V rodine, kde sa pije, sa dieťa učí počúvať kroky na chodbe, čítať náladu z kľučky na dverách a byť neustále v strehu. Aký dospelý z neho po takomto detstve podľa psychologičky Mgr. Nade Dudovej, MBA, z platformy ksebe.sk vyrastie?
Malé dieťa svojho rodiča spravidla miluje bez ohľadu na to, či pije alebo nie. Aj keď zažíva strach, sklamanie či hnev, tieto pocity často existujú súčasne s veľkou túžbou po rodičovej láske a blízkosti, z čoho vzniká aj vnútorný konflikt. Pre dieťa je totiž rodič dôležitou vzťahovou osobou, a preto si skôr hľadá vysvetlenie toho, prečo je doma zle, v sebe než v jeho správaní.
Začne teda robiť všetko pre to, aby to tak nebolo, a v podstate sa z neho postupne stáva „malý dospelý“?
Nemusí to tak byť vždy. Mnohé však veľmi skoro vycítia napätie v rodine a začnú preberať zodpovednosť, ktorá im vekovo nepatrí – starajú sa o súrodencov, upokojujú rodičov alebo sa snažia byť bezproblémové. V skutočnosti však nejde o prejav výnimočnej zrelosti, ale o spôsob, akým sa dieťa pokúša priniesť do svojho sveta viac istoty a bezpečia.
Ten skutočný svet je totiž naozaj často ako na hojdačke. Jeden deň je rodič milý, druhý deň kričí, ponižuje, mizne z domu alebo sľubuje, že prestane, aj keď vie, že to nesplní… Čo vlastne s dieťaťom táto nepredvídateľnosť robí?
Je to jedna z najťažších skúseností, pretože narúša jeho základný pocit bezpečia. Keď nikdy nevie, v akej nálade rodiča stretne, začne byť neustále v strehu, pozorne sleduje jeho tón hlasu, výraz tváre či kroky za dverami. Postupne sa učí, že svet nie je stabilné miesto, a namiesto spontánnosti sa sústreďuje na predvídanie možného nebezpečenstva. Takéto deti si často nesú zvýšenú citlivosť aj do dospelosti. Môžu mať problém dôverovať druhým, uvoľniť sa vo vzťahoch alebo veriť sľubom, pretože opakovane zažívali, že slová a realita sa nezhodujú. Najväčšou záťažou pritom nebýva jeden konkrétny konflikt, ale dlhodobý pocit, že doma nikdy nevedeli, čo ich čaká.
"Keď nikdy nevie, v akej nálade rodiča stretne, začne byť neustále v strehu, pozorne sleduje jeho tón hlasu, výraz tváre či kroky za dverami."
Môže rodičov alkoholizmus považovať za svoju vinu? Vsugerovať si, že keby bolo poslušnejšie, lepšie sa učilo alebo menej „otravovalo“, otec či mama by nepili?
Áno, deti majú prirodzenú tendenciu vysvetľovať si svet cez seba, a preto si často spájajú konanie rodičov s vlastnou hodnotou alebo správaním. Keď nerozumejú tomu, prečo otec či mama pije, môžu si vytvoriť predstavu, že keby boli lepšie, poslušnejšie alebo menej problémové, situácia by sa zmenila. Je to spôsob, akým sa detská psychika snaží získať pocit kontroly nad niečím, čo je v skutočnosti mimo jej vplyvu. Takéto presvedčenie môže pretrvávať aj v dospelosti a prejavovať sa nadmernou zodpovednosťou za pocity a problémy druhých ľudí. Dieťa si totiž neodnáša len spomienku na alkoholizmus rodiča, ale aj hlboký pocit, že za fungovanie vzťahov musí neustále niesť zodpovednosť ono samo.
Aké stopy zanechá alkoholizmus rodiča na sebahodnote dieťaťa?
Často si nevedomky vytvára predstavu, že nie je dostatočne dôležité, aby bolo vypočuté, chránené alebo uprednostnené. Namiesto pocitu „som hodnotný taký, aký som“ si môže niesť presvedčenie, že lásku si treba zaslúžiť, vybojovať alebo si ju odpracovať.
Môže sa takáto skúsenosť premietnuť neskôr do jeho vlastných partnerských vzťahov?
Áno. Nie preto, že by človek vedome vyhľadával utrpenie, ale preto, že mu je takáto dynamika známa a psychologicky „domáca“. Niektorí ľudia vyrastajúci v rodine so závislosťou majú preto tendenciu priťahovať alebo tolerovať emocionálne nedostupných, nestabilných či závislých partnerov, pričom opäť preberajú rolu toho, kto zachraňuje, prispôsobuje sa alebo trpezlivo čaká na zmenu. Dobrou správou však je, že uvedomenie si týchto vzorcov a ich spracovanie v bezpečnom vzťahu alebo terapii môže tento generačný kruh prerušiť.
Takže sa dá z takéhoto detstva uzdraviť?
Dá sa s tým pracovať. Uzdravenie neznamená, že človek prestane cítiť bolesť z toho, čo mu chýbalo. Skôr ide o postupné pochopenie, že dieťa v ňom sa celé roky snažilo získať lásku, bezpečie a uznanie od rodiča, ktorý mu ich pre svoju závislosť nedokázal dať v potrebnej miere. Mnohí si totiž ešte aj ako dospelí dlho nesú nevedomú nádej, že ak budú dosť dobrí, obetaví alebo úspešní, konečne získajú to, po čom túžili už v detstve. Až neskôr si uvedomia, ako veľmi ich formovali pocity strachu, hanby či osamelosti. Keď však začnú svojim skúsenostiam rozumieť, učia sa vytvárať zdravšie vzťahy, stanovovať hranice a prijímať samých seb
Fotogaléria
.jpg)
