Festival, ktorý vyrástol zo srdca: Jozef Vajda pozýva na Piešťanské zábaly 2026

Keď sme sa rozprávali naposledy, priznali ste, že Piešťany považujete za svoj domov, aj keď ste vyrástli v Nimnici. Viem však, že sťahovanie tam nebolo plánované ani dobrovoľné. Skončili ste tam, keď po roku 1968 komunistická štátna moc vášho otca pripravila o miesto riaditeľa kúpeľov Nimnica, ktoré založil...

Zároveň sme museli odtiaľ odísť. Keďže otec dostal miesto závodného lekára v atómke v Jaslovských Bohuniciach, ktoré boli blízko Piešťan, odkiaľ pochádzal, a mal tam celú rodinu, vrátil sa logicky domov. Najskôr sme bývali u babky, potom sme sa postupne dostali k bytu a v Piešťanoch už zostali.

Mali ste sedemnásť rokov. Ako ste nový domov vnímali? Neznechutilo vám ho, že ste tam museli odísť nasilu?

Keďže som do Piešťan chodil úplne odmalička každý rok na prázdniny k babke a bolo mi tam neskutočne dobre, nebral som to ani potom ako nejaké vyhnanstvo. Naopak. Piešťany mali vyhlásené kúpalisko Eva, na ktorom sme ako deti doslova vyrastali. Nikdy nezabudnem na legendárne hlášky správcov v miestnom rozhlase. Roky to tam mali na starosti Bačíkovci, rodina, ktorá mala úžasný zmysel pre humor. Pamätám si, ako raz zahlásili do rozhlasu: „Haló, haló, vážení návštevníci kúpaliska Eva, prosíme staré baby, aby si nečvachtali nohy v detskom bazéne...“ Rehotalo sa celé kúpalisko. Ale dialo sa tam aj množstvo iných vecí. Počas prázdnin sa vždy organizovalo hudobné leto, bývali tam koncerty Slovenskej filharmónie, opery Národného divadla... Skrátka to tam žilo. Piešťany boli totiž taká čerešnička na torte, výstavná skriňa krajiny, kam chodilo množstvo cudzincov, a miestni si dávali záležať na tom, aby im čo najviac ukázali. Nakoniec aj toto bol jeden z momentov, ktorý mi napadol, keď som sa rozhodol urobiť tam festival. Oživiť tieto spomienky.

Vy ste v tom čase už šli maturovať, museli ste zmeniť aj školu?

Nie, tú som dokončil v Púchove a potom som odišiel do Bratislavy na vysokú. V Piešťanoch som už vtedy vlastne nezakotvil, ale rodičov som, samozrejme, navštevoval.

Museli ste za otcov postoj k ruskej okupácii pykať aj vy? Mali ste to v kádrových materiáloch, keď ste sa hlásili na VŠMU?

Pri prihláškach na herectvo nie. Robil som talentové pohovory a tam kádrový profil až takú rolu nehral. Ale na inú vysokú školu by som možno prijatý nebol. V kádrových materiáloch som to totiž naozaj mal a bolo mi to často pripomínané. Naši pedagógovia sa však vtedy zachovali veľmi ústretovo a nebrali to nijako do úvahy.

Vy však o svojom otcovi hovoríte s veľkým rešpektom ako o lekárovi telom aj dušou, ktorý pacienta nevnímal ako diagnózu...

Pacient pre neho nikdy nebol len číslo. Snažil sa ho čo najlepšie spoznať, vedieť o jeho silných aj slabých stránkach, neduhoch a o všetkom, čo s ním súviselo. Keď videl, že sa jeho stav dá riešiť cez zmenu stravy, životosprávy alebo pohybom, snažil sa ísť najprv touto cestou. Lieky predpisoval až na poslednom mieste, keď už nebolo iné východisko. A veľmi sa mu v tom darilo.

O to viac musel byť pre neho vynútený odchod z nimnických kúpeľov ranou. Veď ich založil doslova na zelenej lúke, keď sa tam dostal ako mladý doktor počas stavby Trate mládeže...

