„Stačí málo a človek odíde zo sveta. Pretože nevie dňa ani hodiny, možno nezvládne byť vždy pripravený.“
Ja cítim, že niekde je!
V tomto bola pre neho nezabudnuteľná herečka vzorom, nádejou a jej svedectvo vzácnym potvrdením toho, čo cítil už ako šesťročný chlapček. Že život smrťou nekončí. „Keď mi vtedy zomrela babička, pýtal som sa rodičov, kde teraz je. Odpovedali mi, že už nie je, ale ja som im to odmietal veriť. ´To je predsa nejaké divné! Ja cítim, že niekde je´,“ presviedčal ich vtedy. Aj keď zbytočne. Vyrastal totiž v ateistickej rodine, kde sa večný život nikdy nespomínal. Smrť bola smrť, koniec, ktorý ale v ich vlastných životoch vyzeral nekonečne ďaleko. Ona ale do neho vkročila. Šokujúco a nečakane, keď vtedy ešte nepokrstenému dvanásťročnému Františkovi mafia zabila brata. „Bol po revolúcii jedným z úspešných podnikateľov. Cez neho som spoznal drsný svet veľkých peňazí, no ešte nefungujúceho právneho poriadku a uvedomoval si, že tí ľudia síce mali peniaze na všetko, čo chceli, ale zároveň často žili v obrovskom strachu. Aj môj brat nakoniec práve kvôli peniazom prišiel o život,“ opisuje brat Jakub tragédiu vlastnej rodiny. „Najťažšie to bolo pre mamu. Ja som v tom čase už nachádzal vieru. Cítil som bolesť, ale zároveň už moje srdce prenikala nádej na večný život. Život po smrti. Navyše, bola vtedy populárna kniha od Raymonda Moodyho o jeho zážitkoch z klinickej smrti a stretnutia zo svetlom.“
Ježiš, postaraj sa o všetko
To, čo brat Jakub celé dospievanie hľadal, dostávala legendárna herečka už od narodenia. „Dostala som vieru od rodičov, nenásilne, ako samozrejmosť,“ hovorila otvorene s tým, že si uvedomuje, že ju má odovzdávať ďalej. Myslela pri tom najmä na svojich najbližších, pre ktorých žila a pre ktorých tu chcela zostať čo najdlhšie. „Na rodine jej veľmi záležalo. Stále o nej rozprávala,“ potvrdzuje brat Jakub. A vie, akú obrovskú ranu im jej odchod spôsobil. „Ale ako kresťan verím, že v modlitbe môžeme na seba navzájom pamätať aj cez hranice smrti. My na ňu a ona na nás. Verím, že sa za nás Libuška modlí…“ Poznal totiž jej najobľúbenejšiu modlitbu tu na zemi. „Mala rada obraz zobrazujúci Božie milosrdenstvo a novénu odovzdanosti od talianskeho pátra Dolinda Ruotola, ktorý má takú trefnú modlitbu. „Ježiš, odovzdávam sa ti, postaraj sa o všetko!“
Vyspovedal som ju a v tú noc odišla…
V čase, keď brat Jakub prišiel na pražský Spořilov, bola Libuška pre neho, rovnako ako pre každého, ktorý vyrástol na jej rozprávkach a filmoch, len nežnou princeznou, Popoluškou a úžasnou herečkou. Roky stretávania sa v kostole z nich ale spravili priateľov. „Bola veľmi vnímavá a bezprostredná. S niektorými ľuďmi sa stretávate v naplánovanom čase, lebo je to dané nejakými povinnosťami a spoločenskými schémami. Pri iných jednoducho obaja bez akýchkoľvek plánov zrazu pocítite, že nastal dôležitý bezprostredný okamih stretnutia. Tak to bolo aj v prípade nás dvoch. Väčšinou mi zavolala pred Veľkým piatkom, keď toho mávame my kňazi dosť veľa, ale ona to vždy trafila tak, že som čas mal,“ spomína. Keď spolu hovorili v deň jej šesťdesiatych ôsmych narodenín, tak síce povinnosti mal, ale inštinktívne ich odsunul. „Cítil som v srdci, že teraz je oveľa dôležitejšie ísť za ňou. Porozprávali sme, a vyspovedal som ju. A v tú noc odišla k Pánovi…“
Odchod, ktorý nikto nečakal
Svet okolo nej zostal v šoku, zaskočený odchodom legendy, ktorý nikto nečakal. Dokonca, ako priznala jej mladšia sestra Miroslava, ani jej najbližší. Len Libuška vedela, že môže prísť. Kedykoľvek. Hoci tiež nepoznala ani deň, ani hodinu, bolo jej dopriate odísť pripravená. „Verila, že fyzickou, biologickou smrťou život nekončí, že ju tam čaká Láska, a snažila sa na to stretnutie pripravovať celý život.“
Fotogaléria
.jpg)
