Musí byť škola naozaj miestom, kde sa ideály menia na frustráciu a zvedavosť na povinnosť? Podľa učiteľa Piaristickej spojenej školy v Nitre a riaditeľa prvého klasického gymnázia na Slovensku – Gymnázia Kolégia Antona Neuwirtha PaedDr. Štefana Murárika vôbec nie. Treba však prestať hrať hru, v ktorej jeden predstiera, že všetko odovzdal, a druhý, že všetko prijal a dôležité je len, čo bude na vysvedčení.
Ako deti sme sa takmer všetci hrali na učiteľov. V podstate sme kopírovali, čo sme videli v škole. Ako veľmi sa potom reálna učiteľská prax líši od tejto predstavy?
Veľmi záleží na tom, o akom veku hovoríme. Inak si učiteľstvo predstavuje šesťročné dieťa a inak šestnásťročný človek. Šesťročné dieťa vníma najmä svoju pani učiteľku na prvom stupni, ktorá je preňho trochu aj mamou. Stará sa oň, vysvetľuje, utešuje… Šestnásťročný človek už učiteľstvo vidí oveľa skeptickejšie. Má za sebou veľa rokov v škole, videl mnohých učiteľov a videl aj ich zlyhania. Keďže učím na gymnáziu, práve tieto staršie ročníky sú moja cieľová skupina. Priznávam, že som niekedy sklamaný, že práve šikovní študenti, u ktorých vidím predpoklady na to, že by mohli byť vynikajúcimi učiteľmi, nad tým ani neuvažujú.
Podľa mňa vidia, čo všetko to znamená. Vidia učiteľov zodratých, znechutených, niekedy vyhorených. A povedia si – prečo by som toto robil, za tieto peniaze a v týchto podmienkach? Hoci poznám aj prípady študentov, ktorí presne takto uvažovali na gymnáziu a o päť rokov som ich stretol ako kolegov. Učiteľstvo má totiž aj svoje výhody a v niečom je veľmi pekné.
Vy ste patrili ako tínedžer do ktorej skupiny?
Hoci obaja moji rodičia boli učitelia, mne vtedy ísť v ich šľapajach ani nenapadlo. Študoval som žurnalistiku a chcel som byť novinárom. Veľmi rád som písal, lenže v tom čase nebolo médium, pre ktoré by som si vedel predstaviť, že budem písať na plný úväzok, tak aby som sa uživil a zároveň mi to dávalo zmysel. Popri žurnalistike som teda začal študovať pedagogiku. Ale nie s úmyslom stať sa učiteľom, skôr som to bral tak, že novinár by mal byť v niečom odborne podkutý. Keďže ma fascinoval duchovný rozmer človeka, vybral som si angličtinu a náboženstvo. A potom si to všetko nejako našlo cestu k učeniu.
Prekvapili ste sám seba?
Keď sme začali chodiť na pedagogickú prax, uvedomil som si, ako veľmi sa cítim v pozícii učiteľa prirodzene. Celé mi to dávalo zmysel, mal som tú prácu rád a mal som pocit, že ju robím dobre. V tomto zmysle som dostával aj spätnú väzbu. A nakoniec prišla konkrétna pracovná ponuka...
Podobnú cestu mali možno viacerí, ale potom ich to zomlelo a frustrovaní a nedocenení dali školstvu zbohom. Mali ste niekedy takéto zajačie úmysly aj vy?
U mňa zohralo veľkú úlohu, že som začínal v súkromnom školstve. Tam si človek vzdelávanie platí, triedy sú menšie, deti sú motivované, všetci skrátka vedia, prečo tam sú. Po rokoch som potom prešiel do cirkevného školstva ako učiteľ na gymnáziu, kde boli opäť do istej miery študenti, ktorí vedeli, čo chcú. Vždy som tak učil na školách, kde som mal pocit, že vzdelávanie ako celok k niečomu smeruje. Že sú tam vyššie ciele než len naučiť študentov svoj predmet.
