Odpoviem vám zážitkom, ktorý sa udial na začiatku nášho, áno, dovolím si povedať, priateľstva. V rokoch 2003 a 2004 som mal tú česť moderovať spolu s Jiřinou Jiráskovou udeľovanie prestížnych cien TýTý. Sami sme si písali aj sprievodné slovo celého večera. Keď bolo po mnohých hodinách všetko hotové, poctivo som text prepísal, vytlačil a priniesol Jiřine Jiráskovej. Presne si pamätám, čo povedala: „A vieš, čo teraz s tým naším scenárom urobím? Pošlem ho Jiřine Bohdalovej. Tá nám to preškrtá.“ V tej chvíli som sa cítil takmer urazený. Niekoľko mesiacov pracujeme na vtipoch, cizelujeme každú vetu, a teraz by mala náš výsledok hodnotiť pani Bohdalová? Pokorne som však poslúchol a po niekoľkých dňoch sa nám scenár vrátil pomaľovaný od začiatku až do konca. Niektoré vety boli zakrúžkované a stálo pri nich napríklad: „Toto je dobré, viac to rozveďte!“ Iné boli preškrtnuté s poznámkou: „Toto radšej vynechať…“ Na jeden svoj vtip som bol v tom texte obzvlášť hrdý, lenže práve ten bol prečiarknutý od začiatku až do konca a bolo pri ňom napísané: „Blbé, nikto sa nebude smiať.“ To ma už naozaj nahnevalo. Deväťdesiatdeväť percent rád Jiřiny Bohdalovej sme poslúchli. Ale ten svoj fór som si vyhovoriť nenechal. Presadil som ho do výsledného scenára a tešil som sa, ako jej dokážem, že pravdu mám ja.
A dokázali ste?
Dopoviem. Vtedy sedeli všetci nominovaní počas TýTý priamo na javisku. Jiřina Bohdalová tak mala miesto len pár metrov odo mňa. Stačilo sa nenápadne otočiť a mal som ju ako na dlani. Priamy prenos, ktorý vtedy sledovali viac ako štyri milióny divákov, sa začal. Prišli sme k miestu, ktoré nám naša poradkyňa odporučila rozviesť – a ľudia v sále sa smiali, až sa chytali za bruchá. Nenápadne som sa pozrel na Jiřinu a ona na mňa spokojne žmurkla. To sa zopakovalo viackrát. Potom sme sa blížili k môjmu geniálnemu fóru. Povedal som ho a – nič. Vôbec nič. V publiku sa uchechtlo len pár mojich najbližších. Jiřina Bohdalová mala stopercentnú pravdu. Presne ako napísala do scenára, bolo to „blbé a nikto sa nesmial“.
To už ste sa na ňu asi tak spokojne nepozreli…
Presne tak. Skoro som sa k nej bál otočiť. Ale urobil som to. Hodila po mne víťazný úsmev a akoby tým svojím šibalským pohľadom hovorila: „To máš za to, že si ma neposlúchol!“ Odvtedy ju počúvam na slovo. Mnohokrát bola hosťom mojich programov, veľakrát som ju spovedal pred kamerou či mikrofónom. Stačí, aby zdvihla obočie, a ja už viem, že musím pribrzdiť, cúvnuť inam alebo zmeniť tému. Lebo inak to bude „blbé a nikto sa nebude smiať“.
Geniálne. Smejem sa, až mi slzy tečú. Až mám chuť kričať: Toto je dobré, toto rozveďte…! Ako profesionálka si vás teda získala hneď. A ako človek?
Musím úprimne povedať, že milujem jej úprimnosť. Vo svojom veku sa už nemusí na nič hrať, nemusí nič prikrášľovať, jednoducho hovorí pravdu. A to je v dnešnom svete veľmi osviežujúce. Z času na čas zazvoní telefón a na displeji sa objaví jej meno. Viem, že bude buď chváliť, alebo karhať. Dokáže totiž zavolať a povedať, že práve videla nejaký môj program v televízii alebo počula vysielanie v rádiu a že by som mal ubrať, že mi tá či oná poloha nesvedčí, že som to s nejakým vtipom prehnal a mám si na to dávať pozor. Ale rovnako vie povedať aj to, že ma niekde sledovala a „bylo to dobrý“. A verte mi, pochvala od takej profesionálky je na nezaplatenie.
Bol aj moment, keď vás svojou úprimnosťou predsa len zaskočila?
