MAMA JE NEPRIATEĽ
Nemala teda pocit, že si má pripadať čudná. Až kým jej tréner na futbale nevmietol to slovo rovno medzi oči. „Vysmial sa mi, že som schizofrenička,“ vracia sa do momentu spred rokov Michelle. Mala dvanásť a ani netušila, čo to slovo znamená. Občas sa jej počas zápasov naozaj stalo, že sa začala rozprávať s ľuďmi, ktorí tam neboli, alebo uviazla v halucináciách a nehrala vôbec. To sa nedalo nevšimnúť... Ale nezavolal si ju bokom, aby sa jej spýtal, čo sa deje, rovno sa jej pred všetkými vysmial. Potom ju na hodine učiteľka obvinila, že telefonuje, a chcela, aby jej okamžite odovzdala mobil. Michelle pritom žiadny nemala. Jej samej to stále pripadalo normálne, ale už vnímala začudované pohľady okolo. Doma o tom však stále mlčala. „Hanbila som sa. Hlasy v mojej hlave mi totiž hovorili, že som bezcenná a hlúpa. Že všetko, čo robím aj hovorím, je hlúpe. Keď vám niečo podobné opakujú dosť dlho, začnete tomu veriť,“ spomína s tým, že až teraz jej dochádza, ako veľmi dokáže byť paranoja presvedčivá. V jej prípade jej navyše našepkávala, že jej najbližší človek – mama – je jej nepriateľ. „Keď sa mi snažila pomôcť, myslela som si, že mi chce zničiť život. Namiesto toho, aby som v nej videla človeka, ktorý ma miluje, videla som hrozbu. A prestala som sa s ňou rozprávať,“ dodáva. Chcela mať od nej pokoj, tak ako nakoniec od všetkých. Vrátane učiteľov. „Na strednej škole som si definitívne prestala robiť domáce úlohy. Bola som totiž presvedčená, že nebudem žiť dosť dlho na to, aby som zmaturovala. Keď som sa pozrela do budúcnosti, videla som tam len čiernu dieru. A vôbec som nerozumela ľuďom, ktorí sa usmievali. Zdalo sa mi neuveriteľné, že niekto môže ráno vstať a veriť, že ten deň má zmysel…“
MOŽNO SA NIEČO DEJE VO MNE
Keď nakoniec predsa len zmaturovala, začala veriť, že najlepším riešením všetkého, čo sa okolo nej dialo, bude vysoká škola. „Brala som ju ako únik. Bola som presvedčená, že sa konečne dostanem preč od človeka, ktorý mi chce ublížiť,“ stíši hlas. Stále je pre ňu ťažké vysvetľovať, že utekala od mamy. „Viem, ako kruto to znie. Vtedy to však pre mňa bola realita, ktorej som úplne verila,“ vysvetľuje Michelle. Chvíľu sa zdalo, že to funguje – nové prostredie, noví ľudia pre ňu znamenali nový začiatok. Lenže potom sa hlasy vrátili. „Zrazu mi začali hovoriť, že aj moja spolubývajúca – moja najlepšia kamarátka – sa ma snaží zničiť, chce mi ublížiť a vidieť ma mŕtvu,“ spomína. To bol moment, keď sa zastavila a prvýkrát si začala klásť otázky sama. „Uvedomila som si, že ak som mala o najlepšej kamarátke tie isté myšlienky ako predtým o mame, možno problém nebol v nich. Možno sa niečo deje vo mne.“
UŽ SOM NECHCELA OBCHÁDZAŤ PRAVDU PO ŠPIČKÁCH
Mala osemnásť, keď priamo v univerzitnom zdravotnom stredisku vyhľadala pomoc. „Po krátkom vyšetrení mi povedali, že mám bipolárnu poruchu, a ponúkli mi brožúru,“ prezrádza mladá žena. Nič z informácií, ktoré tam našla, však na ňu nesedelo. „Mala som pocit, že ani trochu nehovoria o mojom živote,“ spomína. Hľadala teda ďalej, až kým nenašla nového psychiatra. „Tentoraz som bola aj ja úprimnejšia. Už som nechcela predstierať, nechcela som obchádzať pravdu po špičkách. Chcela som sa konečne cítiť lepšie,“ spomína na doktora, ktorý po štyroch rokoch konečne vyslovil správnu diagnózu: Máte schizofréniu! Na chvíľu možno stratila slová, ale dnes hovorí, že hoci to asi znie čudne, nebola to najhoršia veta jej života. „Na začiatku to bolo, samozrejme, ťažké. Tá diagnóza si so sebou vlečie množstvo predsudkov, hororových filmov, lacných skratiek... Ale pre mňa to nebol koniec. Bol to začiatok. Konečne sa mi otvorili dvere k správnej liečbe.“
NECH SI UROBILA ČOKOĽVEK, LEN SA OSPRAVEDLŇ...
