Neviem, prečo by sa to nemalo dať. Nebolo to zamestnanie, pri ktorom odídete na dvadsať dní z mesiaca preč. Tých koncertov sme mali, ja neviem – päť za mesiac. Iné to možno mali muzikanti, ktorí hrávali v západných baroch a odchádzali z domu na tri mesiace alebo aj pol roka. Ja som bol stále tu. Či som išiel na jeden koncert do Košíc alebo do Štiavnice, to rodinný život zásadne neovplyvňovalo. A nahrávanie? Niekedy sa to opisuje: „Bol som zavretý v štúdiu...“ Čo znamená zavretý v štúdiu? Ideš tam, vypiješ si, nahráš a ideš domov. A o dva dni prídeš zas. Alebo neprídeš.
Takže ste nikdy nemali otcovské výčitky, že ste dcéry ani nevideli vyrastať?
Veď som im utieral zadky! Ony mali najradšej, keď som to robil ja... (smiech)
Nič s tým neurobila ani sláva? Aké to bolo byť zrazu populárny?
Tešil som sa, keď niečo vysielali, keď som svoju pesničku počul v rádiu, ale nikdy som sa z toho nešiel zblázniť. Ani vtedy, ani dnes. Veď čo znamenalo, že ma niekto v Československu poznal...? Pár kilometrov za hranicami už o mne nikto nič nevedel.
O to viac, nechodilo vám hlavou ono „keby…“? Keby som sa narodil na druhej strane, možno som mohol byť bohatší, slávnejší…
Načo? „Keby“ je najzavádzajúcejšie slovo, čo poznám... Keby sme mali šťastie, mohli sme na Západe preraziť napríklad aj s naším legendárnym muzikálom Cyrano z predmestia. Ten mal všetky predpoklady dostať sa na západný divadelný trh. Divadlo Nová scéna v tom čase spolupracovalo s agentúrou Landgraf, lenže jej promotéri ho chceli aj s vydavateľskými právami a naše ministerstvo im ich nedalo s tým, že nech sa to najprv hrá v nejakej socialistickej krajine a potom sa uvidí... Skrátka bláboly. A my sme nemali zázemie, aby sme s tým niečo urobili.
A potom prišiel ďalší zlomový rok – 1976, keď lietadlo, ktorým ste mali letieť na bratislavské Zlaté piesky, havarovalo. Chýbalo pritom málo. Keby ste na letisku nezaspali, boli by ste v ňom. Kedy ste sa dozvedeli, čo sa stalo?
Povedali mi to na letisku. Najprv som sa rozčuľoval, prečo ma nezobudili, prečo nezaznela posledná výzva. A oni na to: „Pán Hammel, vy sa nerozčuľujte, to lietadlo vám padlo.“
Celý rozhovor s Pavlom Hammelom – aj o chvíľach, keď ho blízki považovali za mŕtveho, o jeho najväčších piesňach, dcérach, vnúčatách a o tom, prečo dnes hovorí, že je nesmierne šťastný – nájdete v aktuálnom vydaní magazínu Moje zdravie, ktoré je práve v predaji.
Fotogaléria
.jpg)