Samozrejme, mnohokrát. Práve nedávno, keď sme sa s mojím manželom Michalom tak trochu zaplietli do politiky a začali sme obhajovať verejnoprávne médiá, dokonca sme pre to zašli aj za ministrom kultúry, bola jej rada vecná a stručná: „Vykašli sa na tú politiku!“ Musím dodať, že to prvé slovíčko bolo v skutočnosti oveľa výstižnejšie a šťavnatejšie. A mala pravdu. Nevypláca sa obnažovať na verejnosti svoj názor. Ale v tomto prípade si za tým musím stáť, lebo vy na Slovensku najlepšie viete, ako to dopadne, keď necháte ministrovi alebo ministerke kultúry voľnú ruku.
Aká je Jiřina mimo kamier, keď ju publikum nevidí? Poznáte ju zblízka – videli ste niekedy aj jej zraniteľnú stránku, chvíľu, keď pred vami nebola veľká legenda, ale žena, ktorá je krehká alebo dojatá?
Okrem toho, že je výsostná herečka, je aj mama, babička a dnes už aj prababička. A čo ju dokáže naozaj zraniť, je útok na jej najbližších, na jej rodinu. Je obdivuhodnou matkou rodu, ktorá dokáže všetkých okolo seba chrániť, nech ju to stojí čokoľvek. A to je ďalšia vec, v ktorej je Jiřinka výnimočná. Miluje svoju kariéru, herectvo, film, divadlo, všetko, čo k tomu patrí, ale nad tým všetkým stojí neochvejne rodina.
O tú musela bojovať už ako mladá. Jej otec totiž skončil v päťdesiatych rokoch ako politický väzeň a ŠtB vyšetrovala aj ju, kvôli čomu ju takmer vyhodili z DAMU. Keď o tých rokoch hovorí, cítiť z nej skôr vecnosť a humor, alebo aj bolesť a pocit nespravodlivosti?
Pokiaľ viem, o týchto časoch rozpráva veľmi vecne a pragmaticky. Vtedy sa jednoducho musela postarať o svoju rodinu a myslím si, že aj to jej dalo veľkú časť sily, neochvejnosti a urputnosti. Život sa s ňou naozaj nemaznal. Akoby jej tie ťažké roky teraz splácal v tých rokoch navyše, ktoré si môže užívať. Málokto z mojej generácie si asi dokáže predstaviť, akými ťažkými rokmi musela celá ich generácia prejsť. Klobúk dolu pred tým, ako to mnohí zvládli.
"Herecké povolanie je v jednej veci veľmi kruté. Nech sa vám cez deň stane čokoľvek – ukradnú vám auto, zomrie vám niekto blízky, jednoducho čokoľvek –, večer sa roztiahne opona a v hľadisku čakajú stovky nadšených divákov, ktorí chcú, aby ste ich bavili. A nič z toho, čo sa vám stalo, ich právom nezaujíma."
Jednou z veľkých rán jej života bol aj odchod Radka Brzobohatého. Ona sama dnes s humorom priznáva, že keby nebola „Bohdalka“, išla by si to s Hanou Gregorovou vyriešiť ručne, aj so všetkou hanbou. Vnímali ste, že strata osudového muža ju svojím spôsobom bolí dodnes?
Jiřinka na to vlastne odpovedala aj počas nášho veľkého gratulačného programu k jej 95. narodeninám. V žarte povedala, že keby som jej urobil lobotómiu mozgu, asi by som sa divil, aké skryté zákutia by som v ňom našiel. A akoby aj nie, po takmer sto rokoch života. Nikdy som však nezažil, že by sa sťažovala alebo nadávala na nepriazeň osudu. Nikdy. Jej život bol jednoducho pestrý a mám pocit, že ho berie so všetkými radosťami aj ťažkosťami, ktoré priniesol. No a Ondřeja Brzobohatého berie vlastne ako svojho synka, ako sama s humorom hovorí. Veď stačilo málo a naozaj mohol byť jej synom. „Dejiny“ sa však vybrali iným smerom…
Keďže je tým, kým je, jej osobný život sa často rieši verejne. Ako to zvláda?
Bol som pri tom, keď sa jedna nie príliš informovaná redaktorka opýtala Jiřiny, aké je to byť slávna. Ona s humorom sebe vlastným odpovedala, že to nemôže porovnať, pretože si nepamätá časy, keď by slávna nebola. Narodila sa v roku 1931, prvý film nakrúcala už v roku 1936 a v tom istom roku sa prvý raz objavila aj na titulnej strane časopisu. Za tie roky si jednoducho musela zvyknúť, že jej osud bude preberaný verejne. Ľudia majú bulvár radi. Dôležité však je, aby aj bulvár dodržiaval isté pravidlá slušnosti. Keď pred rokmi jeden denník zverejnil kompromitujúcu fotografiu z jej dovolenky, ako si na hotelovom balkóne vešia plavky, národ sa vzbúril a odmietol to. To mi bolo veľmi sympatické.
