Jednou z najväčších zmien v rodičovstve je chvíľa, keď dieťa prestane byť dieťaťom. A hoci rodičia rozumom vedia, že ich syn či dcéra raz vyrastú a osamostatnia sa, emocionálne môže byť prijatie tejto zmeny oveľa náročnejšie. Zrazu už nie ste človekom, ktorému potomok automaticky oznamuje všetky novinky. O dôležitých rozhodnutiach sa možno dozviete až vtedy, keď sú dávno urobené. Niekedy sa o jeho živote dozviete viac zo sociálnych sietí než z osobného rozhovoru. Rodičia to môžu vnímať ako odmietnutie. Pre dospelé dieťa však môže ísť o úplne prirodzený prejav samostatnosti. Dospelosť totiž mení aj podobu blízkosti. Kým malé dieťa potrebuje rodiča každý deň, dospelý človek si postupne vytvára vlastné vzťahy, povinnosti a spôsob života. To, že už s vami nepotrebuje konzultovať každý krok, nemusí znamenať, že ste preňho prestali byť dôležití.

Niekedy nejde o nedostatok času, ale o to, ako sa pri vás cíti

„Nemám čas.“ Táto veta býva častým vysvetlením, prečo dospelé deti rodičom nevolajú. Práca, partnerstvo, vlastné deti, domácnosť a každodenné povinnosti skutočne dokážu vyplniť väčšinu dňa. No niekedy je dôvod aj hlbší. Predstavte si, že zavoláte mame a počas desiatich minút si vypočujete, že ste sa dlho neozvali, mali by ste schudnúť, viac šetriť a konečne si nájsť lepšiu prácu. Možno mama všetky tieto poznámky myslí dobre. Možno sa len obáva o vaše zdravie a budúcnosť. Výsledok však môže byť taký, že po telefonáte zostanete podráždení, smutní alebo s pocitom, že opäť nie ste dosť dobrí. A nabudúce si rozmyslíte, či zavoláte. Ľudia prirodzene vyhľadávajú vzťahy, v ktorých sa cítia prijatí a rešpektovaní. Ak sa rozhovory s rodičmi opakovane menia na kritiku, výčitky či nevyžiadané rady, dospelé dieťa môže kontakt postupne obmedzovať. Nie nevyhnutne preto, že rodiča nemá rado. Niekedy si tak chráni vlastnú psychickú pohodu.

Výčitky, nevyžiadané rady či neustála kritika môžu dospelé deti od rodičov postupne vzďaľovať. Pre udržanie blízkeho vzťahu je dôležité, aby sa aj dospelý syn či dcéra cítili vypočutí, prijatí a rešpektovaní.
Výčitky, nevyžiadané rady či neustála kritika môžu dospelé deti od rodičov postupne vzďaľovať. Pre udržanie blízkeho vzťahu je dôležité, aby sa aj dospelý syn či dcéra cítili vypočutí, prijatí a rešpektovaní.
(zdroj: pexels.com)

„Veď som ti obetovala celý život!“ Veta, ktorá môže vzťah ešte viac vzdialiť

Keď rodičia cítia, že sa im deti vzďaľujú, môžu sa pokúsiť získať ich pozornosť pripomínaním všetkého, čo pre ne urobili. „Koľko som sa kvôli tebe natrápila.“ „Ja som na teba mala čas vždy.“ „Raz tu už nebudem a potom ti to bude ľúto.“ Za takýmito vetami môže byť skutočný smútok, osamelosť alebo strach zo straty blízkosti. Lenže na druhej strane môžu vyvolávať najmä pocit viny. A práve pocit viny nie je dobrým základom dlhodobo blízkeho vzťahu. Dospelé dieťa môže začať volať častejšie, ale nie preto, že sa na rozhovor teší. Urobí to, aby predišlo ďalším výčitkám. Rodičia potom síce získajú telefonát, no nemusia získať to, po čom skutočne túžia – úprimný záujem a prirodzenú blízkosť.

