Ráno otvoríme skriňu a začíname. Modrá košeľa alebo čierny sveter? Káva doma alebo cestou? Auto, autobus či pešo? Odpísať na správu teraz? Čo kúpiť na večeru? Kedy cvičiť? Ktorú úlohu urobiť ako prvú? Samostatne pôsobia tieto rozhodnutia banálne. Problém je, že sa počas dňa hromadia. A popri nich robíme tie podstatné – pracovné, finančné, rodičovské či partnerské. Nie je preto zvláštne, že niekedy večer sedíme pred obrazovkou, preklikávame desiatky filmov a po dvadsiatich minútach stále nič nepozeráme. Máme nekonečný výber, no chýba nám chuť ešte raz si vyberať.

Keď aj malé „áno alebo nie“ začne byť únavné
Pojmom decision fatigue, teda rozhodovacia únava, sa opisuje stav, keď po množstve rozhodnutí klesá naša ochota venovať ďalším voľbám pozornosť a mentálne úsilie. Nemusíme pritom mať pocit, že sme celý deň riešili niečo zásadné. Práve naopak. Veľkú časť každodenného rozhodovania tvoria drobnosti. Čo si dáme na raňajky, ktorú správu otvoríme ako prvú, či prijmeme pozvanie, čo vložíme do nákupného košíka. Každá z nich od nás žiada aspoň trochu pozornosti, porovnávania a vyhodnocovania. Keď sme unavení alebo zahltení, môže sa meniť aj spôsob, akým sa rozhodujeme. Častejšie siahneme po najjednoduchšej možnosti, odložíme rozhodnutie na neskôr alebo zostaneme pri tom, čo poznáme. Niekedy sa rozhodneme impulzívne len preto, aby sme už mali výber za sebou. Pozná to každý, kto si večer otvoril donáškovú aplikáciu. Najskôr poctivo prezeráme reštaurácie. Potom jedlá. Potom hodnotenia. Potom ceny. Po desiatich minútach zatvoríme aplikáciu, o chvíľu ju znovu otvoríme – a napokon objednáme presne to, čo minule. Nie preto, že by to bola objektívne najlepšia voľba. Je jednoducho známa. A známa voľba od nás žiada menej premýšľania.
Chceli sme viac možností. Prečo nás teda nerobia šťastnejšími?
Dlho sa zdalo logické, že čím väčší výber máme, tým lepšie. Ak máme desať možností namiesto dvoch, predsa máme väčšiu šancu nájsť tú ideálnu. Lenže psychológia upozornila na zaujímavý paradox: viac možností nemusí automaticky prinášať viac spokojnosti. S rastúcim počtom alternatív totiž rastie aj množstvo porovnávania. Pri dvoch pároch topánok je rozhodovanie pomerne jednoduché. Pri päťdesiatich už môžeme skúmať cenu, farbu, materiál, pohodlie, značku, recenzie – a stále premýšľať, či niekde neexistuje ešte lepší pár. A práve tu vzniká nepríjemný vedľajší efekt veľkého výberu. Aj keď sa nakoniec rozhodneme dobre, ľahšie si predstavujeme, čo sme mohli získať inou voľbou. Kúpili sme si telefón, no o týždeň vidíme iný vo výpredaji. Vybrali sme si hotel, no potom nájdeme krajší. Pustili sme si film, ale počas prvých desiatich minút nás napadne, či ten druhý nebol lepší. Namiesto spokojnosti s tým, čo sme si vybrali, tak môžeme zostať mentálne jednou nohou medzi možnosťami, ktorých sme sa vzdali. Digitálny svet tento pocit ešte znásobuje. Streamovacie služby ponúkajú tisíce titulov, e-shopy tisíce produktov a zoznamovacie aplikácie vytvárajú dojem, že ďalšia možnosť je vzdialená iba jedno potiahnutie prstom. Teoreticky máme väčšiu slobodu než kedykoľvek predtým. Prakticky však môžeme mať pocit, že stále existuje niečo lepšie, čo sme ešte neobjavili.