Niekomu na znechutenie stačí pár žiakov, pri ktorých majú pocit, že učiť ich je ako hádzať hrach na stenu… Vás to neznechucovalo?
Nikdy som neuvažoval, že by som odišiel kvôli žiakom alebo preto, že sa mi u niekoho nedarí dosahovať výkonové štandardy. Zároveň mi pomáhalo vidieť žiaka aj očami kolegov. Zistiť, že nie ja som ten problém, že rovnakým spôsobom sa tie decká nezaujímajú aj o iné predmety. Respektíve preniknúť do ich príbehov, ktoré boli niekedy veľmi spletité a komplikované. To vo mne uvoľňovalo napätie a frustráciu a pomáhalo mi nebrať pedagogickú realitu osobne.
Prichádza učiteľ do školy s ilúziami o deťoch? S predstavou, že im niečo krásne ukáže a ony budú nadšené?
Určite áno. Práve do cirkevného školstva ma zlákali rozhovory mojich kamarátov, ktorí tam učili. Fascinovalo ma, ako sa rozprávali o žiakoch, ako rozoberali ich príbehy. Bolo to oveľa bohatšie než to, čo som zažíval v súkromnom školstve, kde žiak prišiel, odučil som ho dve hodiny angličtiny, mali sme spoločný cieľ dosiahnuť nejakú jazykovú úroveň a dovidenia. V cirkevnej škole som videl, že kolegovia riešili príbeh dieťaťa. Posúvali si informácie, ktoré im pomáhali lepšie pochopiť realitu žiaka. A závidel som im, že vnímajú svoje povolanie takto do hĺbky, nielen cez odbornosť. Povedal som si, že tam chcem patriť.
Znie to až ideálne...
Ale o ideály sa dá aj veľmi rýchlo prísť. Sprevádzal som učiteľky v ich prvom roku a stalo sa, že po dvoch týždňoch sa jedna psychicky zrútila. Prišla s obrovskou zásobou metodických vedomostí, tipov, trikov, metód a foriem, ktoré chcela vyskúšať. A potom zistila, že realita je úplne iná.
Vám sa to nestalo?
Našťastie nie. Možno je to tým, že som extrovertnejší, ľahko nadväzujem vzťahy a rád začínam nové veci. Samozrejme, učíte rôznorodé triedy a veci, ktoré vám výborne fungujú v jednej, nemusia v inej fungovať vôbec, hoci je vekovo aj zložením podobná. Musím však povedať, že učím približne sedemnásty rok a za ten čas boli len dve, do ktorých sa mi vstupovalo ťažko. Tam akoby nefungovalo nič, čo inde.
Aké má vtedy učiteľ možnosti? Samozrejme, ak to rovno nechce v školstve zabaliť.
Musíte veci prehodnotiť. Nájsť nejaký zdravý stred, nastaviť iné očakávania, úroveň aj pravidlá. Keď v jednej triede viete pri optimálnom nastavení dosiahnuť napríklad úroveň 900, v inej musíte za behu zreflektovať realitu a zmeniť plán na cieľových 450. Alebo máte napríklad v triede z dvadsiatich študentov štyroch fantastických, s ktorými by sa dalo ísť veľmi ďaleko. Potom osem takých, ktorí sú voči vám vo všetkom v opozícii, a medzi nimi sivý stred. A vy sa musíte rozhodnúť, ktorej skupine sa prispôsobíte. Či pôjdete za tými silnými, ktorí sa chcú vzdelávať, alebo sa prispôsobíte slabším. To je vždy veda.
Čiže postupujete systémom pokus – omyl? Alebo máte na to nejaký recept?
Moja skúsenosť je taká, že sa vypláca otvorene sa s triedou porozprávať. Vyložiť karty na stôl. Deti túžia po autenticite. Keď vidia, že sa učiteľ na nič nehrá. Môžete im povedať: prišiel som s nadšením, mal som očakávania, chcel som s vami robiť tento typ aktivít, ale po dvoch týždňoch cítim sklamanie z toho, ako spolu fungujeme. Niekedy trieda spozornie a povie si: aha, ponúka nám niečo viac a my si to svojou hlúposťou pokazíme – a zmenia prístup. Niekedy však ani úprimný rozhovor nestačí.
