Navonok to môže vyzerať ako precitlivenosť, podráždenosť či zlá nálada. V skutočnosti ide o silnú reakciu na konkrétne zvuky, ktoré iní často ani nezaregistrujú. Samotný názov mizofónia sa zvykne prekladať ako „nenávisť k zvuku“, trochu však zavádza. Človek s mizofóniou nemusí nenávidieť hlučný svet. Nemusí mu prekážať koncert, ruch ulice ani plná kaviareň. Najčastejšie ho zasiahnu veľmi konkrétne, opakujúce sa zvuky. Žuvanie. Mľaskanie. Dýchanie. Sŕkanie. Smrkanie. Klopkanie. Šušťanie. Ťukanie perom. A tu sa mizofónia prestáva odohrávať iba v ušiach. Pretože tieto zvuky zvyčajne nevydáva anonymný dav, ale ľudia, s ktorými žijeme. Partner pri stole. Dieťa pri raňajkách. Kolega za vedľajším stolom... Z obyčajných chvíľ sa potom môžu stať situácie, ktorým sa človek začne vyhýbať. Spoločné obedy, rodinné oslavy, pracovné porady, cestovanie vlakom či večer doma pri televízii totiž zrazu nie sú oddychom, ale skúškou sebaovládania.
Najprv hanba, potom úľava
Ľudia, ktorí s mizofóniou žijú, často opisujú veľmi podobný začiatok. Dlho si myslia, že problém je v nich. Že sú netrpezliví, nepríjemní, prehnane citliví alebo jednoducho „čudní“. Nerozumejú tomu, prečo ich zvuk, ktorý ostatným neprekáža, dokáže v sekunde vyviesť z rovnováhy. Jeden z nich to opisoval, akoby mal mozog na určitý vnem napojenú zlú reakciu. „Pomohlo mi už len pomenovanie problému. Nehovoriac o tom, že keď som okoliu vysvetlil, že nejde o moju precitlivenosť ani na prvý pohľad nezmyselnú výčitku typu ‚nejedz tak nahlas‘, ale o mizofóniu, reagovali s väčším pochopením.“ Iná mladá žena v tejto súvislosti spomína, že jej problémy sa začali už v detstve. Pri spoločnom jedení jej prekážalo cinkanie príborov či zvuky pri žuvaní tak veľmi, že reagovala výbuchmi zlosti. „Nielenže tomu nerozumeli moji blízki, ale ani ja sama. Netušila som, čo sa so mnou deje,“ hovorí s tým, že to dlho brala ako osobné zlyhanie.
Tak si to nevšímaj
Každý z nás má zvuky, ktoré „nemusí“. Niekomu prekáža škrípanie nechtov po tabuli, hlasné cmúľanie alebo situácia, keď si v kine niekto otvára vrecko s čipsami práve počas najtichšej scény. Neznamená to však, že všetci trpíme mizofóniou. Rozdiel je totiž v intenzite a v tom, čo sa deje potom. „Nepríjemný pocit zvyčajne po chvíli odznie a človek ho dokáže ignorovať alebo sa od zdroja zvuku vzdiali,“ hovorí odborníčka Naďa Dudová z platformy ksebe.sk. Pri mizofónii podľa nej reakcia neprichádza ako jemné podráždenie. Skôr ako náhly vnútorný výbuch. „Človek môže zažiť prudký nával hnevu, úzkosti, napätia alebo dokonca pocit paniky, hoci si uvedomuje, že daný zvuk objektívne nepredstavuje žiadnu hrozbu,“ vysvetľuje. Lenže telo reaguje inak. Rýchlejšie, prudšie, bez debaty. „Pri mizofónii zvuk spúšťa silnú stresovú reakciu organizmu, ktorú človek nedokáže jednoducho ovládnuť vôľou. Kým bežné podráždenie je skôr nepríjemnosťou, mizofónia môže výrazne ovplyvňovať vzťahy, pracovný život aj každodenné fungovanie,“ dodáva psychologička s tým, že týmto ľuďom rozhodne nepomáha veta: „Tak si to nevšímaj.“ Keby to bolo otázkou vôle, človek s mizofóniou by si túto možnosť pravdepodobne vybral ako prvú.
Keď aj zahryznutie do jablka spustí poplach
Mizofónia sa v bežnej reči niekedy označuje ako fóbia zo zvukov. Odborníci sú však v tomto pomenovaní opatrní. Pri fóbiách býva totiž hlavným pocitom strach. Pri mizofónii sa častejšie objavuje hnev, odpor, napätie, úzkosť alebo silné nutkanie uniknúť. Človek sa teda zvuku nemusí báť, jeho telo však naň môže reagovať tak, akoby znamenal ohrozenie. To je jeden z dôvodov, prečo okolie jeho reakciu nechápe. Navonok sa totiž nedeje nič dramatické. Niekto hryzie do jablka... Niekto dýcha nosom alebo si mieša kávu... Lenže vo vnútri človeka s mizofóniou sa spustí poplach. Naďa Dudová aj preto upozorňuje, že mizofóniu nemožno vysvetliť iba psychologicky, ale ani ako len sluchový problém. „Výskumy poukazujú na špecifické spracovanie zvukov v mozgu. Predpokladá sa, že problém vzniká najmä v tom, ako mozog určité zvuky vyhodnotí a akú emocionálnu reakciu na ne spustí,“ hovorí s tým, že toto robí z mizofónie problém na rozhraní viacerých odborov. „Odborníci sa zatiaľ nezhodli na jej presnom zaradení, pretože ide o relatívne nový a stále skúmaný fenomén,“ dodáva. Podľa jej skúseností sa mizofónia môže objaviť samostatne, no niekedy sa spája aj s ďalšími ťažkosťami. Napríklad s úzkosťou, obsedantno-kompulzívnymi prejavmi, ADHD, poruchami spánku, tinnitom alebo inými sluchovými či psychickými problémami. „To však neznamená, že každý človek s mizofóniou musí mať aj inú diagnózu. Znamená to skôr to, že pri výrazných ťažkostiach má zmysel pozrieť sa na problém širšie,“ vysvetľuje.