Rodičia si pamätajú lásku, deti si niekedy pamätajú aj bolesť

Jedným z najcitlivejších momentov vo vzťahu rodičov a dospelých detí je rozdielny pohľad na minulosť. Rodič si môže pamätať, ako tvrdo pracoval, aby rodine nič nechýbalo. Ako sa snažil zabezpečiť dobré vzdelanie, krúžky, dovolenky a bezpečný domov. Dieťa si však môže pamätať aj niečo iné. Častú kritiku, nedostatok pochopenia, porovnávanie so súrodencami alebo chvíle, keď sa bálo povedať, čo skutočne cíti. Obe skúsenosti môžu existovať súčasne. Rodič mohol svoje dieťa úprimne milovať a zároveň sa dopúšťať správania, ktoré ho zraňovalo. A dospelé dieťa môže byť vďačné za starostlivosť, no napriek tomu cítiť potrebu určitého odstupu. Problém vzniká najmä vtedy, keď rodič skúsenosť dieťaťa automaticky odmieta. „To si vymýšľaš.“ „Také zlé detstvo si predsa nemal.“ „Robila som všetko pre tvoje dobro.“ Takéto reakcie môžu rozhovor uzavrieť skôr, než sa vôbec začne. Niekedy je pre obnovenie blízkosti dôležitejšie vypočuť si nepríjemnú pravdu než za každú cenu obhájiť vlastnú minulosť.


Môžete mu ukázať aj dôkaz a aj tak bude tvrdiť svoje: Prečo niektorí ľudia nikdy nepriznajú chybu?
Odporúčame

Môžete mu ukázať aj dôkaz a aj tak bude tvrdiť svoje: Prečo niektorí ľudia nikdy nepriznajú chybu?

Ukážete mu správu, pripomeniete presné slová alebo predložíte dôkaz – a napriek tomu počujete: „To nie je pravda.“ Niektorí ľudia dokážu svoju chybu popierať aj vo chvíli, keď sa zdá byť úplne očividná. Nemusí ísť iba o tvrdohlavosť. Za neschopnosťou povedať jednoduché „mýlil som sa“ sa môže skrývať strach, hanba, potreba chrániť si vlastný obraz aj spôsob, akým človek zvláda nepríjemné emócie.

Čítať článok


Dospelé dieťa už nepotrebuje ďalšieho vychovávateľa

Mnohí rodičia majú problém opustiť rolu človeka, ktorý vie, čo je pre ich potomka najlepšie. Radia mu, ako má vychovávať deti, ako hospodáriť s peniazmi, s kým má žiť alebo čo by mal robiť vo svojej kariére. Lenže dospelý syn či dcéra už nepotrebujú, aby niekto neustále kontroloval ich rozhodnutia. Potrebujú cítiť, že ich rodič dokáže rešpektovať aj vtedy, keď žijú inak, než si predstavoval. To neznamená, že rodičia nemôžu vyjadriť svoj názor. Rozdiel je však medzi ponúknutou radou a opakovaným presviedčaním, že dieťa robí všetko nesprávne. Niekedy môže vzťahu pomôcť jednoduchá otázka: „Chceš počuť môj názor, alebo potrebuješ, aby som ťa len vypočula?“ Práve takáto drobná zmena môže dospelému dieťaťu ukázať, že ho rodič začína vnímať ako rovnocenného človeka.

Nie každý odstup znamená pokazený vzťah

Je dôležité pripomenúť, že neexistuje univerzálne pravidlo, ako často by mali dospelé deti svojim rodičom volať. Niektoré rodiny sú v kontakte každý deň. Iné si telefonujú raz za týždeň alebo ešte menej a napriek tomu majú veľmi blízky vzťah. Rozhodujúca nie je iba frekvencia kontaktu, ale aj jeho kvalita. Ak si zavoláte raz za dva týždne, úprimne sa porozprávate a tešíte sa na ďalšie stretnutie, nemusí byť dôvod na obavy. Ak sa však kontakt náhle výrazne obmedzil, dieťa odmieta stretnutia alebo sa pri každom rozhovore objavuje napätie, môže byť užitočné citlivo sa opýtať, čo sa zmenilo. Bez obviňovania a bez predpokladu, že za všetko môže nevďačnosť.


