Otvorene hovoríte, že otec mal vážne problémy s alkoholom. Pochopili ste, ako ste napriek tomu mohli mať pocit, že máte šťastné detstvo? Kedy sa vlastne vaše spomienky naň začali meniť?
Až v dospelosti. Začala som chodiť na terapie a hľadať dôvody svojich úzkostí. Dovtedy som to brala tak, že podobné veci sa dejú aj inde. Rodičia kamarátov boli totiž v niečom podobní, v každej rodine sa dialo niečo, čo sa diať nemalo. Až neskôr si človek uvedomí, že každý z nás si čosi z detstva nesie. Dokonalé detstvo je podľa mňa taký bájny jednorožec.
Deti alkoholikov vraj často žijú v neustálej pohotovosti. Vy ste spomínali, že ste riešili, „aká verzia otca príde domov“… Čo ste pri tom cítili?
Ako dieťa som mala pocit, že mi niekto vymenil ocina. A ten druhý sa mi vôbec nepáčil. Dieťa nechápe, čo je alkohol, čo dokáže s človekom urobiť, a už vôbec nerozumie, prečo by si to niekto robil dobrovoľne. Pre mňa bola tá pôvodná verzia ocina úplne dosť. Ale pre neho zrejme nie...
Napriek tomu o ňom hovoríte s láskou. Aké bolo milovať človeka, ktorého ste sa zároveň báli, lebo pod vplyvom alkoholu akoby to bol niekto cudzí?
Veľmi zmätočné. Ako každé dieťa, aj ja som rodičov ľúbila bezpodmienečne. Čím som však bola staršia, tým viac sa do toho miešali aj iné emócie – nepochopenie, smútok, hnev...
Na neho? Alebo aj na mamu, že si zobrala práve jeho?
Nie. Napriek všetkému som sa jej výberu nikdy nečudovala. Bol to dobrý človek. Len mal problém, s ktorým si nechcel dať pomôcť. Chcel si ten kríž niesť sám, aj keď už nevládal.
Lenže preto ste odmalička jeden museli na pleciach ťahať aj vy. Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali, že otec sa niekedy stratil aj na niekoľko týždňov a vy ste sa o neho báli. Čo to urobí s dieťaťom?
Mám diagnostikovanú úzkostnú poruchu a myslím si, že jej korene sú práve tam. Žijete totiž v neustálej neistote a strachu o človeka, ktorý má byť vaším prístavom bezpečia. Často sme nevedeli, kde je, nevedeli sme sa mu dovolať. Niekedy som ho nevidela aj celé týždne a potom sa zrazu vrátil. Bez vysvetlenia, čo sa stalo, kde bol a prečo. Nechcel o tom totiž rozprávať, lebo sa za to hanbil. Jednoducho sme všetci mali pokračovať v životoch tak ako predtým.
"Chýba mi, lebo to bol super človek s chorobou, ktorú ľudia dodnes často podceňujú alebo súdia. Alkoholizmus sa stále vníma skôr ako zlyhanie charakteru než ako choroba."
Vysvetľovali ste si to teda nejako sama?
Nerozumela som tomu. Až keď som bola staršia, pochopila som, že ide o problém, ktorý zrejme nevie ovládať.
Deti si často myslia, že za to, čo robia dospelí, môžu ony. Mali ste to tak aj vy, že ste brali problémy, ktoré boli doma, na seba?
Skoro všetko a vždy som si brala na seba. Bola som veľmi senzitívne a empatické dieťa a ťahá sa to so mnou až do dospelosti. Až na terapiách som sa učila hraniciam. Učila som sa nebrať si všetko osobne, držať si svoj priestor a nepreberať zodpovednosť za emócie a nevyriešené problémy niekoho iného.
Zostalo dodnes niečo, čo by ste si želali, aby vám vtedy niekto dospelý vysvetlil?
