Andrea Pálffy-Belányiová: Bála som sa, či tu budem pre Saskiu

Andrea Pálffy-Belányiová otvorene hovorí o náročných životných skúškach aj o tom, prečo si napriek nim dokázala zachovať optimizmus a nadhľad.

(zdroj: TV JOJ)

Najprv sa človek, samozrejme, ľutuje, je smutný a vystrašený. Strašne sa zľaknete toho, čo všetko môže nastať. Či chceme, alebo nie, žijeme v informačnej dobe a zovšadiaľ počúvame, že onkologické ochorenia nemusia mať vždy dobrý koniec. Najprv tam bol teda obrovský strach. A potom prišiel hnev. Hovorila som si – čo toto má znamenať? Čo je to za drzosť? Ako matke postihnutého dieťaťa sa mi to zdalo hrozne nespravodlivé.

A to vás liečba ešte len čakala…

Postupne som sa teda otázkou prečo prestala zaoberať. Naopak, svojmu telu som poďakovala, ako všetko vždy zvládlo a zvláda aj teraz.

Ako hovorím, ste obdivuhodne silná a pokorná. Ale čo vaši najbližší? Ako to zvládli oni?

Najviac som sa asi bála o rodičov. Všetko so mnou veľmi prežívajú vrátane toho, že so Saskiou nie je všetko v poriadku. Povedala som im to teda až v najneskoršom možnom termíne. Mali naplánovanú dovolenku a nechcela som, aby ju pre to rušili. Navyše, dlho som dúfala, že biopsia ešte môže ukázať, že to nie je zlé. Hovorila som si, načo budem rodičov stresovať niečím, čo možno napokon nebude problém. Ukázalo sa však, že to problém je. Vtedy už bolo jasné, že to nemôžem tajiť, ale hovorila som si, že či to vedia hneď, alebo o mesiac neskôr, je už jedno. Tá zlá správa si ich počká. Nech si ešte užijú dovolenku. Chvíľu som teda musela hrať divadlo, ale vedela som, že je to najlepšie možné riešenie.

"Som veľmi vďačná, že mám Mira, aj že má tri deti a Saskia tak mala okolo seba vždy veľa ľudí, ktorí ju brali takú, aká je."

Nesiete však na pleciach v každej chvíli omnoho väčšiu zodpovednosť ako rodičia zdravých detí, ktoré sa v nejakej chvíli osamostatnia. O to viac musíte byť zdravá. Nemali ste v tejto súvislosti pocit, že rakovina bola doslova rana od chrbta?

Určite. Taká diagnóza s človekom veľmi zamáva, pretože sa môže stať hocičo. Hovorila som si: preboha, ja tu chcem byť dlho a hlavne v dobrej kondícii, aby som sa mohla starať o Saskiu.

Dovolíte si vôbec niekedy byť unavená?

Jasné. Novinári sa ma často pýtajú, ako trávim voľný čas a aké mám záľuby. Jednou z mojich hlavných záľub je nič nerobiť. Nie každá žena to dokáže, ja áno. (smiech) Povieme si so Saskiou, že si sadneme k telke a budeme niečo pozerať. A pozeráme. Nie som totiž typ ženy, ktorá musí stále niečo robiť. Nemusím nikomu ukazovať, čo všetko zvládnem. Ani to v sebe nemám nastavené tak, že keď niečo neurobím ja, nebude to dosť dobré.

Navyše máte oporu v partnerovi Miroslavovi. Cíti človek po všetkom tom ťažkom, čo prežil, až vďačnosť, že našiel lásku, ktorá sa len tak nevidí?

Určite. Som veľmi vďačná, že mám Mira, aj že má tri deti a Saskia tak mala okolo seba vždy veľa ľudí, ktorí ju brali takú, aká je. Aj za to, že on to berie so všetkým, čo takéto rodičovstvo prináša. Je to totiž úplne iné ako so zdravými deťmi. Úprimne si niekedy hovorím, že mi to spadlo doslova z nebies.

Odporúčame

Andrea Pálffy-Belányiová o rakovine: Musela som nájsť spôsob, ako fungovať s kartami, ktoré som dostala

Na televíznej obrazovke pôsobí, akoby ju život nedokázal pripraviť o úsmev. Andrea Pálffy-Belányiová však otvorene priznáva, že za jej optimizmom sa neskrýva život bez strachu, bolesti či hnevu, ale schopnosť znovu sa nadýchnuť a pokračovať.

Čítať článok

Viac sa dočítate v aktuálnom čísle MOJEJ PSYCHOLÓGIE

Prečo Andrea Pálffy-Belányiová odmieta vetu, že „všetko zlé je na niečo dobré“? Čo hovorí o sile, ktorú jej druhí pripisujú, prečo sa odmieta bičovať otázkami čo by bolo, keby... a kedy má chuť prestať byť tou, ktorá stále všetko zvládne? Veľký a mimoriadne otvorený rozhovor s Andreou Pálffy-Belányiovou nájdete v aktuálnom júlovom/augustovom čísle časopisu MOJA PSYCHOLÓGIA, ktoré je stále v predaji.