Čo prežíva mizofonik?
Za normálnych okolností mozog väčšinu zvukov odfiltruje. Nevenujeme pozornosť tomu, ako kto dýcha, ako šuští papierom alebo ako si mieša čaj. Sú to detaily, ktoré miznú v pozadí. Pri mizofónii sa však niektoré zvuky z pozadia nevytratia. Naopak, vystúpia do popredia s nepríjemnou intenzitou. „Mozog pravdepodobne nevyhodnocuje niektoré bežné zvuky ako neutrálne podnety, ale ako niečo mimoriadne rušivé alebo ohrozujúce,“ hovorí Dudová. Práve tento nesúlad býva podľa nej vyčerpávajúci. Rozum totiž mizofonikovi hovorí, že o nič nejde, no telo sa správa, akoby išlo o všetko. A človek medzi nimi stojí s pocitom viny, hanby alebo bezmocnosti.
Keď sa život začne zužovať
Mizofónia nemusí byť podľa odborníčky problémom iba vo chvíli, keď zvuk zaznie. Niekedy začne zasahovať do života ešte skôr, než sa spúšťač vôbec objaví. Človek totiž začne predvídať. Kde bude sedieť? Kto bude pri ňom? Bude sa tam jesť? Bude môcť odísť? Budú tam zvuky, ktoré nezvládne? A začne sa tomu preventívne vyhýbať. Najprv možno vynechá jednu spoločnú večeru. Potom sa prestane tešiť na rodinné oslavy, odmieta cesty vlakom, začne sa vyhýbať návštevám alebo si v práci vyberá miesto podľa toho, odkiaľ bude môcť najľahšie uniknúť. „Keď sa človek začne spúšťacím zvukom prispôsobovať natoľko, že obmedzuje svoje bežné fungovanie, je čas vyhľadať odborníka,“ radí Dudová. Prvým krokom môže byť podľa nej návšteva psychológa, ktorý spolu s človekom zmapuje, ktoré zvuky sú spúšťačmi, ako na ne reaguje telo a ako veľmi problém zasahuje do jeho života. Ak sa pridávajú silné úzkosti, výbuchy hnevu, poruchy spánku alebo depresívne prežívanie, môže byť podľa nej vhodná aj spolupráca so psychiatrom. „ORL lekár alebo audiológ môžu pomôcť najmä vtedy, ak treba vylúčiť tinnitus, hyperakúziu alebo iný sluchový problém. Neurológ zase prichádza do úvahy pri podozrení na širšie neurologické ťažkosti,“ dodáva.
Cieľom nie je svet bez zvukov
Štuple do uší alebo slúchadlá s potláčaním hluku môžu priniesť úľavu, najmä pri cestovaní, v práci alebo v situáciách, ktoré sú mimoriadne náročné. Nemali by však zostať jediným riešením. „Ak sa stanú jediným spôsobom zvládania problému, môžu citlivosť na zvuky dlhodobo skôr udržiavať,“ upozorňuje odborníčka s tým, že mizofóniu skrátka nemožno vyriešiť tak, že okolo seba vytvoríme dokonalé ticho. Taký svet totiž neexistuje. Ľudia budú vždy jesť, dýchať, miešať čaj, šuchotať papiermi, klopkať prstami po stole a sadať si vedľa nás vo vlaku s téglikom kávy. Cieľom preto nie je odstrániť zo života každý zvuk, ale znížiť silu reakcie a naučiť sa zvládať situácie bez neustáleho úteku. Pomôcť môže podľa Dudovej najmä kognitívno-behaviorálna terapia, ktorá pracuje s automatickými myšlienkami, emóciami, telesným napätím aj so stratégiami vyhýbania sa. „Užitočný môže byť aj mindfulness tréning, ktorý učí človeka všimnúť si nepríjemný vnem bez toho, aby musel okamžite reagovať,“ dopĺňa.
Ako pomôcť bez toho, aby všetci chodili po špičkách
Odborníci varujú, že v tomto prípade nejde len o problém postihnutého človeka. V jeho prítomnosti totiž môžu mať blízki či kolegovia pocit, že musia kontrolovať každý pohyb, každý hlt, každé nadýchnutie. Lenže ani domácnosť, v ktorej sa všetci boja vydať zvuk, nie je riešením. Vytvára iba ďalšie napätie. „Najdôležitejšie je uvedomiť si, že človek s mizofóniou nereaguje prehnane naschvál a svoje reakcie si väčšinou nevyberá,“ hovorí Dudová, podľa ktorej sú užitočné v prítomnosti mizofonika konkrétne dohody. Napríklad jemná hudba pri jedle. Možnosť na chvíľu odísť z miestnosti. Slúchadlá v práci. Ale najmä komunikácia bez irónie, výčitiek a viet, ktoré zraňujú viac než samotný zvuk. „Podpora skrátka nespočíva v odstraňovaní každého nepríjemného zvuku, ale v tom, že človek na svoje ťažkosti nezostáva sám,“ uzatvára odborníčka.
Fotogaléria
