Už ako deti máme prirodzenú tendenciu hľadať bezpečie. Podľa toho, ako nám rodičia prejavovali lásku, si o nej vytvoríme určitú predstavu. V dospelých vzťahoch nám potom býva sympatické to, čo poznáme. Niečo, v čom sa od detstva vieme pohybovať. Prirodzene nás priťahujú ľudia, ktorých správanie alebo pocity, aké pri nich zažívame, nám niečím pripomínajú prostredie, v ktorom sme vyrastali. Veľmi často sa mi to ukazuje aj pri terapiách. Žena si napríklad nájde manžela, ktorý jej robí to isté, čo kedysi robil otec mame. Alebo s takými vlastnosťami či správaním, o akom si hovorila, že viac zažiť nechce.
Znamená to, že bez toho, aby sme to vedome chceli, nás nemusí priťahovať to, čo je pre nás dobré, ale skôr to, čo je nám dôverne známe?
Presne tak. To, čo dôverne poznáme, pre nás môže byť istým spôsobom príťažlivé, dokonca „sexi“, hoci si to vôbec neuvedomujeme. To však ešte neznamená, že je to pre nás aj zdravé. Na druhej strane však verím, že rôzne životné udalosti sa nám dejú z určitého dôvodu. To najlepšie, čo môžeme urobiť, je teda vziať si z nich ponaučenie. Aj keby nám to malo dôjsť až neskôr. V každom prípade vzťahy sú v tomto zmysle výbornou školou sebapoznania.
Ale nie zadarmo. Väčšinou takéto poznávanie zabolí. Nemôžeme si jednoducho rozkázať, že to máme robiť inak? Alebo sú detské zranenia silnejšie a hlasnejšie než rozum?
V terapii, najmä v párovej, veľmi veľa pracujeme s emóciami a najlepšie výsledky prichádzajú vtedy, keď ich klienti dokážu pomenovať. Čím viac pracujeme s tým, čo v detstve potrebovali a nedostali, tým skôr sa stará rana začne hojiť. A postupne prestáva ovplyvňovať súčasný vzťah. Veľmi často sa totiž stáva, že partner je len spúšťačom problémov. V skutočnosti nereagujeme priamo na neho, ale na niečo z minulosti, čo v nás svojím správaním vyvolal. V párovej terapii sa preto snažíme, aby partneri navzájom rozumeli minulosti toho druhého. Vtedy si prestávajú jeho správanie brať osobne a môžu mu byť oporou.
Mnohé ženy, a pravdepodobne to platí aj o mužoch, ktorí vyrastali bez otca, hovoria, že v dospelosti túžia byť milované takmer za každú cenu. Pritom často vedia, že si tým ubližujú...
Niekedy môže byť otec aj fyzicky prítomný, ale správa sa takým spôsobom, že sebavedomie dieťaťa je na tom nakoniec horšie, než keby s ním nevyrastalo. Hovorím napríklad o ponižovaní, kritike, neschopnosti oceniť ho alebo prejaviť mu lásku. V prípade dievčat je to vtedy, keď vo vzťahu s otcom chýba to, že sa k nej správa ako k citlivej dievčine, ktorá má pocity a nemusí byť silná rovnako ako napríklad jej bratia. Takáto žena potom môže naozaj hľadať spôsoby, ako sa cítiť milovaná, cez potvrdenie od druhých, namiesto toho, aby si bola vnútorne istá, že si lásku zaslúži. Nech robí čokoľvek a nech je akákoľvek.
Ako sa to prejavuje v jej vzťahoch?
Napríklad tak, že sa bojí povedať, že niečo chce inak, pretože má pocit, že sa tým mužovi znepáči a on ju opustí. Vo svojej praxi rozlišujem niekoľko typov vzťahového nastavenia a pri každom sa to prejavuje trochu inak. Citlivé ženy sú napríklad veľmi vnímavé na prejavy lásky a potrebujú často uisťovanie, že ich partner stále miluje, aj keď sa napríklad po príchode z práce tvári nahnevane. Ženy, ktoré sa snažia zavďačiť, sa zase boja, že ich partner nechá, ak budú „robiť problémy“ alebo si nastavia hranice. Každý typ má pritom svoje stratégie, ako so strachom pracuje. Dominantná žena môže partnera viac kontrolovať, hoci navonok sa tvári, že všetko zvláda sama.
Niekedy sa jeden partner práve zo strachu z opustenia vo vzťahu prispôsobí tak veľmi, až v ňom stratí samého seba. Dosiahne tým však niečo?
Deje sa to veľmi často vo vzťahoch, v ktorých je muž dominantný, prípadne ženu a jej názory neberie príliš vážne. Tá má potom pocit, že to, čo si želá, nemá váhu.
Má aspoň šancu získať záruku, že ten druhý s ňou zostane?
Nie. Navyše tým, že vidí, že jej snaha vychádza naprázdno, si začne hovoriť, že vlastne nestojí za námahu snažiť sa. Postupne vzdáva úsilie, aby ju partner počúval a bral do úvahy jej potreby. Časom nad nimi prestane premýšľať aj ona sama. Zostáva len frustrácia, vyčerpanie a pocit, že na nej nezáleží.
Kde je teda hranica medzi zdravou snahou o vzťah a tým, že už o lásku doslova prosíme?
Všetci si zaslúžime vzťah, v ktorom sa budeme cítiť milovaní bez toho, aby sme o to museli žobrať. Dobrým ukazovateľom je, ako muž zareaguje, keď žena pri problémoch vo vzťahu povie: „Ja už takto ďalej nemôžem žiť, pretože sa cítim veľmi sama. My dvaja to nezvládneme opraviť, poďme za niekým tretím. Inak budem musieť zo vzťahu odísť, aby som zachránila samu seba.“ Ak sa totiž lásky dožadujeme a neprichádza žiadna reakcia, prichádza bezmocnosť, frustrácia a smútok, ktorý postupne môže prejsť až do úzkostí a depresie.
Na sociálnej sieti ste spomínali, že ani vy ste nevyrastali s otcom. Pamätáte si moment, keď ste si uvedomili, že vám chýba?
Bolo to veľmi krátko po rozvode rodičov, mala som asi šesť. Pamätám si, ako sme išli autom z nejakého výletu a ja som sa otca pýtala, prečo už u nás nebýva. Povedal mi, že je to pre neho veľmi ťažké, a tak som sa viac nepýtala. Od tej chvíle som si však uvedomovala, že z môjho života na niekoľko rokov zmizol. Nerozumela som tomu a veľmi často mi chýbal. Bolo to, akoby vo mne zostala diera, ktorú nikto iný nemohol vyplniť.
Podpísalo sa to pod vaše sebavedomie, pocit vlastnej hodnoty či pod to, ako ste sa pozerali na mužov?
Myslím si, že som sa vždy tak trochu hnala za pozornosťou chlapcov a neskôr mužov, pretože som si chcela dokázať, že za ich čas a záujem stojím. Že som hodná toho, aby po mojom boku zostali. Dodnes si pamätám, ako som vnútorne tŕpla, aby som bola vždy ja tou, ktorá sa s niekým rozíde. Pretože keby to urobil on, potvrdila by sa moja najhoršia obava – že nie som dosť dobrá. Možno by som s otcom bola sebavedomejšia a možno by som viac bezpodmienečne milovala samu seba, čo je momentálne moja veľká téma. Zároveň však dám ruku do ohňa za to, že by som mala zase iné témy, ktoré by som potrebovala riešiť.
Fotogaléria
.jpg)