Niekoľko dní nato si Michelle dohodla spoločnú večeru s najlepšími priateľmi z vysokej školy. Vedela, že im to chce povedať, ale nevedela, či to dokáže. V jednom momente sa však predsa len zhlboka nadýchla a jednoducho to z nej vyletelo: „Zistila som, že mám schizofréniu.“ Vyzeralo to však, akoby nepočuli nič šokujúce. „Jedna kamarátka mi dokonca povedala: ‚Áno? Keby si sa spýtala, ja by som ti to povedala už pred tromi rokmi.‘ Skrátka ich to vôbec neprekvapilo. A práve tým tú diagnózu pomohli prijať aj mne. Hovorila som si totiž, že ak to moji najlepší priatelia tušili a zostali nimi, prečo by ma malo trápiť, že ma súdia takí, ktorí ma nepoznajú,“ spomína Michelle. Netvári sa však, že určenie správnej diagnózy bolo ako čarovný prútik, ktorý všetko vyriešil. „Nebolo to tak, že by mi niekto podal tabletku, spustila sa hudba a ja som vyšla zo psychiatrickej hmly ako filmová hrdinka v protisvetle…“ nadýchne sa. Chcelo to prácu na sebe, trpezlivosť, disciplínu. „Pamätám si obdobie na výške, keď som hrala lakros. Bola som v ňom dobrá, no moje správanie sa zhoršovalo. Vynechávala som totiž lieky,“ hovorí Michelle, ktorá bola dlhoročnou kapitánkou tímu. Tentoraz ju však nevybrali. Nikto jej nič nevysvetľoval, v podstate ani nemusel. Vedela, že je to na nej. „Rozhodla som sa, že tie tabletky budem poctivo brať tak, ako mám, hoci to nebolo dvakrát pohodlné. Musela som na ne myslieť od rána do večera, užívali sa totiž trikrát denne,“ spomína. Keď si ju pár mesiacov nato zavolali do kancelárie trénera, bola nervózna. „Vošiel tam asistent trénera a zavrel dvere. Netušila som, čo sa deje. Ide ma zase karhať? Dookola som si opakovala – len sa ospravedlň... Nech si urobila čokoľvek, len sa ospravedlň...“ Nakoniec nebolo treba. „Namiesto výčitiek mi povedal, že moje správanie sa výrazne zlepšilo, a spýtal sa ma, či chcem byť kapitánkou.“ Vtedy jej došlo, že liečba nie je len o nej, ale aj o ľuďoch okolo.
AKOBY SA DALO NAKAZIŤ POHĽADOM
Napriek tomu mala Michelle dlho pocit, že jej diagnóza je tajomstvo, ktoré musí schovávať v najspodnejšej zásuvke. Hoci nerozumela prečo. Prečo by sa s duševnou chorobou nemohlo zaobchádzať ako s fyzickou? Prečo môžeme povedať, že máme cukrovku, migrénu alebo zlomenú nohu, ale pri schizofrénii zrazu stíchneme a všetci sú vydesení, akoby v miestnosti spadol krištáľový luster? Nečakaný zlom prišiel v newyorskom metre. „Sedela som vo vlaku a zbadala muža bez domova, ktorý sa rozprával sám so sebou presne ako ja. V tej chvíli som si uvedomila, aké mám šťastie,“ hovorí mladá žena a priznáva, že to možno znelo trochu zvláštne – môže si človek s takouto diagnózou vôbec povedať, že je šťastný? „Ja som. Mám rodinu, priateľov, lekára, podporu... Keby som ich nemala, mohla som skončiť na jeho mieste.“ Práve vtedy si mladá Newyorčanka povedala, že viac nechce mlčať. „Konečne som chcela začať hovoriť nahlas – o schizofrénii, o duševnom zdraví, o ľuďoch, pred ktorými si spoločnosť zatvára oči, akoby sa pohľadom od nich dalo nakaziť.“
AKO MÁ VYZERAŤ SCHIZOFRÉNIA?
„V roku 2015 som založila Schizophrenic.NYC, značku, ktorá cez oblečenie, umenie, humor a provokáciu otvára tému duševných chorôb. Viem, že tričko nie je liek, ale môže byť začiatkom rozhovoru. A rozhovor môže byť zase začiatok zmeny,“ vysvetľuje žena, ktorá sa za svoju diagnózu prestala hanbiť. „Nechcem, aby ma schizofrénia definovala celú. Ale nechcem ju ani skrývať. Je súčasťou môjho príbehu. Keď som sa ju rozhodla prestať skrývať, zmizla aj veľká časť hanby. Nie preto, že by svet bol zrazu dokonalý a ľudia empatickí, ale preto, že tajomstvo má nad nami moc len dovtedy, kým si ho nesieme sami,“ uvažuje nahlas Michelle. Pripúšťa však, že jeden tieň, ktorý sa za schizofréniou vlečie, stále zostáva. „Mnohí ľudia si pri schizofrénii okamžite predstavia niekoho nebezpečného, nevyspytateľného, pred kým treba ustúpiť o krok dozadu. Akoby schizofrénia automaticky znamenala hrozbu,“ hovorí. Práve preto sa snaží ukazovať realitu takú, aká naozaj je. „Niekedy si jednoducho zapnem kameru, sedím doma na gauči a nahrávam sa vo chvíli, keď sa rozprávam sama so sebou. Nie je to žiadna dramatická scéna. Neutekám po ulici, nie som polonahá, nemávam nožom, nikomu nechcem ublížiť. Sedím na gauči a rozprávam sa s niekým, koho ostatní nevidia,“ vysvetľuje, no priznáva, že jej chorobu mnohí neveria. „Vtedy sa musím v duchu pousmiať – čo presne by na mne chceli vidieť? Ako si vlastne predstavujú, že má vyzerať schizofrénia?“ pousmeje sa, a skôr než by zazneli akékoľvek mýty a predsudky, sa radšej predstavuje sama. „Som Michelle. Som Newyorčanka. Som umelkyňa, podnikateľka a žena so schizofréniou. A hlavne som človek, ktorý sa rozhodol prestať šepkať o tom, o čom treba hovoriť nahlas.“
Fotogaléria
.jpg)
