Najlepší kamarát o otcovi z Nitry, ktorý zabudol dcéru v rozhorúčenom aute: Pre svoje deti by sa aj roztrhal

Bolesť rodičov, ktorí takto prišli v rozhorúčenom aute o svoju dvojročnú dcéru, mala toľko fáz... Od šoku, ktorý nastal v momente, keď otec našiel dievčatko, v aute mŕtve, a zúfalý kričal na celú ulicu, že to on ju zabil, cez strašné dni a noc, keď ich smútok bolel doslova fyzicky, až po útoky neznámych ľudí, ktorí im nadávali a priali smrť. Celý ten čas pri nich stál najbližší priateľ otca dievčatka a autor knihy Môj život s Jojom Dušan Budzák, ktorý sa neskôr stal spoluautorom scenára k oceňovanému filmu Terezy Nvotovej Otec. 

Spisovateľ Dušan Budzak bol dlhoročným priateľom otca z Nitry, ktorý zabudol svoju dcérku v rozhorúčenom aute.

(zdroj: Instagram/duskobudzak/)

O tom, čo sa Jozefovi stalo, ste sa dozvedeli v podstate náhodou – zo zapnutej televízie, okolo ktorej ste doma práve prechádzali... Pamätáte si, čo vám ako prvé v tom momente preletelo hlavou?

Spomínam si, že som ten televízor chcel najprv vypnúť, nahnevaný, že Televízne noviny sa začínajú opäť nejakou krvavou tragédiou. Nemal som to, a dodnes to nemám rád. Ale keď som podľa chôdze rozoznal na obrazovke priateľa, potom miesto, ktoré som dôverne poznal, a videl, ako sa s manželkou navzájom podopierajú, keď sa snažia dostať z dosahu reportérky, ktorá ich naháňala s mikrofónom, zostal som pred ňou stáť. Stále som si však myslel, že ide o niečo, čo sa náhle zmení a bude mať šťastný, nie tragický koniec. Nakoniec som si pred ten televízor sadol a aj po tom, čo sa reportáž skončila, som sa díval na obrazovku a čakal tú zmenu – šťastný koniec. Zostal som tam strašne dlho – na dlážke v tureckom sede so sklonenou hlavou v dlaniach. V hlave mi nebežalo nič iné, len že je to nejaké nedorozumenie, že sa to určite skončilo inak, a nechápal som, že o tom v správach už nič nepovedali. Skrátka, popieral som myšlienku, že sa stalo niečo hrozné. Potom som vstal a chodil do kruhu. Jojo bol priateľ, s ktorým som zažil takmer všetko – okrem tohto. Vôbec som nebol schopný usporiadať si myšlienky a niečo racionálne prebrať v hlave.

Keďže k tragédii došlo na dvore Jojovej firmy, vzápätí vám jeho kolegovia potvrdili, že je to realita, čo znamenalo koniec pochybnostiam. Všetci si zároveň boli istí, že ak mu v tejto chvíli môže niekto pomôcť, tak vy. Vy ste, naopak, netušili ako... Kde ste vzali silu za ním predsa len ísť a hlavne zostať tam v tom zúfalstve?

Nemyslím, že to bolo o nejakej mimoriadnej duševnej sile alebo vyspelosti. Človeku totiž v hlave na začiatku vyskakuje hlavne otázka – čo teraz? A máte na ňu v jednom momente tisíc odpovedí a zároveň žiadnu. Mal som v zásade niekoľko možností, ale zvažoval som len dve – ísť alebo nejsť za svojím najlepším priateľom a jeho manželkou? Najviac človeka odrádza predstava prvej vety – čo im poviem, načo som prišiel? Viete, že ich chcete utešiť, stáť pri nich, ale ako to urobiť? Po niečom zlom zvykneme povedať na útechu, že to prejde, prebolí to. Ale mohol som s takýmto nezmyslom prísť za nimi?

"Len ten, kto na vlastné oči tú bolesť rodičov videl, si to dokáže predstaviť. Zrútenia, omdletia, snaha sa pozviechať a opäť ťažké dýchanie, potom mdloby..."

Museli ste so sebou bojovať, aby ste sa k nim vybrali?

Najťažšie bolo prijať to rozhodnutie, či ísť, keď stále neviete, čo by ste tam mali robiť. Potom už všetko išlo akoby automaticky. Človek je totiž nakoniec veľmi praktický tvor. Keď sa do niečoho pustíme, už jednoducho hľadáme východiská a riešenia.

