Príliš veľa lásky?
Postupne ho poznal lepšie ako seba. Nemohol si teda nevšimnúť, že muž, ktorý nestriedmosť považoval za svoju súčasť a nudu za najhoršiu chorobu, ktorú zaháňal nekonečnými divokými večierkami, v roku 1986 akoby začal strácať dych. „Po turné, ktoré v tom roku absolvovali, sa cítil strašne unavený. Viac než normálne,“ spomína Peter, podľa ktorého si Freddie najskôr myslel, že je to vekom, že starne. „Chcel si oddýchnuť od neustáleho tlaku záväzkov slávnych „Queenov“ a chvíľu robiť veci vlastným tempom. Postupne mu to ale začalo byť podozrivé a tušil, že v tom nie je len únava a asi nie je všetko v poriadku s jeho zdravím.“ Médiá síce už niekoľkokrát špekulovali o jeho diagnóze, ale v skutočnosti nikto nevedel, čo mu je. Ani on sám. Aj keď si uvedomoval, že jeho život bol o prekračovaní hraníc a občas pred priateľmi spomenul, že mal viac milencov ako Elizabeth Taylor. Gitarista skupiny Queen Brain May na neho neskôr spomínal ako na dobrodruha s tým, že práve to ich spájalo. Tá potreba ísť ďalej ako ostatní, vyskúšať, čo nikto pred nimi. Nakoniec však práve on v roku 1988 napísal text skladby Too Much Love Will Kill You (Príliš veľa lásky ťa zabije). Keď sa objavila vo Freddieho podaní v roku 1989 na albume Miracle, pôsobila, ako keby svoj spôsob života ľutoval. „Ťažko povedať,“ uvažuje nahlas Peter. „Brian napísal ten text o sebe, ale spätne naozaj pôsobí ako opis Freddieho života,“ pripúšťa. „Toho, ako veľmi miloval a ako ho to stálo smrteľnú diagnózu.“
Zázrak
Tú sa spevák podľa Petra definitívne dozvedel z výsledkov biopsie tesne po Veľkej noci v roku 1987. A on bol jedným z veľmi malého okruhu ľudí, ktorým to povedal. Nechcel totiž žiadny rozruch, ľútosť ani žiadnu pozornosť. „Chcel žiť taký normálny život, ako len mohol,“ spomína jeho pravá ruka s tým, že nikdy nezabudne na Freddieho vtedajší pokoj. „Vedel, že má pred sebou kratší život, ako si myslel, a nechcel strácať čas hnevom a snahou zistiť, ako k tej chorobe prišiel. Nikto nevedel, koľko má ešte času, a tak chcel využiť každú chvíľu, čo mu zostala a sústrediť sa na svoju hudbu. V posledných rokoch tak pracoval viac ako kedykoľvek predtým.“ Občas síce prišli bolesti a vtedy ho žiadal o lieky, aby mohol ďalej robiť na novom albume, aj keď si netrúfol dúfať, že bude pri tom, keď bude dokončený. Aj preto dostal príznačný názov The Miracle (Zázrak). „Možno niekde v kútiku duše veril, že jeho odchod predsa len nepríde tak skoro a budú mu dopriate nejaké roky navyše, ale myslím, že nakoniec považoval za zázrak už to, že sa mu album podarilo dokončiť. Cítil sa totiž čoraz viac chorý a vyčerpaný.“
"Prvá vec, na ktorú nás upozorňovali, bola, aby sme vždy používali ochranné rukavice. Nosili sme ich však len niekoľko dní. Bolo nám trápne starať sa o blízkeho kamaráta cez nejakú gumu."
