Na spoločných fotografiách sa usmieva, v práci patrí medzi najspoľahlivejších kolegov a pri stretnutiach s priateľmi dokáže rozosmiať celú spoločnosť. Nikomu by ani nenapadlo, že sa tento človek môže každý večer cítiť osamelo, vyčerpane alebo beznádejne. Možno niekoho takého poznáte. A možno ste tým človekom práve vy. Psychické trápenie totiž nemusí byť na prvý pohľad viditeľné. Nie každý, kto prežíva náročné obdobie, sa uzavrie pred svetom, prestane chodiť do práce alebo otvorene hovorí o svojich problémoch. Niektorí ľudia naopak fungujú takmer bezchybne. Plnia povinnosti, starajú sa o rodinu, pomáhajú druhým a pritom svoje vlastné pocity odsúvajú bokom. Za úsmevom sa tak môže skrývať oveľa viac, než si okolie dokáže predstaviť.
Prečo hovoríme „mám sa dobre“, aj keď to nie je pravda?
Odpoveď na otázku „Ako sa máš?“ býva často automatická. „Dobre, ďakujem.“ Povieme to aj vtedy, keď sme sa pred chvíľou rozplakali, celú noc nespali alebo máme pocit, že už nič nezvládame. Dôvodov môže byť viac. Niekedy nechceme druhých zaťažovať svojimi problémami. Inokedy sa obávame, že by nás nepochopili, zľahčovali naše pocity alebo nám začali dávať nevyžiadané rady. Svoju úlohu zohráva aj prostredie, v ktorom sme vyrastali. Ak sme od detstva počúvali, že plakať je slabosť, že sa nemáme ľutovať alebo že iní ľudia majú oveľa väčšie problémy, môžeme si postupne osvojiť presvedčenie, že nepríjemné emócie je lepšie neukazovať. A tak sa naučíme usmievať aj vtedy, keď nám vôbec nie je do smiechu. Nie vždy pritom ide o vedomé predstieranie. Pre niektorých ľudí sa potláčanie vlastných potrieb stalo natoľko bežným spôsobom fungovania, že sami len ťažko rozpoznávajú, čo vlastne cítia.
Fotogaléria