Pamätám si, že aj keď vaša hlava ešte pochybovala, telo už sadalo do auta...

Bolo to ako v nejakom tranze, nastúpil som do auta, naštartoval, zapol si telefón a vyrazil. Na nič viac som nemyslel, len na Joja. Ani som si nevšimol, že som stále v šortkách a prepotenom tričku, ktoré som mal na sebe doma. Na nohách som mal iba šľapky. A v tých šortkách a tričku so šľapkami som bol niekoľko dní. Nebol totiž priestor ísť sa domov prezliecť.

Zúfalstvo otca, ktorému jediný osudný moment obrátil život naruby. Podľa odborníkov nejde o zlyhanie lásky, ale pamäte. (ilustračné foto)

(zdroj: AI)

Keď ste tam prišli, vedeli ste nakoniec predsa len, čo robiť a hovoriť?

Veľmi mi pomohla konzultácia s pánom profesorom Heretikom, na ktorého som sa obrátil ešte počas cesty. Jeho rady ma naviedli do toho automatického modu, ktorý je vtedy potrebný. Upozornil ma, že tam nemám ísť, aby som sa pridal k ich nešťastiu, plakal a smútil s nimi, ale aby som bol praktický – upratal, nakúpil, navaril... V tej chvíli som síce ešte nevedel, čo ma čaká, ale navedenie do tejto rutiny bolo pre mňa záchranou – aby som sa tam spolu s nimi nezrútil. Tým by som im totiž nepomohol.

"Poznal som ho, vedel som, že to bol vzorný otec, ktorý by sa kvôli malej aj roztrhal. Preto som to nevedel pochopiť..."

Nakoniec ich bolesť bola taká veľká, že ste k tomu nemali ďaleko. Dá sa vôbec opísať, čo v tie prvé dni po smrti dcéry zažívali?

Nedá. Verte mi. Len ten, kto na vlastné oči tú bolesť rodičov videl, si to dokáže predstaviť. Zrútenia, omdletia, snaha sa pozviechať a opäť ťažké dýchanie, potom mdloby... Opakovane prišla záchranka, ktorú sme volali, ale po poslednej návšteve mi doktorka povedala, že už im nemôže pichnúť nič na upokojenie, lebo toho dostali toľko, že by to nemuseli prežiť. Tak to museli znášať bez „utišovadiel“. Bola to nesmierna bolesť, keď som aj sám prepadal pochybnostiam, či to vydržím. Ale človek je v istých situáciách stroj, ktorý koná. Koná a koná, nič viac ho nezaujíma, len robiť, čo je potrebné. Moje utrpenie bolo v porovnaní s tým ich v podstate takmer zanedbateľné, no aj tak silné.

Báli ste sa, že by to dokonca nemuseli prežiť? Že tú bolesť neunesú?

Bál, a opakovane. A nielen v prvých dňoch, ale aj dlho potom.

Vo filme Otec, ktorý je voľne inšpirovaný tragédiou Jozefa z Nitry, stvárnil hlavného hrdinu herec Milan Ondrík. Tragická chyba ho vystavila nielen neznesiteľnému pocitu viny, ale aj verejnému tlaku a hrozbe väzenia.

(zdroj: Instagram/tereza_nvotova/)

Už od prvej sekundy, keď Jozef objavil svoju dcéru v aute mŕtvu, svedkovia, ktorí boli okolo, opisovali jeho strašný krik, že to on ju zabil. Vinil sa a vlastne nikdy neprestal. Pamätám si, že spomínaný profesor Heretik vám poslal na druhý deň správu, že si máte prečítať článok, v ktorom odborníci opisovali, čo sa v našom mozgu pri tragédiách, aká sa stala vášmu kamarátovi, deje a že vlastne ide o neovplyvniteľné zlyhanie pamäti. Kým ste tú informáciu dostali, vinili ste aj sám Joja z toho, čo sa stalo jeho dcérke?

Nemôžem povedať, že som ho vinil, to mi naozaj nikdy nenapadlo. Skôr som tomu nerozumel. Keď máte takého blízkeho priateľa, akým bol Jojo pre mňa, máte tendenciu nájsť nejaké ospravedlnenie pre jeho konanie, vyviniť ho. To som však nemusel, poznal som ho, vedel som, že to bol vzorný otec, ktorý by sa kvôli malej aj roztrhal. Preto som to nevedel pochopiť. A to, že som to nechápal, som zhrnul v prvej vete, ktorá mi prišla na rozum, keď som večer dorazil do ich domu a povedal: „Toto si naozaj posral.“ Tým sa to skončilo, nikdy viac som to nezopakoval, a časom, keď som konečne pochopil, ako nás vie zradiť vlastná myseľ, ma tá veta veľmi mrzela. Mrzí ma dodnes.

