Keď sa dieťa vracia zo školy smutné, nechce hovoriť o spolužiakoch alebo prizná, že sa mu ostatní vysmievajú a vylučujú ho z partie, rodičom by mali zbystriť pozornosť. Kde sa končia bežné detské konflikty a začína šikana? Psychologička Barbora Brzáková Krelová vysvetľuje, ktoré signály netreba prehliadať, ako sa s dieťaťom rozprávať a kedy je čas zasiahnuť.
Otázka

Dieťa sa sťažuje, že ho spolužiaci ignorujú, vysmievajú sa mu alebo ho vylučujú z partie. Kedy už môžeme hovoriť o šikane a ako postupovať?

Odpoveď odborníka

Odpovedá Mgr. Bc. Barbora Brzáková Krelová z platformy ksebe.sk: Pri šikane by som bola veľmi opatrná s vetou „deti si to musia vyriešiť medzi sebou.“ Ak dieťa opakovane hovorí, že ho spolužiaci vysmievajú, ponižujú, zámerne vylučujú alebo mu ubližujú, je potrebné jeho skúsenosť brať vážne. Šikana sa typicky spája s úmyselným agresívnym správaním, jeho opakovaním a nerovnováhou moci alebo sily; môže mať fyzickú, verbálnu aj vzťahovú podobu, pričom vylučovanie z kolektívu môže byť jednou z foriem sociálnej agresie. Zároveň však platí, že aj keď konkrétna situácia nespĺňa všetky znaky šikany, neznamená to, že ju máme ignorovať. Jednorazová hádka medzi deťmi je niečo iné ako dlhodobé ponižovanie, ale aj jednorazové vážne ublíženie si vyžaduje reakciu dospelých. Sociálne odmietanie a vylučovanie totiž môže byť pre dieťa psychicky veľmi zraňujúce aj vtedy, keď ho formálne nenazveme šikanou. Prvým krokom doma je dieťa vypočuť a uistiť ho, že za to, čo sa deje, nenesie vinu. Vyhla by som sa otázkam typu „A čo si im urobil?“ alebo „Prečo si sa nebránil?“ Tie môžu v dieťati posilniť pocit, že si za situáciu môže samo. Skôr by som sa pýtala: „Ako dlho sa to deje?“, „Kto pri tom býva?“, „Stáva sa to aj cez správy alebo sociálne siete?“, „Kto to videl?“ a najmä „Čo by ti teraz pomohlo cítiť sa v škole bezpečnejšie?“

Ak ide o opakované alebo závažné správanie, rodič by mal kontaktovať školu – ideálne triedneho učiteľa alebo školského psychológa, prípadne vedenie školy podľa situácie. Dôležité je hovoriť konkrétne: čo sa stalo, ako často, kto bol prítomný, aký to má dopad na dieťa. Pri závažnejších prípadoch môže pomôcť aj priebežné zaznamenávanie incidentov. Odborné odporúčania zároveň zdôrazňujú potrebu spolupráce rodiny a školy a vytvárania bezpečného prostredia, nie iba požiadavku, aby sa dieťa „naučilo brániť.“

A ešte jedna dôležitá vec: dieťa potrebuje cítiť, že dospelí konajú, ale zároveň nechceme situáciu riešiť spôsobom, ktorý ho vystaví ďalšiemu poníženiu. Preto by som s ním postupovala čo najviac spoločne – povedala mu, čo plánujem urobiť, a podľa veku ho zapojila do rozhodovania. Správa, ktorú by si malo odniesť, je jednoduchá: „Nemusíš to zvládnuť sám. To, čo sa ti deje, berieme vážne a dospelí sú tu na to, aby ti pomohli zabezpečiť bezpečie.“


Dieťa sa môže predátora báť a napriek tomu ho chrániť. Psychologička vysvetľuje prečo
Odporúčame

Dieťa sa môže predátora báť a napriek tomu ho chrániť. Psychologička vysvetľuje prečo

Na začiatku nemusí byť nič, čo by vyzeralo nebezpečne. Jedna správa. Kompliment. Niekto, kto sa pýta, ako sa dnes dieťa malo, kto má čas počúvať a zdá sa, že mu rozumie lepšie než všetci ostatní. Kým rodičia vidia len dieťa s mobilom v ruke, za displejom môže pomaly vznikať svet, do ktorého už nemajú prístup. A keď sa v ňom niečo pokazí, dieťa nemusí vedieť, ako sa z neho dostať von. Mobil a sociálne siete totiž nie sú len dverami, ktorými sa ono môže dostať k zábave. Ale aj sexuálny predátor k nemu, a ani nepotrebuje vylomiť dvere detskej izby. Otvorí mu ich totiž samo. A najdesivejšie je, že si ešte dlho nemusí uvedomovať, koho vlastne k sebe pustilo. Ako takúto situáciu podľa psychologičky PhDr. Heleny Tlacháčovej z platformy ksebe.sk riešiť?

Čítať článok
Vaše dieťa má kamarátov, no nikto ho nikam nepozýva: KEDY by mali rodičia spozornieť?
Odporúčame

Vaše dieťa má kamarátov, no nikto ho nikam nepozýva: KEDY by mali rodičia spozornieť?

V škole sa s ostatnými rozpráva, má spolužiakov, s ktorými sa smeje, a tvrdí, že má kamarátov. Lenže keď príde víkend, telefón mlčí. Nikto ho nepozve na oslavu, prespávačku ani spoločný výlet. Je to len nevinná súčasť detských vzťahov, alebo sa vaše dieťa ocitlo na okraji kolektívu? Psychológia upozorňuje, že osamelosť nemusí byť vždy viditeľná. A rodičia si ju niekedy všimnú až vtedy, keď dieťa začne pochybovať samo o sebe.

Čítať článok

Fotogaléria