón a na displeji sa objaví jej meno. Viem, že bude buď chváliť, alebo karhať. Dokáže totiž zavolať a povedať, že práve videla nejaký môj program v televízii alebo počula vysielanie v rádiu a že by som mal ubrať, že mi tá či oná poloha nesvedčí, že som to s nejakým vtipom prehnal a mám si na to dávať pozor. Ale rovnako vie povedať aj to, že ma niekde sledovala a „bylo to dobrý“. A verte mi, pochvala od takej profesionálky je na nezaplatenie.
Fotogaléria
.jpg)