Úplne ho to zlomilo. Kúpele boli jeho srdcovou záležitosťou. Pôvodne tam naozaj prišiel ako čerstvý lekár starať sa o robotníkov. Keď však bagre narazili na minerálnu vodu, o ktorej hovorili, že je nejaká zvláštna, železitá, nedalo mu to a neustále s ňou chodil na rôzne výskumy, kým nakoniec nedostal štempel, že tá voda je liečivá. No a predstavte si, keď so stavbou skončili, ostali tam ubikácie po robotníkoch a môj otec tam svojou vytrvalosťou dostal stroje na inhaláciu vody a postupne tak vznikli kúpele... Boli akoby jeho ďalším dieťaťom, ktoré mu zo dňa na deň zobrali. Veľmi ťažko to znášal, navyše v atómke sa necítil vôbec dobre. A potom prišla vážna choroba. Dožil sa síce ešte revolúcie, ale v roku 1990 zomrel na rakovinu.

Vás z Bratislavy do Piešťan vrátila láska, keď ste sa zamilovali do svojej prvej manželky, ktorá bola pre zmenu potomkom zakladateľa piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera. Ten je doslova súčasťou histórie celého mesta. Čo to pre vás znamenalo, dostať sa do takejto rodiny? A vôbec, čo znamenala pre bežných Piešťancov?

Veľmi veľa. Za totality sa o tom nemohlo rozprávať, ani sa veľa nehovorilo, ale každý o nich vedel. Sám som o nich počúval odmalička doma, kde sa o pánovi Winterovi rozprávalo vždy v superlatívoch. Považoval som ho teda za úžasného človeka. Doslova ma nadchýnalo, čo všetko pre Piešťany urobil. Keď som teraz rozmýšľal, ako oživiť ducha mesta z umeleckej stránky, chcel som to urobiť v duchu Wintera. Pre Piešťany a pre ľudí na liečení sa totiž snažil urobiť život v kúpeľoch vždy čo najpestrejší. Nielen liečbou, ale aj atrakciami a zážitkami. Povedal som si teda, prečo v tom nepokračovať.

Aj keď vám prvé manželstvo nevydržalo, vaša dcéra má winterovskú krv. Máte pocit, že tým duch tejto slávnej rodiny zostáva u vás ďalej?

Určite áno. Má ju nielen moja dcéra, ale aj jej deti. A intenzívne tým žijú. Moja bývalá manželka je totiž priamy potomok Winterovcov, dokonca stále býva v dome, kde kedysi žil Ľudovít Winter. Takže keď sme začali s Piešťanskými zábalmi, vnímala to veľmi intenzívne a sama sa tešila, že som pre mesto niečo také urobil. To, že sme sa rozišli, pre mňa nikdy neznamenalo, že pečať pána Wintera vo mne neostala. Tá je v každom Piešťancovi a v celom meste.

Vidím, že sa zaňho podvedome považujete aj vy, hoci vaším domovom sa po vysokej škole stala nadobro Bratislava...

Ale počas prázdnin som sa tam vracal. Samozrejme, za rodičmi som chodil vždy, keď sa dalo, aj počas roka, Piešťany som však vnímal hlavne ako mesto oddychu. V období totality sa totiž až tak nechodilo do zahraničia, maximálne do Rumunska, Bulharska či Maďarska, aj to po dlhom vybavovaní kadejakých doložiek a prísľubov. Letá sa teda trávili skôr doma. A pre mňa to bolo v Piešťanoch.

Takže to, čo ste tam zažívali vy, ste chceli dopriať aj nám. Pamätáte si ten prvý moment, keď vám napadlo založiť festival?

Krstil som „cédé“ domácej kapely Slniečko, ktorá v Piešťanoch vznikla ešte v roku 1983. Sú to moji rovesníci, ktorí pokračujú dodnes a Piešťanci ich milujú. Pri tej príležitosti som sa ocitol v obnovenom priestore prírodného kina, ktoré tridsať rokov zdevastované ležalo ľadom a teraz ho mesto dalo svojpomocne do poriadku. A mne v tej chvíli preblesklo hlavou: Panebože, veď tu by mohol byť nádherný festival! Najskôr som si predstavoval, že by sa tam počas jedného týždňa každý večer odohralo jedno predstavenie pod holým nebom. Lenže keď som sa začal o tom rozprávať s ľuďmi, ktorí festivaly organizujú, povedali mi, že takto sa to nerobí. Že týždeň je veľmi dlhý, že program musí byť „natlačený“ maximálne do troch-štyroch dní a musí byť veľmi bohatý.

Takže vaše nadšenie schladili?

Na takú veľkú vec som naozaj najskôr nemal odvahu, lebo som s tým nemal žiadne skúsenosti. Ale nakoniec sa mi začali hlásiť ľudia, ktorí to vedeli, a pomohli mi. Takže vznikol prvý ročník. Už tam sme mali asi dvadsaťosem predstavení a niekoľko koncertov. Tento rok je to už sedemdesiat produkcií. Ideme skrátka obrovskými krokmi dopredu a je z toho naozaj veľký festival.