Keby som to mal vyriešené, bol by som kráľ aj sám pred sebou. Nemám. Ale všímam si, že veľa stojí a padá na názorových vodcoch. Ak sa vám podarí presvedčiť jadro skupiny, ostatní sa pridajú. Mám triedy, kde vojdem a je tam hluk. Rozprávajú sa o hlúpostiach, vyrušujú. Ale len čo poviem, že ideme pracovať, dokážu sa prepnúť. Aj tí najväčší vyrušovatelia sami zakričia na ostatných, že teraz chcú robiť. Je to zvláštne, ale deje sa to.
Ale prečo nie všade?
Mám pocit, že v triedach, kde to nejde, prichádzajú názoroví vodcovia do školy už s tým, že to tam chcú len prežiť. A hlavným zmyslom štyroch rokov je pre nich zabávať sa. Nevidia hodnotu vzdelania, nemajú ju pred sebou alebo jej nedôverujú. Stretol som študentov, ktorí na konci roka otvorene povedali, že sa celý rok nič neučili. Ani raz si doma nevytiahli učebnicu. Preplávali školou a boli na to hrdí. Ale faktorov môže byť, samozrejme, viac. Sú deti, ktoré si prechádzajú ťažkými vecami a v škole o tom často ani netušíme. Rodinná situácia je pritom alfa a omega toho, s akým nastavením dieťa do školy príde a ako sa s ním pracuje. Niekedy príde rodič, vy sa naňho pozriete a zrazu pochopíte dôvody, prečo sa dieťa správa tak, ako sa správa.
Aké očakávania majú, naopak, od školy samotní žiaci? V čase, keď im stačí napísať pár slov do ChatGPT a odpoveď majú o sekundu, sú ešte ochotní akceptovať memorovanie?
Závisí od toho, čo je ich cieľom. Veľakrát zredukujú celý výchovno-vzdelávací a formačný proces na známku. Nastavia sa na konkrétneho učiteľa a ich cieľom je dostať jednotku. Urobia čokoľvek, čo k nej vedie. Ak učiteľ vyžaduje jednu prezentáciu za rok, urobia ju. Ak vyžaduje naučiť sa veľké množstvo termínov, urobia to. Stále ich skrátka do veľkej miery motivuje známka. A väčšinou sa snažia ísť cestou minimálneho odporu. Sú však aj študenti, ktorí sa nad vecami zamýšľajú, a za tých som veľmi vďačný. Pochopia, že nepotrebujú mať všade jednotky. Vedia, čo budú v živote potrebovať, určia si nosné predmety a pri ostatných si nastavia rozumný štandard.
Tomu rozumiem. Presne takto som fungovala ja. Ale dnes je predsa len iná doba. Vrátim sa k tej umelej inteligencii a vôbec k internetu, dnes už to, čo sme my mali len v učebniciach, nájdu v mobile. Nespochybňujú školu s jej aktuálnymi vzdelávacími štandardmi ako takú?
Samozrejme. Otázka „Na čo mi to bude?“ je stará ako školstvo samo. A dnes hneď za ňou prichádza ďalšia: „Načo sa to učíme, keď si to dnes viem vyhľadať na internete?“ Skrátka spochybňujú hru, na ktorú sa škola často hrá. Vy mi nadiktujete, ja sa to naučím a potom vám to poviem. Lenže máme aj skúsenosť, že keď učiteľ túto hru opustí a začne hrať inú, napríklad vedie deti k mysleniu, začnú sa sťažovať: Prečo to musíme robiť takto, keď predtým sa stačilo naučiť učivo? A znova je za tým otázka – čo potrebujem na jednotku? Keď zrazu na jednotku potrebujú prečítať osemdesiat strán a napísať kvalitnú esej, so smútkom spomínajú na časy, keď sa stačilo naučiť na písomku alebo opísať veci z ťaháka.
