Čo robiť s perfekcionistickým dieťaťom, ktoré zle znáša chyby a každú horšiu známku vníma ako zlyhanie?

Odpovedá Mgr. Bc. Barbora Brzáková Krelová z platformy ksebe.sk: Pri perfekcionistickom dieťati je dôležité rozlíšiť zdravú snahu robiť veci dobre od perfekcionizmu, pri ktorom sa vlastná hodnota začne viazať na výkon. Dieťa potom neprežíva horšiu známku iba ako informáciu o tom, že sa mu niečo nepodarilo, ale ako dôkaz „nie som dosť dobrý.“ Práve tzv. perfekcionistické obavy – strach z chyby, zlyhania a negatívneho hodnotenia – môžu byť pre psychickú pohodu dieťaťa výrazne zaťažujúce a súvisieť aj so školskou úzkosťou. V prvom rade by som preto nešla cestou „veď o nič nejde.“ Pre dieťa totiž o niečo ide – možno sa bojí sklamania rodičov, porovnania so spolužiakmi alebo toho, že stratí obraz o sebe ako o šikovnom dieťati. Pomáha skôr pomenovať prežívanie: „Vidím, že ťa tá známka veľmi mrzí. Asi si od seba čakal viac.“ A potom oddeliť výkon od identity: „Táto známka hovorí niečo o jednej úlohe, nie o tom, aký si človek alebo aký si schopný.“

Veľmi dôležité je, ako o chybách hovoríme doma. Ak dieťa počúva najmä pochvalu za výsledok – za jednotku, víťazstvo či bezchybný výkon –, môže si postupne vytvoriť presvedčenie, že práve výsledok rozhoduje o jeho hodnote. Preto by som viac oceňovala proces: vytrvalosť, odvahu skúsiť niečo náročné, schopnosť opraviť chybu alebo požiadať o pomoc. Rovnako môžeme sami ukazovať, že chyba nie je katastrofa: „Toto sa mi nepodarilo, chvíľu ma to mrzí, ale pozriem sa, čo môžem nabudúce urobiť inak.“

Pri silnom perfekcionizme by som si všímala aj širší obraz. Ak dieťa kvôli známkam plače, odmieta školu, trávi nad úlohami neprimerane veľa času, nedokáže sa uvoľniť, má telesné ťažkosti alebo je veľmi sebakritické, už nejde iba o „vysoké nároky na seba.“ Vtedy môže byť vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Cieľom totiž nie je vziať dieťaťu ambície, ale pomôcť mu zažiť, že môže byť úspešné aj vtedy, keď nie je dokonalé.