
Detská matematika je jednoduchá: Prišiel – neprišiel
„Má osem a pol roka, sám už vie rozoznať, čo je správne a čo nie je správne,“ vysvetľuje Barbora s tým, že jej syn už vidí rozdiel medzi tým, aké to je, keď človeku na ňom záleží naplno a keď sa niekto zaujíma len raz za čas. „Už mu nemusím nič hovoriť. Vidí to sám. Aj keď ja ani nie som typ, ktorý by na jeho otca nadával a živil v ňom negatívne myšlienky. Mám na neho svoj názor, ale zároveň ho mám ako človeka rada. Nie je zlý. Len nie je praktický a zodpovedný,“ dodáva. Lenže detský pohľad je nemilosrdne jednoduchý. Dospelí majú vysvetlenia. Prácu. Vzdialenosť. Peniaze. Povinnosti. Komplikované vzťahy. Dieťa však čas počíta inou matematikou: Zavolal – nezavolal. Bol tam – nebol. „Ja si svoj diel práce v rámci rodičovstva a materstva plním na 150 percent, ale za Francesca to už odmietam robiť,“ hovorí speváčka úprimne. A keď prestala vyvíjať iniciatívu sama, uvidela pravý záujem. Kontakt medzi otcom a synom sa síce úplne neprerušil, „ale v rámci toho, čo si myslím, že by chlapec od otca potreboval, je to v podstate na bode mrazu“.
Čo Barbora Švidraňová synovi hovorí o jeho otcovi, prečo už odmieta dokazovať za druhého rodiča, že mu na dieťati záleží, a čoho sa najviac obáva do budúcnosti? Celý otvorený rozhovor nájdete v novom čísle časopisu Moja psychológia, ktoré je už v predaji.



