Keď ste pre všetkých tou silnou osobou
Osobitne náročné to môže byť pre ľudí, ktorých okolie vníma ako silných, samostatných a vždy pripravených pomôcť. Sú to tí, ktorí všetko zariadia, na všetko myslia a málokedy sa sťažujú. Priatelia sa im zdôverujú so svojimi problémami, rodina sa na nich spolieha a kolegovia vedia, že sa na nich môžu obrátiť aj v náročnej situácii.
Lenže kto sa opýta, ako sa majú oni?
Ak človek dlhodobo zastáva úlohu toho, kto všetko zvládne, môže mať problém priznať, že tentoraz potrebuje pomoc sám. Bojí sa, že sklamе očakávania ostatných alebo stratí obraz človeka, ktorý má svoj život pod kontrolou. Vzniká tak zvláštny paradox. Čím spoľahlivejšie a vyrovnanejšie niekto navonok pôsobí, tým menej si jeho okolie môže všímať, že aj on potrebuje podporu. To však neznamená, že silní ľudia netrpia. Znamená to iba to, že svoje trápenie niekedy dokážu veľmi dobre ukryť.
Sociálne siete ukazujú úsmevy, nie celý príbeh
K pocitu, že by sme mali byť neustále spokojní, môže prispievať aj svet sociálnych sietí. Vidíme fotografie z dovoleniek, romantické večere, úspechy v práci a šťastné rodinné momenty. Ľahko tak nadobudneme dojem, že všetci ostatní žijú spokojnejšie než my. Lenže fotografie zachytávajú iba vybrané okamihy. Nehovoria nič o tom, čo človek prežíval pred ich zverejnením alebo ako sa cítil, keď sa vrátil domov. Aj niekto, kto pravidelne zdieľa veselé zážitky, môže zápasiť s úzkosťou, osamelosťou alebo dlhodobým smútkom. Úsmev na fotografii nie je dôkazom psychickej pohody. Problém môže nastať vtedy, keď sa začneme porovnávať s idealizovaným obrazom života druhých. Namiesto toho, aby sme svoje pocity prijali, môžeme nadobudnúť presvedčenie, že s nami niečo nie je v poriadku, pretože sa nedokážeme tešiť tak ako ostatní. A tak svoje trápenie skrývame ešte dôslednejšie.
Úsmev nie je dôkazom, že je človek v poriadku
V súvislosti so skrytým psychickým trápením sa niekedy používa výraz „usmievavá depresia“. Nejde však o samostatnú oficiálnu psychiatrickú diagnózu. Tento neformálny pojem opisuje situácie, keď človek navonok pôsobí spokojne a aktívne, hoci môže prežívať depresívne príznaky. Depresia sa totiž nemusí u každého prejavovať rovnako. Okrem smútku môže byť prítomná strata záujmu o veci, ktoré človeka kedysi tešili, únava, poruchy spánku, problémy so sústredením, pocity bezcennosti alebo zmeny chuti do jedla. Niektorí ľudia napriek týmto ťažkostiam naďalej pracujú, stretávajú sa s priateľmi a plnia každodenné povinnosti. To, že dokážu fungovať, však neznamená, že ich trápenie nie je skutočné. Zároveň platí, že nie každé obdobie smútku, únavy či nespokojnosti je depresiou. Ak však psychické ťažkosti pretrvávajú, zhoršujú sa alebo zasahujú do bežného života, je vhodné poradiť sa s odborníkom.
Čo sa deje, keď svoje pocity príliš dlho potláčame?
Občasné skrývanie emócií je prirodzenou súčasťou života. Nie vždy máme chuť alebo možnosť hovoriť o svojich problémoch. Máme tiež právo rozhodnúť sa, komu a kedy sa zdôveríme. Ťažkosti však môžu nastať vtedy, keď sa predstieranie pohody stane naším jediným spôsobom zvládania náročných situácií. Dlhodobé potláčanie emócií môže prispievať k vnútornému napätiu, vyčerpaniu a pocitu osamelosti. Človek môže mať dojem, že ho nikto skutočne nepozná, pretože ostatní vidia iba jeho veselú a bezproblémovú stránku. Navyše, ak okoliu nikdy nedáme najavo, že sa trápime, blízki nemusia vedieť, že potrebujeme pomoc. To však neznamená, že by sme mali svoje najintímnejšie pocity zdieľať s každým. Dôležité je mať aspoň jedného človeka, pri ktorom nemusíme predstierať, že je všetko v poriadku.
Ako povedať, že nie ste v poriadku, keď ste na to nezvyknutí?
Pre človeka, ktorý roky skrýva svoje emócie, môže byť aj jednoduché priznanie „Nie je mi dobre“ mimoriadne náročné. Nemusíte však hneď vysvetľovať všetko, čo prežívate. Niekedy stačí začať malou, ale úprimnou vetou: „Posledné dni sú pre mňa ťažké.“ Alebo: „Navonok fungujem, ale v skutočnosti sa necítim dobre.“ Ak neviete, ako svoje pocity pomenovať, môžete začať tým, že si ich skúsite zapisovať. Pomôcť môže aj pokojný rozhovor s niekým, komu dôverujete, alebo stretnutie s psychológom. Rovnako dôležité je naučiť sa prijímať pomoc. Nemusíte vždy všetko zvládnuť sami a nemusíte mať pripravené riešenie na každý problém. Ak si všimnete, že niekto z vašich blízkych pôsobí vyčerpane alebo sa jeho správanie zmenilo, skúste sa ho opýtať, ako sa skutočne cíti. Nie iba zo zdvorilosti, ale s ochotou vypočuť si aj odpoveď, ktorá nemusí byť príjemná. Niekedy môže viac než akákoľvek rada pomôcť jednoduché: „Som tu, ak sa chceš porozprávať.“
Nemusíte byť šťastní každý deň
Žijeme v spoločnosti, ktorá často oceňuje výkon, úspech a pozitívny prístup. Ľahko preto získame pocit, že by sme mali byť neustále produktívni, usmiati a vďační za všetko, čo máme. Lenže psychická pohoda neznamená, že sa nikdy necítime smutní, nahnevaní alebo stratení. Aj nepríjemné emócie patria k životu a samy osebe nie sú prejavom zlyhania. Ak sa dlhodobo cítite zle, nemusíte čakať, kým sa vaše ťažkosti stanú navonok viditeľnými. Pomoc si zaslúžite aj vtedy, keď stále chodíte do práce, staráte sa o rodinu a všetci vo vašom okolí si myslia, že ste v poriadku. To, že sa dokážete usmievať, ešte neznamená, že vás nič nebolí. A to, že ostatní vaše trápenie nevidia, neznamená, že nie je skutočné. Niekedy je prvým krokom k úľave práve chvíľa, keď prestaneme predstierať, že všetko zvládame, a dovolíme si úprimne povedať: „Teraz mi nie je dobre.“
Fotogaléria
