Muži môžu mať s požiadaním o pomoc ešte väčší problém
„Chlapi neplačú.“ „Musíš byť silný.“ „Nesťažuj sa.“ Vety, ktoré chlapci počúvajú od detstva, môžu ovplyvniť aj to, ako v dospelosti pristupujú k vlastným emóciám. Ak je muž celé roky vedený k tomu, že strach, smútok či bezmocnosť by nemal ukazovať, priznať psychické trápenie môže vnímať ako osobné zlyhanie. Problém však nie je v samotných emóciách. Ťažkosti môže priniesť skôr presvedčenie, že o nich nesmie hovoriť. Niekedy sa psychická nepohoda nemusí prejaviť plačom alebo otvoreným smútkom. Môže sa skrývať za podráždenosťou, výbuchmi hnevu, uzatváraním sa do seba, problémami so spánkom alebo snahou neustále sa niečím zamestnávať. Preto môže byť dôležité meniť aj predstavu o tom, čo znamená byť silný. Schopnosť povedať „potrebujem pomoc“ môže vyžadovať viac odvahy než ďalšie mesiace predstierania, že je všetko v poriadku.
K psychológovi nemusíte ísť až vtedy, keď ste na dne
Aj predstava, že odbornú pomoc potrebujú iba ľudia vo vážnej psychickej kríze, môže návštevu psychológa zbytočne odkladať. Psychológ môže byť užitočný aj v období, keď navonok normálne fungujete. Možno chodíte do práce, staráte sa o rodinu a stretávate sa s priateľmi, no zároveň vás dlhodobo trápi napätie, nespavosť, neistota, konflikty vo vzťahu alebo pocit, že ste stratili radosť z vecí, ktoré vás kedysi tešili. Rovnako môžete vyhľadať pomoc po rozchode, strate blízkeho človeka, pri problémoch v rodine, vyhorení alebo v období veľkých životných zmien. Nemusíte čakať na chvíľu, keď už nevládzete vstať z postele. Podobne ako pri telesnom zdraví, aj pri psychike môže byť užitočné riešiť problém skôr, než začne výrazne zasahovať do každodenného života.
„Čo ak ma bude psychológ súdiť?“
Obavy môže vyvolávať aj samotné prvé stretnutie. Čo mám povedať? Musím hovoriť o detstve? Čo ak sa rozplačem? A čo ak si psychológ pomyslí, že moje problémy sú smiešne? Práve strach z hodnotenia môže byť dôvodom, prečo človek návštevu celé mesiace odkladá. Psychologické poradenstvo či terapia by však mali vytvárať bezpečný priestor, v ktorom možno hovoriť aj o veciach, ktoré sa nám ťažko priznávajú pred najbližšími. Nemusíte mať pripravený dokonalý príbeh ani vedieť presne pomenovať, čo s vami nie je v poriadku. Úplne postačí začať tým, čo vás k odborníkovi priviedlo. Pokojne aj vetou: „Neviem presne, čo sa so mnou deje, ale už dlhšie sa necítim dobre.“ Zároveň je normálne, ak si s prvým odborníkom ľudsky nesadnete. Dôvera a pocit bezpečia sú pri takejto spolupráci dôležité a niekedy chvíľu trvá, kým nájdete človeka, pri ktorom sa dokážete otvoriť.
Nemusíte o tom hovoriť každému
Odbornú pomoc môže človek vyhľadať bez toho, aby o nej informoval celé svoje okolie. To, že chodíte k psychológovi, je osobná vec a je na vás, komu sa s ňou rozhodnete zdôveriť. Ak však o svojej skúsenosti hovoriť chcete, môže to mať nečakaný účinok. Veta „aj ja som chodil na terapiu“ môže niekomu vo vašom okolí pomôcť uvedomiť si, že v tom nie je sám. Práve otvorenejšie rozhovory o duševnom zdraví postupne oslabujú predstavu, že psychologická pomoc je niečo, za čo sa treba hanbiť. Nie je potrebné robiť z návštevy psychológa ani tabu, ani módny trend. Je to jedna z možností odbornej pomoci, keď človek cíti, že svoje ťažkosti potrebuje riešiť s niekým, kto na ne dokáže nazerať profesionálne a s odstupom.
Hanba môže byť tým, čo nás od pomoci drží najďalej
Najväčším problémom predsudkov nie je iba to, že sa človek cíti nepríjemne. Môžu spôsobiť, že pomoc vyhľadá oveľa neskôr, než by potreboval. Ak psychické ťažkosti pretrvávajú, zhoršujú sa, zasahujú do práce, vzťahov či spánku alebo máte pocit, že ich už sami nezvládate, je vhodné obrátiť sa na odborníka. A ak človek prežíva akútnu psychickú krízu, má myšlienky na sebapoškodenie alebo samovraždu, netreba čakať na bežný termín u psychológa – je potrebné vyhľadať okamžitú odbornú pomoc. Chodiť k psychológovi neznamená, že ste slabí, neschopní alebo že ste vo svojom živote zlyhali. Znamená to, že ste sa rozhodli venovať pozornosť tomu, čo sa deje vo vašom vnútri. Možno raz bude veta „chodím k psychológovi“ znieť rovnako obyčajne ako „chodím na rehabilitáciu“. Dovtedy však môže každý otvorený rozhovor o duševnom zdraví pomôcť zbaviť odbornú pomoc nálepky, ktorú si nezaslúži.
Fotogaléria