Nuria Coronado Sopeña: Prečo prudko rastie počet dievčat s rodovou dysfóriou? Čo odhalila novinárka
Odporúčame

Nuria Coronado Sopeña: Prečo prudko rastie počet dievčat s rodovou dysfóriou? Čo odhalila novinárka

Ešte pred niekoľkými rokmi išlo o pomerne zriedkavý jav. Dnes počty dospievajúcich dievčat, ktoré spochybňujú svoje biologické pohlavie, v niektorých krajinách dramaticky rastú. Čo sa zmenilo? A prečo čoraz viac mladých ľudí verí, že riešením ich psychických problémov môže byť medicínska tranzícia? Španielska novinárka a dokumentaristka Nuria Coronado Sopeña sa rozhodla hľadať odpovede. Vo svojom dokumente Byť ženou nie je pocit otvára citlivé otázky, o ktorých sa dnes vedú vášnivé spoločenské aj odborné diskusie.

Čítať článok

Ako sa znovu priblížiť k dospelému dieťaťu?

Prvým krokom môže byť zmena spôsobu, akým komunikujete. Namiesto vety „Ty mi už nikdy nezavoláš!“ skúste povedať: „Chýbajú mi naše rozhovory. Rada by som vedela, ako sa máš.“ Rozdiel je v tom, že prvá veta vyvoláva obranu, zatiaľ čo druhá pomenúva vaše pocity bez obviňovania. Rovnako dôležité je rešpektovať, že dospelé dieťa má vlastný čas a povinnosti. Ak vám práve nemôže telefonovať, nemusí to znamenať, že vás odmieta. Skúste sa dohodnúť na spôsobe kontaktu, ktorý vyhovuje obom stranám. Niekomu viac vyhovujú krátke správy, inému dlhší telefonát cez víkend alebo spoločný obed raz za čas. A ak medzi vami zostali nevyriešené konflikty, niekedy pomôže úprimné priznanie: „Možno som niektoré veci v minulosti nerobila správne. Chcela by som pochopiť, ako si to prežíval ty.“ Nie každé dieťa bude pripravené okamžite sa otvoriť. Obnovenie dôvery môže vyžadovať čas a niekedy aj pomoc rodinného terapeuta.

Aj rodičia potrebujú vlastný život

Keď deti odídu z domu, rodičia môžu pocítiť prázdnotu, najmä ak sa dlhé roky sústreďovali predovšetkým na rodinu. Zrazu majú viac času, no zároveň menej každodenného kontaktu s ľuďmi, okolo ktorých sa točil ich život. Je prirodzené, že im deti chýbajú. Ak sa však stanú jediným zdrojom radosti, spoločnosti a emocionálnej podpory, môže to vytvárať tlak na obe strany. Aj preto je dôležité udržiavať priateľstvá, záujmy, partnerský vzťah a vlastné aktivity. Nie preto, aby rodičia svoje deti prestali potrebovať, ale aby ich vzájomný vzťah nemusel niesť všetky ich emocionálne potreby. Dospelé deti sa nemusia rodičom ozývať každý deň, aby ich milovali. A rodičia nemusia prestať byť dôležití len preto, že už nie sú stredobodom ich každodenného života. Najpevnejšie vzťahy medzi rodičmi a dospelými deťmi často vznikajú vtedy, keď sa obe strany dokážu posunúť od pôvodného vzťahu rodiča a malého dieťaťa k vzťahu dvoch dospelých ľudí, ktorí sa navzájom rešpektujú.

Fotogaléria