Odporúčame

Dieťa zabudnuté v aute: Ako môže zlyhať pamäť rodiča?

Tragické príbehy rodičov, ktorí prišli o dieťa po tom, čo naň v aute zabudli a umrelo na prehriatie, sa vo svete zas a znova opakujú, napriek tomu, že sa o tom toľko hovorí a píše. Znamená to podľa psychologičky Jitky Kneslovej z portálu ksebe.sk, že sa to môže stať naozaj každému, akokoľvek je starostlivým rodičom?

Čítať článok

Jednou z vecí, ktorá vás u nich prekvapila a ktorú ste neskôr nazvali doslova zázrakom, bol vzťah medzi Jojom a manželkou. Napriek strašnej bolesti ich to nerozdelilo, naopak, boli si celý čas oporou, báli sa jeden o druhého... Namiesto výčitiek si pomáhali. Pochopili ste, ako to dokázali?

Sú veci, ktoré človek, ak je treťou stranou, nemá komentovať ani interpretovať. Takže to neurobím ani ja. Ale myslím, že môžem odpovedať na otázku: „Čo medzi tými dvoma bolo?“ Nerád by som, aby to vyznelo pateticky, ale bola to LÁSKA. Viac k tomu povedať neviem.

Aký bol Jozef potom?

Zmenil sa. Nie jeho podstata, ale jeho prežívanie. Na jednej strane bol smelý, aby ochránil rodinu pred tým, čo všetko sa okolo nich dialo, na druhej bol utiahnutý a sám.

Dokázal si aspoň čiastočne odpustiť?

Nikdy. Snažil sa však byť užitočný, pomáhal aj mne, a nie málo.

Vnímali ste, že ten tlak, posudzovanie, odsudzovanie a, samozrejme, pocit viny sa podpisujú pod jeho zdravie?

Najprv som si to nevšimol alebo nechcel všimnúť. Keď prvý raz doma omdlel a stratil vedomie, pričom si škaredo rozbil hlavu, mysleli sme si aj s jeho manželkou, že je to od únavy. Potom však pri jednej prechádzke, keď bol u mňa, a bol pred nami naozaj malý kopček, zastal a ťažko dýchal. No ani vtedy som si nechcel pripustiť, že sa niečo deje. Bolo teplo, a tak som si myslel, že je to preto. Navyše málo spal, celé noci bol hore...

Nakoniec však jeho organizmus pri rannom behu zlyhal...

Keď mi zavolali, aby som k nemu prišiel na tú lesnú cestu, kde ležal, opäť som si myslel, že kým prídem, bude tam záchranka a on bude vstávať zo zeme, pretože ho úspešne oživili. Keď som sa však k nemu nahol, díval sa do neba a ja som pochopil, že v tom tele už nie je. Bol to šok. Ale opäť len na chvíľu. Potom sa človek znovu prepne do nejakého automatického modu, keď zrazu vie, že na bolesť zatiaľ nie je miesto, pretože treba urobiť iné dôležité veci. Tou prvou bolo zájsť za jeho manželkou a povedať jej, čo sa stalo. Bola to strašná povinnosť.

Súdna lekárka, ktorá Jozefovo telo následne pitvala, vám povedala, že na jeho srdci jasne videla následky enormného stresu, štvania a prenasledovania, ktorému čelil. Priznám sa, že som sama nemohla uveriť, ako mu ľudia priali smrť, chceli ho zaživa kastrovať a nadávali.

Ten tlak na neho bol naozaj obrovský a odsudzovanie ešte väčšie. Od médií, susedov, verejnosti, dokonca aj niektorých priateľov. Čelil tomu denne, ale nikoho za to neodsudzoval. Bral to tak, že je vinný a musí to zniesť. No nakoniec to jeho srdce nevydržalo. Až keď mi súdna lekárka vravela, že videla na jeho srdci všetko to trápenie, že prekonal dva infarkty, o ktorých nikomu nepovedal, som si dokázal aspoň trochu predstaviť, aké veľké to jeho utrpenie bolo, akú veľkú vinu sám v sebe pociťoval a ako si nedokázal odpustiť.