Už prvý ročník pôsobil veľmi profesionálne, akoby Piešťanské zábaly existovali celé roky. Je za tým viac vaša vízia alebo sila Piešťan a ľudí okolo vás?

Myšlienka je určite moja, tú si prisvojiť môžem. Ale nebyť ľudí okolo mňa, úžasnej pomoci, lokálnych patriotov, ľudí priamo z Piešťan a okolia, ktorí to vzali za svoje a ktorým sa projekt páčil, nedalo by sa to urobiť. Sám človek takúto vec nedokáže. Musí mať okolo seba veľkú skupinu ľudí odhodlaných urobiť niečo krásne. Nedá sa to totiž brať ani ako zárobková činnosť, je to také budovanie odkazu, ktorý ľuďom ostane v hlavách a spomienkach.

Prišla už v ten prvý rok chvíľa, keď vás to, čo sa podarilo, doslova posadilo na zadok?

Také momenty, keď som len dojatý pozeral okolo seba a nemal slov, sa diali v podstate od začiatku až do konca. V kútiku duše som síce veril, že by to mohlo byť pekné a že by ľudia mohli mať záujem, ale nikdy by mi nenapadlo, že z toho môže byť až taká veľká akcia. Dnes už však viem, že raz môže byť ešte väčšia.

Už teraz prekročil hranice Slovenska. Tento ročník totiž uzatvára koncert legendárneho balkánskeho muzikanta Gorana Bregoviča...

Priznávam, že to stále vnímam ako niečo neuveriteľné. Bregovič bol môj sen, ale nemyslel som si, že by sa mohol splniť. Nakoniec sa však aj to podarilo, takže začínam veriť, že sa môžu podariť aj väčšie veci.

Verím teda, že už snívate ďalej...

Samozrejme. Odvaha snívať je dôležitá, aj keď vždy je to hlavne otázka finančných možností. Štátny sektor nás totiž nepodporuje vôbec. Jediným naším podporovateľom z verejných zdrojov je Trnavská župa, ktorá už tretí rok festivalu pomáha. Zvyšok je na súkromných partneroch, ktorí sú ochotní do toho finančne vstúpiť.

Takže organizovať festival neznamená len robotu, ale aj poriadne stiahnutý žalúdok...

(smiech) To je pravda, ale musím povedať, že čoraz viac a viac sa tie kŕče v bruchu uvoľňujú. V prvom ročníku to bolo takmer na hranici žalúdočných vredov, do poslednej chvíle sme totiž nevedeli, ako sa to skončí. Záujem o predaj lístkov sa začal ukazovať až úplne posledné dni. Keď je niečo nové, ľudia sú logicky opatrní, no nakoniec prišli a bolo to úžasné. Druhý ročník už bol trochu jednoduchší a verím, že tretí bude ešte lepší. Ale vždy je to enormné vypätie a očakávanie. Situácia v ekonomike a vôbec vo všetkom dnes nie je jednoduchá. Ľudia obracajú každé euro, takže zvažujú, či si kúpia lístky a pôjdu na predstavenia. Bez nich pritom festival nemá zmysel a ani ho neuživíme. Keď si ľudia nekúpia lístky, predstavenie nezaplatíme. Nikto totiž nerobí zadarmo.

Napriek tomu veľkú časť programu ponúkate zadarmo...

Päťdesiat percent predstavení, hlavne všetky detské, sú naozaj bezplatné. Ľudia môžu prísť a majú program pre deti grátis. Rodičia sú nám za to veľmi vďační. A zase si kúpia lístky na večerné predstavenia a o deti sa postarajú babky alebo dedkovia. Takže sa nám vypredávajú aj dospelácke vystúpenia. Je to taká reciprocita.

Hoci aj Zábaly mali svoje pôrodné bolesti, dnes je to už veľmi životaschopný festival, ktorý stojí na pevných nohách. Veríte, že vás prežije?

To by bolo splnené želanie. Myslím si, že takúto veľkú vec ani nemá zmysel robiť krátkodobo. Dokonca to človeku už ani okolie nedovolí. Keby sme teraz povedali nie, ľudia by sa pýtali, prečo im niečo takéto pekné beriete. Uvedomil som si to aj na tom, že v tejto nie ľahkej dobe nám podporovatelia neodchádzajú, ale pribúdajú. To je naozaj úžasné. Prerušiť to by bol doslova hriech.