Najviac by mi bolo pomohlo, keby sme si sadli a otvorene sa porozprávali o tom, čo sa deje. Aby sa problémy neignorovali a emócie nezatláčali hlbšie a hlbšie. Na druhej strane ma to v dospelosti naučilo nečakať, že sa veci vyriešia samy. Vždy hľadám riešenia. A keď nezaberú, posúvam sa ďalej. Nemá totiž význam zostávať niekde – či už na mieste, alebo s človekom –, ak sa stále točíme v tom istom kruhu.
Otec vám však podľa vlastných slov dodnes chýba...
Áno, chýba mi, lebo to bol super človek s chorobou, ktorú ľudia dodnes často podceňujú alebo súdia. Alkoholizmus sa stále vníma skôr ako zlyhanie charakteru než ako choroba. Pritom za človekom s touto diagnózou býva oveľa viac bolesti, než na prvý pohľad vidieť.
Vy ste ho nesúdili? Nemali ste pocit, že je vinný? Kedy ste otcovu závislosť sama začali brať ako chorobu?
Až v poslednom roku jeho života. Mala som čerstvých osemnásť a stávala sa zo mňa dospelá žena. Prestávalo ma baviť, že sa stále opakuje to isté, a chcela som situáciu riešiť. Lenže nezáležalo to iba na mne. Problém musí začať riešiť najmä človek, ktorý ho má. Rodina a okolie môžu byť podporou, ale nemôžu to urobiť za neho.
Vyčítali ste mu niekedy, že pije? Hovorili ste spolu o tom, prečo sa to deje?
Náš posledný rozhovor bol práve o tom. Povedala som mu, ako nám tým veľmi ubližuje a že sa o neho bojíme. Bol vtedy na školení v Maďarsku a šoféroval. Už som ho videla niekde v priekope. Vtedy sa na chvíľu naše roly vymenili – ja som bola tá dospelá a on dieťa. Išli sme spolu vo výťahu a ja som už nevydržala a prísne sa na neho pozrela: „Čo to robíš? Aspoň zdvihni telefón a povedz, kde si, aby po teba mohol niekto prísť.“ Myslím, že mu to bolo ľúto, mal slzy v očiach. Bola to pritom taká láskavá výčitka. Chcete človeku, ktorého milujete, povedať, že už stačilo, ale zároveň chcete, aby cítil, že pri ňom stále stojíte. Ten problém však nedokázal riešiť celý život. Bola v tom jeho uzavretá povaha, odsudzovanie okolia aj spoločnosti, ale aj nevyriešené veci z detstva, ktoré sa v ňom rokmi nabaľovali. A keď toho bolo na neho priveľa, začal piť, aby mohol aspoň na chvíľu vypnúť hlavu.
Chvíľu nato zomrel. Keby ste mu dnes mohli položiť jednu otázku, aká by bola?
Asi by to nebola iba jedna otázka. Pýtala by som sa ho na jeho rodinu, detstvo, na jeho maminu, ktorú som nikdy nepoznala, lebo zomrela veľmi skoro. Cítim s ňou však zvláštne spojenie a zaujímalo by ma, aká bola naozaj. Spýtala by som sa ho, či ma naučí opravovať bežné veci na aute, pretože bol výborný automechanik. A možno úplne najradšej by som sa ho spýtala, či je mu už dobre.
Podľa toho, čo ste spomínali vo viacerých rozhovoroch, ste mali množstvo otázok, ktoré zostali nevypovedané alebo bez odpovedí, aj k mame… Dostali ste ich nakoniec? A zmenili v niečom váš pohľad na to, čo ste zažívali ako malá?