Zmenilo sa vnímanie verejnosti za tých deväť rokov? Pochopili aspoň niektorí, že sa to môže stať komukoľvek, teda aj im?

Všetci, s ktorými som sa o tejto tragédii rozprával, po vysvetlení, čo sa deje v našej hlave a prečo aj dokonalý rodič alebo starý rodič môže zabudnúť na svoje dieťa, respektíve vnúča v aute, mi povedali, že chápu, že sa to môže stať každému. Ale mnohí mali v očiach dôvetok – okrem mňa. Stále sa bijeme do hrude, že je vylúčené, aby sa to stalo nám. Iným možno, ale nám...? Možno je to nepochopiteľné, ale naozaj aj nám. Aj preto je dôležité, aby sme o tom príbehu vedeli. Aby sme vedeli, že existuje teória tzv. ementálskeho syra – keď sa zbehnú neuveriteľné, nepravdepodobné veci tak, že všetky plátky syra sa natočia a dierky na ňom splynú, a nepomôže nám nič, prepadneme nimi. Nestáva sa to často, ale keď sa to stane...

... dôjde k tragédii ako v tomto prípade. Spomínam si, ako vám Jozef hovoril, že len dva dni predtým dal v aute vypnúť pohybový senzor, lebo bol príliš citlivý a v autoservise ho nevedeli prestaviť, že práve v to ráno namontoval novú autosedačku, ktorá bola bezpečnejšia, ale na sedadlo za svojím chrbtom, nie za spolujazdcovým, kde bolo dovtedy. Že si učiteľka v škôlke síce uvedomila, že tam dievčatko chýba, ale mala na rodičov nesprávne číslo, a Jozefovi zase zrušili stretnutie, na ktoré mal hneď po príchode do práce ísť. Inak by sa do auta vrátil...

Presne tak. Vypnutý alarm – jedna diera, nová sedačka za chrbtom – druhá diera, zlé telefónne číslo, zrušené stretnutie, zarozprávaní ľudia pár metrov od auta... Toľko vecí mohlo nešťastiu zabrániť, zachytiť ho včas, ale diery sa zoradili v jednom okamihu nad seba a tragédia cez ne voľne prenikla. A nebolo proti tomu obrany. Oficiálna lekárska diagnóza sa nazýva syndróm zabudnutého dieťaťa. A môže sa to naozaj stať každému. Takže myslime na utrpenie, ktoré spôsobujeme ľuďom vo chvíli, keď by potrebovali pomoc, no my si namiesto toho do nich ešte zvykneme kopnúť a napľuť na nich. Bol som pri tom. Je to hanebné.

Je to takmer sedem rokov, odkedy Jozef zomrel, a päť, odkedy ste napísali o ňom knihu Môj život s Jojom. Ako na ňu reagovala jeho manželka a deti z prvého aj druhého manželstva, a čo hovoria na vznikajúci film? Ste ďalej v kontakte?

Áno. Aj keď už oveľa menej ako voľakedy. Keď mala vyjsť kniha, mali, pochopiteľne, veľké obavy. Prešli si s Jojom doslova peklom odsudzovania a vedeli, akí ľudia dokážu byť nesmierne krutí a krvilační. Ale knihu prijali čitatelia dobre, porozumeli príbehu, preto aj obavy pominuli. Hoci teraz pri príprave filmu Otec, ktorý na jej základe vzniká, sa znovu objavili. Strach majú hlavne z bulvarizácie, otvárania starých bolestí a odsudzovania, ktorému čelili po celý čas. Nie je to ľahké. Ak však kniha pomohla a film ešte pomôže zachrániť aspoň jeden detský život, bude to mať zmysel.

Svoje rozprávanie v knihe končíte tým, že ste sa s kamarátmi z vysokoškolských čias, ktoré vás spojili aj s Jozefom, dohodli, že sa na výročie jeho smrti budete stretávať každý rok a nikdy tam nebude chýbať ani on. Darí sa vám to plniť?

Áno, každý rok sa 7. decembra zídeme. Z batohu vylovíme zarámovanú Jojovu fotku, ktorú sme si vytlačili v prvý deň po jeho smrti, položíme ju na obrubu morového stĺpu, pri ktorom sa stretávame, zapálime pri nej pár kahancov a rozprávame sa otočení k tej fotke, aby nás počul. Je tam s nami a my s ním a jeho dcérkou.