„Vystavoval si ma, zdvíhal mi ruky, rôzne si ma pózoval. Niekedy som v rodidlách mala určité predmety,“ citujú policajné zdroje jej výpoveď. A pokračujú tým, že v roku 2002 prišiel nevlastný otec s tým, že musí prispievať do rodinného rozpočtu. A že sú veľmi trendy sadomasochistické služby. Zo šestnásťročnej nevlastnej dcéry tak urobil dominu vo vysokých čiernych čižmách, čiernom latexovom obleku s odkrytými prsami, ktorá za peniaze plní priania submisívnych mužov. Zväzovala ich. Ponižovala. Všetko vo svojej detskej izbe… Mala som strach, že každá moja otázka ju do toho pekla vráti, ale statočná Pavla Weberová ma opakovane ubezpečovala, že od istého času je presvedčená, že rozprávanie uzdravuje, kým mlčanie zabíja.
Dlho som verila, že ticho ma ochráni. Pravda však bola presne opačná – ticho ma zabíjalo. Ten definitívny moment prišiel vo chvíli, keď som držala v ruke policajné uznesenie, na ktorom stálo, že pre zákon už môj príbeh neexistuje. Bolo tam kruté slovo: premlčané. Kým ja som sa roky snažila poskladať črepiny svojej duše, aby som mohla žiť aspoň tieň normálneho života, páchatelia sa ďalej nerušene usmievali. Mlčanie tak už pre mňa nebolo úkrytom. Stalo sa dusivou dekou, ktorú som zo seba musela strhnúť.
Na spomínanú políciu ste sa obrátili až vo chvíli, keď vás vašou minulosťou začal vydierať bývalý manžel s tým, že o nej povie vašej dcére, ak mu nezaplatíte. Ako mohol?
Nikdy mi neodpustil, že som našla odvahu odísť. Že som opustila muža, ktorý pil a od ktorého som zažívala domáce násilie. Pre ľudí ako on je totiž sloboda toho druhého najväčšou urážkou.
Už to, čo ste si v detstve prežili, bolo strašné. Čo ste cítili, keď to chcel ešte aj zneužiť?
Ako prvý prišiel ochromujúci strach a hlboká bezmocnosť. Chcela som dcéru za každú cenu ochrániť, ale, žiaľ, nestihla som to.
Mnohé obete násilia, ktoré prehovorili po rokoch, tvrdia, že najskôr museli samy sebe uveriť, lebo to, čo prežívali, bolo také strašné, že sa to dokonca aj samy pred sebou snažili popierať...
Nepotrebovala som si potvrdzovať, či sa to stalo, lebo moje telo si to pamätalo za mňa. Bola to neustála ozvena, ktorá sa vracala s každým spúšťačom – pri vyšetrení u lekára, pri operácii, pri vôni, hudbe, pri podobnosti človeka – to všetko ma vracalo späť. Hoci som sa tie hrôzy snažila vytlačiť zo svojej mysle, realita ma držala v šachu cez veľmi konkrétne dôkazy. Už len to, že som dvadsaťtri rokov musela žiť s vedomím, že niekde existujú snímky môjho poníženia, bol nepredstaviteľný nápor na psychiku. Bolo neskutočne ťažké so strachom z odhalenia vôbec dýchať a žiť.
Dieťa si často nedokáže povedať: toto je zločin, toto sa mi nemá diať. Ako ste si vtedy vysvetľovali to, čo ste prežívali?
Ako malá som pre to nemala žiadne slová ani definície. Detská myseľ nepozná pojmy ako zločin alebo trauma. Pozná len strach. Nepokúšala som sa to vysvetľovať. Len som sa v duchu stále pýtala: Prečo? Prečo práve ja? Nemala som nikoho, komu by som tú otázku mohla položiť nahlas. A tak som sa naučila jediné – absolútnej poslušnosti. Poslúchala som doslova na slovo, len aby som tú chvíľu prežila, aby som nevyvolala ďalšiu búrku. Moje mlčanie a poslušnosť však neboli súhlasom. Bol to jediný spôsob, ako zostať nažive.
Okrem surového bitia vás otčim, ktorý bol mimochodom stredoškolským učiteľom, predával ako dominu. To už je za hranicou čohokoľvek. Dnes, keď už ste dávno dospelá, hľadáte odpoveď na to, čo za tým bolo? Nenávidel vás, alebo šlo o sexuálneho maniaka?