Diagnóza, ktorá bola vtedy rozsudkom smrti
„Najhoršie bolo vtedy vedieť, že nech robíte čokoľvek na svete, nemôžete ho vyliečiť, že nič z toho ho neudrží pri živote a musí zomrieť,“ vracia sa k tým rokom Peter. V tom čase bola Freddieho diagnóza niečo ako rozsudok smrti. „Doktori mu nasadili liek s názvom AZT, ktorý bol jediný, čo s touto chorobou dokázal bojovať,“ spomína s tým, že pacienti, ktorým diagnostikovali AIDS, v tom čase museli bojovať nielen s beznádejou, ale aj s obrovskou stigmou. „Nikto by sa ani nedotkol príboru či pohára po niekom, o kom vedeli, že je HIV pozitívny,“ vysvetľuje. Aj preto spevákovu diagnózu poznalo minimum ľudí. „Dokonca aj v kapele sa to niektorí dozvedeli až tesne pred jeho smrťou. Hoci dnes tvrdia, že to vedeli viacerí, v skutočnosti sa to dozvedeli len tí, ktorým to povedal sám Freddie.“ Pri nich veril, že ich nestratí, a podľa Petra to tak aj bolo. „Nikto z nás sa kvôli tomu nezačal k nemu správať inak. Maximálne sa niektorí o niečo viac chránili… Chvalabohu, ako jeho choroba postupovala, menilo sa aj jej vnímanie medzi ľuďmi. Veľa preto urobila najmä princezná Diana, ktorá hovorila, kde mohla, že AIDS nie je choroba, ktorú môžete dostať tým, že niekoho držíte za ruku. A prosila o ohľaduplnosť k pacientom, ktorí ju mali.“
Čas povedať pravdu
Ak niekomu nákaza reálne hrozila, bol to on. Denne sa o speváka staral, s postupujúcou chorobou sa stal jeho ošetrovateľom, napriek tomu si strach nepripúšťal. „Stopercentne nie. Keď sme s Joelom (Freddieho bývalý partner a blízky kamarát – pozn. red.) učili, ako sa starať o Freddieho centrálny katéter na hrudi, prvá vec, na ktorú nás upozorňovali, bola, aby sme vždy používali ochranné rukavice. Obaja sme ich však nosili len niekoľko dní a prakticky naraz sme ich zahodili. Bolo nám trápne starať sa o blízkeho kamaráta cez nejakú gumu. Chceli sme, aby Freddie cítil ľudský kontakt,“ prezrádza Peter, ktorý bol stále častejšie svedkom spevákovho obrovského utrpenia. Nikdy však podľa neho o svojich bolestiach pred ľuďmi nehovoril. Do poslednej chvíle chcel chrániť dokonca aj najbližších, najmä rodičov a mladšiu sestru. Ani oni preto nevedeli o jeho chorobe. Aby ich nemohli prenasledovať novinári.
"Freddie ešte vyslovil posledné slovo – ďakujem. Stále neviem, či to bolo za tú noc, ktorú som pri ňom strávil, alebo za celých dvanásť rokov..."
Konečne pokoj
Až dvadsiateho druhého novembra 1991 zverejnil legendárny spevák v noci vyhlásenie, v ktorom to povedal všetkým naraz. „Prišiel čas, aby som svojim priateľom a priaznivcom na celom svete povedal pravdu. Dúfam, že každý z nich sa spojí so mnou, s mojimi lekármi a so všetkými, ktorí bojujú proti tejto strašnej chorobe.“ Peter si spomína, že v tú noc konečne po dlhých mesiacoch cítil Freddie pokoj. „Ležal na posteli a striedavo sa budil a zaspával. Rozprávali sme sa o nejakých maličkostiach, keď som mu povedal, že ak cíti, že už nastal čas odísť, aby šiel. Nech sa nebojí. Že to tu zvládneme,“ zachveje sa mohutnému mužovi hlas. V tej chvíli sa totiž naozaj začalo odpočítavať posledných dvadsaťštyri hodín spevákovho života. „Freddie ešte vyslovil posledné slovo – ďakujem. Stále neviem, či to bolo za tú noc, ktorú som pri ňom strávil, alebo za celých dvanásť rokov,“ nadýchne sa. Aj keď dnes je mu to v podstate jedno. „Hlavne, že to vedel on…“
Ako ochrnutý
A potom, v nedeľu ráno, vydýchol naposledy. Vtedy ešte Peter presne vedel, čo má robiť. Zariadiť pohreb, byť tu pre jeho mamu a otca… „Obaja mi ďakovali za všetko, čo som pre ich syna urobil. A ja som sa strašne snažil, aby sa posledná rozlúčka riadila ich náboženským presvedčením. Freddie síce posledných dvadsať rokov patril celému svetu, ale oni dvaja v ňom stratili syna,“ hovorí Peter o svojej poslednej úlohe, po ktorej už prišlo len strašné prázdno. „Po jeho smrti som bol ako ochrnutý a boli chvíle, keď som nenachádzal dôvod vstať ráno z postele,“ opisuje svoj život po odchode legendy. Celé roky hľadal jeho nový zmysel. V prvých chvíľach dokonca na dne pohárika, až postupne pochopil, že ním má byť stále Freddie. Napríklad v tom, aby dnešných mladých cez neho upozorňoval na riziká HIV. A presne to robí. Chodí po školách a vysvetľuje. Nikdy už totiž nechce nikoho vidieť prechádzať tým, čím si prešiel jeho kamarát. „Freddie bol ako učiteľ a ja som jeho študent, ktorý teraz odovzdáva to, čo sa od neho za dvanásť rokov naučil…“
Fotogaléria
.jpg)