Mamina sa snažila držať rodinu pokope. Mala tri deti a manžela, ktorý mal problém s alkoholom. Nebola to ľahká úloha a odísť bolo vtedy ťažké. Vlastne je to ťažké vždy, bez ohľadu na dobu. Ocino bol v mnohých veciach dobrý manžel aj otec, ale v mnohých veciach zlyhával. No ona sa nechala pohltiť láskou k nemu a zabudla na seba. A keď je človek emočne stále trýznený a nedáva seba na prvé miesto, je veľmi ťažké byť mamou, ktorá je prítomná. Keď som písala prvú knihu, začala som sa viac zaujímať o to, prečo sa správala tak, ako sa správala. Aké mala detstvo, prečo zostala, čo všetko niesla. Veľa vecí nám nehovorila, lebo nás chcela chrániť. Nechcela nám kaziť mienku o ocinovi. Na jednej strane je to veľmi zrelé – nezaťažovať deti problémami dospelých. Na druhej strane nám chýbala druhá časť – komunikácia o našich pocitoch bez hnevu a bez mlčania.
Do akej miery sa jej reálne darilo vás pred otcovými stavmi opitosti chrániť?
Naši kúpili dom, ktorý prerábali dvadsať rokov. Otec tam mal svoju dielňu. Keď ho to „chytilo“, mama chcela, aby zostal tam. Nechcela, aby sme ho takého videli.
Dokážete už dnes vy dve spolu hovoriť aj o tom, o čom sa predtým u vás mlčalo?
Už sa vieme porozprávať o všetkom, aj keď máme niekedy rozdielne názory. Veľa totiž robí veľký medzigeneračný rozdiel medzi nami. Myslím si však, že po prečítaní mojej prvej knihy mama naplno pochopila, ako som sa cítila.
Pochopila aj, prečo je pre deti také dôležité, aby niekto pomenoval realitu pravdivo?
Myslím, že áno. Dieťa je totiž ako špongia. Vníma všetko, čo sa okolo neho deje. Ak musí byť stále v strehu, oberá ho to o všetko pekné v detstve. Rodičia by si mali uvedomiť, že dieťa sa na svet nepýtalo samo. Oni ho chceli, a preto by mali urobiť maximum, aby sa cítilo ľúbené a v bezpečí. Ak mu to dopriať nevedia, možno by mali mať radšej mačky a sliepky, ako ja.
Bolo aj niečo, čo vás mamin vzťah k otcovi naučil?
Že láska bolí.
Do akej miery detstvo s otcom ovplyvnilo aj váš výber partnerov?
Človek si naozaj často vyberá partnerov podľa toho, čo pozná z domu. Aspoň ja som to tak mala. Dokonca sa vo vzťahoch začnete správať ako rodič, zrkadlíte vzorce, ktoré ste videli doma. Ticho a pokoj ma znervózňovali. Mala som potrebu vyvolávať hádky, lebo kým konflikt bol pre mňa známe prostredie, ticho mi pripadalo nebezpečné a nepredvídateľné.
Dá sa to odučiť?
Všetko sa dá, keď sa chce, ale vyžaduje to dlhý a úprimný pohľad do seba. Treba pochopiť, prečo sa v niektorých situáciách správame nevhodne, niekedy až tak, že sa sami nespoznávame. Prečo preberáme generačné vzorce, ktoré nám nikdy neslúžili na nič dobré. Veľmi mi pomohlo, keď som si uvedomila, že vo vzťahu je najdôležitejšia úprimná komunikácia, aj keď to znie ako klišé. Keď vidím, že je partner smutný alebo nahnevaný, učím sa nebrať si to automaticky na seba. A ak to na seba predsa len beriem, poviem mu prečo. Poprosím ho, aby mi povedal, ak som urobila alebo povedala niečo, čo sa ho dotklo. A ak to o mne nie je, nech mi to povie tiež. Takto si vo vzťahu vieme budovať bezpečné miesto a nevytvárať si v hlavách rôzne scenáre.
Vaša kniha o detstve sa volá Takto láska nemá vyzerať. Vedeli by ste dnes už povedať, ako vyzerať má?
Má byť miestom, kam si náš nervový systém chodí oddýchnuť a načerpať silu v tomto šialenom svete.
Fotogaléria
.jpg)