Spomínali ste, že rodina je pre ňu nadovšetko. Ako podľa vás prežíva rolu prastarej mamy, ktorou sa stala len nedávno? Čo pre ňu znamená, že sa dožila ďalšej generácie?
Jiřina je jednoducho lokomotíva, ktorá ide a neochvejne za sebou ťahá všetky vagóny. Kliesni im cestu ďalej a ďalej. To, mimochodom, po nej zdedila aj dcéra. A s príchodom najmladšieho člena rodiny akoby im niekto vlial novú energiu do žíl.
Pre mňa je to jeden úžasný, pritom stále pokorný človek. Dá sa to od nej naučiť – nesťažovať sa a radšej vidieť celý život pohár poloplný ako poloprázdny?
Herecké povolanie je v jednej veci veľmi kruté. Nech sa vám cez deň stane čokoľvek – ukradnú vám auto, zomrie vám niekto blízky, jednoducho čokoľvek –, večer sa roztiahne opona a v hľadisku čakajú stovky nadšených divákov, ktorí chcú, aby ste ich bavili. A nič z toho, čo sa vám stalo, ich právom nezaujíma. Keď máte „normálne“ povolanie a k tomu štyridsiatku horúčku, vezmete si voľno a vyležíte to. V divadle to nejde. Museli by poslať domov celú sálu a vrátiť ľuďom vstupné. Hercovi, spevákovi alebo tanečníkovi teda musí byť naozaj veľmi zle, aby sa predstavenie zrušilo. A človek si to potom prenesie aj do bežného života. Smútkom jednoducho neobťažuje. Ten si odžije len s tými najbližšími.
Pred pár mesiacmi oslávila neuveriteľných 95 rokov. Vtedy sa človek a s ním aj jeho okolie väčšinou obzerá za seba, čo všetko zvládol. A ona tam toho teda má naozaj veľa. V čom je podľa vás tajomstvo jej nezlomnosti?
Je to jednoducho dar. Naozaj mám pocit, že v jej prípade platí: čo ju nezlomilo, to ju posilnilo. Je obdivuhodná. Ak máme skutočnú žijúcu legendu, potom je to ona. A tiež Jiří Suchý, ktorý je rovnaký ročník.
Na oslave jej jubilea vo vašom rozhlasovom Tobogane sa objavil aj francúzsky filmový velikán Gérard Depardieu. Vedela Jiřinka, že príde, alebo to bolo pre všetkých prekvapenie?
Bola to veľmi zvláštna situácia. Keď mi pred začiatkom nakrúcania povedali, že na balkóne naozaj sedí Gérard Depardieu, myslel som si, že si zo mňa robia žarty. Ešte som to zľahčoval a hovoril som, že jasné, počas programu ešte príde Meryl Streep alebo Leonardo DiCaprio. Potom som sa však pozrel hore a on tam naozaj bol. V tej chvíli mi hlavou bežalo všeličo. Jeho sympatie k Rusku, ruské občianstvo, súdy, najrôznejšie kauzy, a do toho všetkého fakt, že milujem jeho staré francúzske filmy. Ako ho privítať? Ako sa k nemu správať? To je potom moderátorská alchýmia. Napokon sa ukázalo, že bol hosťom majiteľa Divadla Hybernia Milana Fiľa. A presne ako som očakával, niektorí diváci boli nadšení, že ho vidia, iní nám vyčítali, že sme toho „zradcu“ vôbec pozdravili. A potom si vyberte…
Rozumiem. Čo bolo teda na tom večere s takou legendárnou jubilantkou pre vás najsilnejšie?
Všetko dokopy. V jednej chvíli počas piesne som sa pristihol pri tom, ako si hovorím: keby niekto pred rokmi povedal malému Aleškovi z Chodova pri Karlových Varoch, že raz bude sedieť na javisku a vedľa neho bude Jiřina Bohdalová, Bolek Polívka, Miroslav Donutil, Carmen Mayerová s Petrom Kostkom, Jaroslav Satoranský a mnohí ďalší, a že bude moderovať program k jej 95. narodeninám, povedal by som mu, že je blázon. A ono sa to stalo. Bol to absolútne výnimočný zážitok. Stojace, tlieskajúce, vypredané divadlo, viac ako osemsto divákov, vy na forbíne a za ruku vás drží oslávenkyňa, ktorá baví a dojíma tento národ už niekoľko generácií. To zažijete raz za život.
Fotogaléria
.jpg)