Myslím, že mi neprislúcha hodnotiť jeho motívy. To je úloha pre odborníkov. Z toho, čo som prežila, som však presvedčená, že išlo o hlbokú sexuálnu deviáciu spojenú s patologickou potrebou moci. Potvrdilo sa mi to aj vo chvíli, keď som vypátrala ďalšiu ženu, ktorá si s týmto človekom prešla sexuálnym násilím už ako dieťa. Bolo to bolestné zistenie, ktoré len dokazuje, že som nebola jediná. Viac to však z úcty k sebe aj k ostatným obetiam nechcem komentovať.
Rovnako strašné bolo nielen to, čo vám robil otčim, ale aj to, že mama sa na to dívala a mlčala. Čo bolelo viac?
Na túto otázku sa nedá odpovedať jednoducho. Každá bolesť od nich sa na mne podpísala. Telesná pamäť je totiž neúprosná. Stačí biely plášť alebo lekárske vyšetrenie, a všetko sa vracia s takou intenzitou, že musím bojovať o každý nádych a stabilitu. Odpustiť matke, ktorá ma mala milovať a chrániť, bola jedna z najväčších výziev môjho života. Dokázala som to len vďaka tomu, že som v nej uvidela nešťastnú a zlomenú bytosť. Odpustenie však pre mňa neznamená vymazanie minulosti. Odpúšťam, ale nezabúdam. Moje vnútorné odpustenie je pre mňa slobodou k vlastnému životu a rozhodnutím, že minulosť už nebude určovať moju budúcnosť. No zároveň som obnovila proces vyšetrovania. Nie je možné, aby takéto prípady boli premlčané. Keď sa oblejete vriacou kávou, máte popáleniny a nesiete si následky. Ja si svoje následky nesiem celý život. A chcem, aby si ich niesli aj oni a vedeli, čo znamenajú bezsenné noci. Odpustenie v srdci nevylučuje volanie po spravodlivosti.
Mama polícii najskôr tvrdila, že nič z toho, čo hovoríte, sa nestalo – že vám s otčimom nikdy neublížili, nezneužili vás ani nezbili. Nakoniec však predsa len potvrdila existenciu fotografií, na ktorých ste ako dieťa boli nútená pózovať nahá. Vysvetlila vám niekedy, ako to mohla dopustiť?
Ako som už spomenula, neprislúcha mi vynášať súdy. Môžem len opísať to, čo som pozorovala celý život: žena, ktorá ma porodila – je pre mňa ťažké nazývať ju mamou –, nikdy nedokázala čeliť problémom priamo. Vinu vždy radšej hádzala na druhých, než aby prijala zodpovednosť. Celý život utekala pred pravdou a v tom úteku pokračuje dodnes. Kým ja som si vybrala bolestivú cestu pravdy a uzdravenia, ona zostala uväznená v popieraní.
Mnohé deti sa aj v násilnom prostredí snažia rodičov ospravedlňovať. Robili ste to napriek všetkému aj vy?
Spočiatku áno. Ako každé dieťa, aj ja som mala v sebe hlboko zakorenenú potrebu rodičov uctievať a hľadať pre nich ospravedlnenia. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď som sa na svoj príbeh pozrela terapeutickými očami. Dnes, ako človek, ktorý pomáha druhým skladať ich vlastné ťažké batohy, už viem, že nemám jediný dôvod ich činy ospravedlňovať. Mali ma milovať a chrániť. Namiesto toho sa rozhodli ubližovať mi a prizerať sa mojej bolesti. Pochopila som, že prijať pravdu bez falošných ospravedlnení nie je nenávisť.
"Stačilo sa pozrieť na moje vysvedčenie – stovky vymeškaných hodín, ktoré nikto neriešil. Moje správanie, môj strach, moja uzavretosť – to všetko kričalo o pomoc. Keby vtedy okolie nemalo na očiach klapky, môj život mohol možno vyzerať úplne inak."
Mama zlyhala, otčim sa vám vyhrážal, že vás zabije, ak to niekde poviete, napriek tomu snažili ste sa to niekomu povedať? A mali ste komu?
Nie. Bola som na to úplne sama. Najväčší zlom prišiel vo chvíli, keď došlo k incidentu so zverejnením snímok a ako stredoškoláčke mi hrozilo vylúčenie zo školy. Pamätám si ten moment, akoby to bolo dnes. Stála som pred učiteľmi, v hrudi ma zvieralo a bola som odhodlaná povedať pravdu. Zhlboka som sa nadýchla, že tú krutú pravdu vykričím von. Chcela som povedať: Pomôžte mi, ja za to nemôžem. Ale dych akoby sa mi zasekol v hrdle. Strach bol v tej chvíli silnejší než túžba po záchrane. Nedokázala som to. Moja pravda zostala uväznená vo mne a ja som tam stála pred celým svetom ako vinníčka, hoci som bola obeť.
