
Asi každý rodič vám povie, že sa v živote najviac bojí o zdravie svojich detí. Ak je ich zdravie nejakým spôsobom ohrozené, všetko ostatné ide absolútne bokom. Naozaj všetko. Celá životná energia smeruje iba k tomu, aby ste preň zabezpečili všetko potrebné. A platí to tak pri bežnej horúčke aj pri komplikovanejších záležitostiach, aké sme zažili my. Môžem síce hovoriť iba za seba a zo svojej skúsenosti, ale existuje množstvo extrémne statočných rodičov, ktorí sú v takejto situácii roky. Videl som to aj v nemocnici. V istom momente som si povedal: Čo ja vlastne frflem? Čo sa ja mám sťažovať? Veď tu na Kramároch leží mamička samoživiteľka s malým dieťaťom, ktoré má oveľa ťažšiu diagnózu ako Šimon. Ako sa ja môžem rúcať? Ja, ktorý mám na rozdiel od množstva rodičov, čo sú tam z celého Slovenska, Kramáre pod nosom. Mám skvelú ženu, ktorá okamžite odsunula všetky pracovné záležitosti a obaja sme sa intenzívne vrhli na jedinú vec – aby sa synov zdravotný stav zlepšil. A podarilo sa. Klopem teraz na drevo a pevne verím, že to bude dobré už navždy.

Myslím si, že sme so ženou vytvorili veľmi dobrý tandem. Keď jeden z nás nevládal, keď to naňho začalo doliehať a bál sa viac, ten druhý povedal: Som tu. Ja som teraz ten kameň, drž sa ma, ideme ďalej, bude to dobré. A potom sa zase naše úlohy vymenili. A mne to počas tých dlhých týždňov a mesiacov extrémne pomáhalo. Keď som bol ten slabší, moja žena povedala: Dobre, teraz budem chvíľu silnejšia ja.
A zvládli ste to.
Ale stále myslím na tie samoživiteľky z Kramárov. Ako to zvládajú ony. Ja mám okolo seba všetko. O všetko je v nejakej miere postarané, netrieme núdzu, máme sa relatívne dobre. Kto iný, ak nie my by to mal zvládnuť?
To je asi logická otázka, ale keď ide o život nášho dieťaťa, logika ide často bokom. Máme pocit nespravodlivosti a nechceme vidieť, že iní sú na tom horšie. A rúcame sa. Neprišiel taký moment?
Asi som typ človeka, ktorý sa aj v ťažkej situácii snaží pozerať na to, čím ma to môže do budúcnosti posilniť. Snažím sa nájsť niečo pozitívne aj v tých najťažších slovách lekárov. Keď povedia: Stav je takýto, ale máme nádej, okamžite sa tej nádeje chytím. A vo vnútri na nej začnem stavať to, čo mi pomôže cez celé obdobie prejsť.
Nenapadla vám napriek tomu tá prvoplánová otázka: Prečo práve my?
Samozrejme. A moja žena na to povedala perfektnú vec, z ktorej sa pre mňa asi na týždeň stala doslova mantra: „A prečo nie my?“ Máme Kramáre za rohom, poznáme výborných lekárov, v rodine máme detskú neurologičku. O našu dcéru bolo postarané, pretože moja aj Verčina mama ju ďalej vodili do školy, aby v Bruseli mohla ukončiť prvý ročník. Síce sme z pracovného kolotoča obaja vypadli, ale neznamenalo to pre nás existenčný problém typu: Čo budeme o týždeň jesť, keď ani jeden nebude chodiť do práce?
Sajfa však priznal aj chvíle, keď ho strach o syna premohol. Čo mu v najťažších okamihoch povedala manželka Veronika? Prečo sa rozplakal počas telefonátu s Adelou Vinczeovou a ako prežíval týždne neistoty, keď lekári bojovali o Šimonkovo zdravie? Celý úprimný rozhovor s Matejom „Sajfom“ Cifrom nájdete v aktuálnom vydaní dvojmesačníka Moje zdravie 5, ktoré je už v predaji.