Mnohí učitelia to však ani nevyskúšajú. Moja skúsenosť je taká, že sa memoruje presne tak isto, ako keď som chodila do školy ja, a to som do prvej triedy nastúpila ešte za socializmu. Prečo sa nič nezmenilo?
Povedal by som, že zmenilo, ale nie tak, aby sme mohli povedať, že na Slovensku je to už inak. Najjednoduchšia odpoveď, prečo niektorí učitelia stále učia rovnako, je, že je to pohodlné. Učiť tak, ako som učil vždy, odo mňa nepožaduje nič nové. Vyžaduje si to vytrvalosť, presvedčivosť a schopnosť nenechať si triedu prerásť cez hlavu. Učiteľ vojde do triedy a presne vie, čo má robiť. Vie, že diktovanie mu bude trvať tridsať minút, niekoho odskúša a ide ďalej. Zmeniť východiská vlastnej pedagogiky znamená prekopať celú prácu. A to chce veľa roboty. Ak chcem učiť cez projekty, skupinovú prácu, experimenty alebo inú formu, zrazu nemám nič v rukách. Všetko musím začať od začiatku. A čo ak sa to deťom zapáči a budú to chcieť stále, nielen raz za mesiac? Je v tom veľká neistota a chce to aj veľa vzdelávania.
Vy ste si však práve teraz tú ťažšiu cestu vybrali a ďalší školský rok odštartujete ako riaditeľ prvého klasického gymnázia. Skôr než sa spýtam, v čom bude iné, je asi potrebné vysvetliť, čo to slovo „klasické“ znamená. Viem si predstaviť, že mnohým ako prvý napadne návrat k socialistickému školstvu...
Slovo klasické naozaj pripomína návrat k tradícii, ale nemá ísť o návrat k škole, aká tu bola pred revolúciou. Má ísť oveľa ďalej v čase. Ak to mám povedať veľmi zjednodušene, cieľom klasického vzdelávania je formovať celého človeka. Nemá ísť o nalievanie nesúvisiacich vedomostí do hláv detí, ktoré ich vzápätí zabudnú. Má formovať človeka s ohľadom na etapy, ktorými prechádza. V prvých fázach je dieťa zvedavé a veľa informácií nasáva prirodzene, bez toho, aby sme ho do toho nútili. A práve túto zvedavosť je dôležité rozvíjať. V strednom štádiu sa začína pýtať, prečo sú veci také, aké sú. Prechádza od nasávania k porozumeniu a otázkam. V poslednom – rétorickom štádiu, teda na gymnáziu, má vedomosti pospájať, vidieť celok, ísť do hĺbky a využiť vedomosti, kritické myslenie a rétorické schopnosti na to, aby ich vedelo odkomunikovať. Okrem toho sa snaží, aby sa študent stával lepším človekom a našiel si vo svete svoje miesto.
Rodičia sa vás asi prirodzene pýtajú, čo to dieťaťu prinesie – bude úspešnejšie? Dostane sa ľahšie na vysokú školu? Bude raz viac zarábať?
Či to spôsobí, že dieťa bude na konci dňa viac zarábať, to neviem garantovať. Neviem garantovať ani to, že sa automaticky lepšie uplatní v čomkoľvek. Ale tieto veci podľa mňa nie sú konečnými cieľmi. Nechcem povedať, že nie sú dôležité. Sú dôležité. Dokonca sa nádejame, že sa môžu naplniť ešte lepšie ako v iných prípadoch. Ale klasické vzdelávanie nebude dizajnované okolo nich. Domnievame sa, že človek, ktorý dokáže myslieť, je charakterný, má predpoklady byť veľmi úspešný v akomkoľvek povolaní, ktoré si vyberie. Ale prvým cieľom je, aby bol šťastný. Šťastný vo filozofickom zmysle: ako človek, ktorý je cnostný, zorientovaný v živote, pozná jeho tajomstvá a z toho vychádza.
Fotogaléria
.jpg)