Keby si niekto v škole všimol vaše modriny, správanie, strach alebo stovky vymeškaných hodín, mohlo sa niečo zmeniť?
Rozhodne. Tých varovných majákov, ktoré okolo mňa vtedy blikali, bolo veľa. Stačilo sa pozrieť na moje vysvedčenie – stovky vymeškaných hodín, ktoré nikto neriešil. Moje správanie, môj strach, moja uzavretosť – to všetko kričalo o pomoc. Keby vtedy okolie nemalo na očiach klapky, môj život mohol možno vyzerať úplne inak. Je tragické, koľko detí trpí len preto, že dospelí si radšej zvolia pohodlie.
Pamätáte si moment, keď ste definitívne prestali veriť, že vás niekto zachráni?
Tá nádej neodišla naraz. Vytrácala sa postupne – s izoláciou od môjho dedka a rodiny, s každými zatvorenými dverami u susedov, s každým ľahostajným pohľadom. Vtedy som pochopila, že svet dospelých nie je mojím spojencom. Bolo to kruté precitnutie.
Bohužiaľ, pokračovalo to, aj keď ste sa pod tlakom vydierania otcom vašej dcéry obrátili na políciu a prvýkrát zo seba dostali von, čo ste museli ako dieťa prežiť. Uzavreli to totiž s tým, že skutok je premlčaný. Dá sa opísať bezmocnosť, keď obeť konečne prehovorí – a systém jej povie, že už je neskoro?
Je to rana, akoby vás niekto v plnej sile udrel kovovou tyčou a zrazil k zemi práve vo chvíli, keď sa konečne pokúšate vstať. Od augusta 2025 preto hlasno volám po zrušení premlčacích lehôt pri zvlášť závažných trestných činoch páchaných na deťoch. Moje krédo je: trauma sa nehojí podľa kalendára a spravodlivosť nesmie mať dátum spotreby. Som rada, že sa táto téma konečne dostala do verejného priestoru a hovorí sa o zmene zákona. Pevne verím, že nezostane len pri sľuboch. Mne už detstvo nikto nevráti, ale bojujem za tých, ktorí tam vonku stále hľadajú cestu von. Spravodlivosť pre nich nesmie byť otázkou času, ale základným právom.
Rozhodli ste sa teda na radu terapeutov spísať svoj príbeh na papier a dať mu podobu knihy. Nebolo to ďalšie otvorenie rany? Ako sa to vôbec dalo?
Prvé stránky skončili v koši. Strach pustiť túto krutú bolesť do sveta bol spočiatku silnejší než ja. Prekonala som ho až vo chvíli, keď som si predstavila človeka, ktorý prežíva niečo podobné. Dieťa, ktoré je niekde tam vonku, hľadá cestu von a možno potrebuje počuť, že nie je samo. Predstavila som si, že moja kniha môže niekomu pomôcť, povzbudiť ho alebo mu dať chuť žiť. Bolelo to. Preplakala som noci. S každou stránkou mi tiekli slzy. Moje telo bolo studené, stuhnuté, bola mi neuveriteľná zima. Po dopísaní knihy sa však môj svet začal meniť. Ťarcha, ktorú som nosila v sebe, zostala vtlačená do stránok a ja som konečne pocítila úľavu. Už to nenosím celé v sebe. Vypísala som sa z toho. Bola to jedna z ciest k uzdraveniu.
Obete zneužívania často hovoria, že roky nosia hanbu, ktorá pritom vôbec nepatrí im. Kedy ste si uvedomili, že hanbiť sa nemáte vy?
Áno, hanba je tichý jed, ktorý vás presviedča, že vy ste tá zlá. Trvalo mi roky, kým som ju dokázala zo seba striasť. Zlom nastal, keď som svoj príbeh prvýkrát nahlas vyslovila na polícii a následne ho rozoberala v bezpečí terapeutických sedení. Tam som pochopila, že celý čas nosím cudzí náklad. V momente, keď som pravdu vyniesla na svetlo, sa tá ťaživá hanba konečne presunula tam, kam patrí – na plecia tých, ktorí mi ubližovali. Uvedomila som si, že sa nemám za čo hanbiť. Hanbiť sa majú oni, že ublížili nevinnému dieťaťu. Uvedomiť si, že nie som vinníčka, ale obeť, ktorá prežila, bol však najláskavejší krok, aký som kedy voči sebe urobila. Ten pocit, že už to bremeno nemusím niesť, mi po rokoch prvýkrát vrátil dych.
„Podozrivý úplne odmietol, že by s obeťou vykonával nejaké sexuálne praktiky, a nikdy ju nepredával žiadnym mužom k sexuálnym praktikám. Iba v jednom prípade pripustil, že mu údajne Pavla pichla do brucha nejakú ihličku, pri čom pocítil vzrušenie, ale k ničomu viac nedošlo. Ďalej sa už k veci nevyjadril.“
Dá sa po takom detstve vôbec hovoriť o uzdravení, alebo skôr o tom, že sa človek naučí žiť s tým, čo prežil?
To je zložitá otázka. Ak uzdravením myslíme návrat do stavu predtým, potom sa človek zrejme nikdy úplne neuzdraví. Ale existuje aj iné uzdravenie – vnútorná sloboda. Tá spočíva v tom, že prijmete, čo sa stalo, a prestanete s tým bojovať. Ja som svoju minulosť dokázala pomenovať a tým som nad ňou získala moc. Už ma nedefinuje. Naučila som sa žiť so svojimi tieňmi tak, aby ma neovládali, ale skôr mi pripomínali moju vlastnú silu. Jazvy zostali, ale už nekrvácajú.
Ako ste prijali, že teraz vašu najintímnejšiu bolesť poznajú aj cudzí ľudia?
Vnímam to ako svoju spoveď, ktorá môže vyvolať veľa vecí – od súcitu až po odvahu konať. Ak sa v mojich riadkoch nájde čo i len jeden človek a pomôže mu to zmeniť život, potom to stálo za to. Písanie bolo pre mňa liečivé a terapeutické, no zároveň je to verejné svedectvo. Je na čitateľoch, čo si z môjho príbehu odnesú.
Moc ste definitívne zobrali z rúk aj vášmu exmanželovi, človeku, ku ktorému ste v osemnástich utiekli, aby ste sa zachránili. Ako na knihu reagoval?
Aj dnes, po toľkých rokoch, sa ma snaží zastrašiť. Poprial mi, aby ma pri mojej práci elektrikárky zasiahol prúd. Práve na tom vidím, že sa ani po dvoch desaťročiach nedokázal zmieriť s mojím životom. On stále žije v nenávisti, zatiaľ čo ja svoj život venujem pomoci ľuďom, ktorí žijú podobné príbehy a hľadajú cestu von.
Ako teda vyzerá váš život dnes?
Mám domov, ktorý milujem najviac zo všetkých miest, kde som kedy žila. Je to samota pri lese a priehrade. Tvorí ho môj partner a môj verný psí parťák, pán Karel – môj osobný asistent a najlepší terapeut v jednom. Je to miesto, kde už nič nemusím, kde stačí len byť. Našla som svoj pokoj aj svoje poslanie. Stala som sa podporou pre ľudí, ktorí prežili sexuálne a domáce násilie, a na základe vlastnej životnej skúsenosti som založila organizáciu, ktorá im má pomáhať. O jej cieli budem hovoriť vo chvíli, keď projekt predstavím v poslaneckej snemovni pri okrúhlom stole a zároveň aj verejnosti.
Čo by ste, naopak, keby ste mohli, chceli povedať malej Pavlínke, ktorú vtedy nikto nepočúval?
Vzala by som ju za ruku, pozrela sa jej do očí a povedala by som jej to, čo vtedy od nikoho nepočula: „Mám ťa rada a si v bezpečí.“ To je veta, ktorá v sebe nesie všetko, čo jej bolo odopreté.
Dlhé roky v sebe nosila príbeh, ktorý nedokázala ani vysloviť. Bol krutý a bolestný, zahalený strachom a hlboko ukrytý v nej. Až vďaka terapiám našla odvahu dať svojim spomienkam na detstvo plné bitiek a sexuálneho zneužívania hlas. „Písanie sa stalo súčasťou môjho uzdravovania – formou terapie, ktorá mi pomáha ísť ďalej,“ hovorí Pavla Weberová, ktorá má za sebou život plný prekonávania prekážok. Ako tridsaťšesťročná si popri dvoch zamestnaniach dorobila maturitu a pustila sa aj do štúdia na vysokej škole. Minulosť však mala iný plán a posttraumatická stresová porucha jej nedovolila pokračovať. Musela školu opustiť, ale nevníma to ako koniec. Napísala a vydala knihu Pavlínko, vyprávěj a venuje sa pomoci tým, ktorí zažívajú dnes to, čo ona v minulosti.
Fotogaléria
.jpg)
