Pre jedného človeka je chyba nepríjemnosťou, ktorú napraví a ide ďalej. Pre iného predstavuje ohrozenie toho, ako sám seba vníma. Ak niekto potrebuje veriť, že je schopný, rozumný alebo že má takmer vždy pravdu, dôkaz o omyle môže naraziť na veľmi citlivé miesto. Nejde už iba o konkrétny spor. V jeho vnútornom prežívaní môže priznanie znieť skôr ako: „Nie som dosť dobrý“, „zlyhal som“ alebo „teraz nado mnou vyhral niekto druhý“. A práve preto sa môže brániť oveľa intenzívnejšie, než by situácia objektívne vyžadovala.

Keď dôkazy nestačia

Máme tendenciu myslieť si, že keď človeku predložíme dostatok faktov, musí zmeniť názor. Ľudské uvažovanie však nie je vždy také jednoduché. Keď sa nové informácie dostanú do konfliktu s tým, čomu sme doteraz verili, vzniká nepríjemné vnútorné napätie. V psychológii sa v tejto súvislosti hovorí o kognitívnej disonancii. Človek sa s ňou môže vyrovnať tak, že svoj názor prehodnotí. Môže však urobiť aj opak – dôkaz spochybniť, zľahčiť alebo si ho vysvetliť spôsobom, ktorý jeho pôvodné presvedčenie neohrozí. Preto môžete niekomu ukázať čierne na bielom, čo povedal, a namiesto priznania počuť: „Vytrhávaš to z kontextu.“ „Ja som nič také nepovedal.“ Prečo si tú istú situáciu pamätáme rozdielne? Nie každé popieranie musí byť vedomou lžou. Ľudská pamäť nefunguje ako kamera, ktorá presne zaznamenáva každú situáciu. Spomienky si vybavujeme a zároveň ich do určitej miery rekonštruujeme. Dvaja ľudia si preto môžu ten istý konflikt pamätať odlišne. Každý si viac všimne to, čo bolo dôležité pre neho, a situáciu interpretuje cez vlastné emócie a skúsenosti. To však neznamená, že každý prípad popierania treba ospravedlniť zlou pamäťou. Ak máte napríklad správu alebo inú jasnú informáciu a druhý človek ju napriek tomu odmieta uznať, problém už nemusí byť iba v rozdielnej spomienke.

Niektorí ľudia nedokážu povedať „mýlil som sa“ ani vtedy, keď majú dôkazy priamo pred sebou. Priznanie chyby totiž môžu vnímať ako ohrozenie vlastnej hodnoty alebo osobnú prehru.
Niektorí ľudia nedokážu povedať „mýlil som sa“ ani vtedy, keď majú dôkazy priamo pred sebou. Priznanie chyby totiž môžu vnímať ako ohrozenie vlastnej hodnoty alebo osobnú prehru.
(zdroj: pexels.com)

Za potrebou mať pravdu môže byť aj strach zo slabosti

Neschopnosť priznať chybu sa môže formovať už v detstve. Predstavte si prostredie, v ktorom bola každá chyba sprevádzaná výsmechom, krikom alebo ponižovaním. Dieťa sa môže naučiť, že omyl nie je prirodzenou súčasťou života, ale niečím nebezpečným. Priznať chybu znamená vystaviť sa hanbe alebo trestu. Aj v dospelosti potom môže automaticky reagovať obranne – hľadať výhovorky, presúvať vinu alebo útočiť na človeka, ktorý na chybu upozornil. Naopak, človek, ktorý zažil, že môže urobiť chybu a pritom nestráca svoju hodnotu ani prijatie blízkych, má často väčší priestor povedať: „Áno, pokazil som to.“

Keď sa z diskusie stane boj o víťaza

V niektorých vzťahoch prestáva byť konflikt snahou vyriešiť problém a mení sa na súboj o to, kto vyhrá. Vtedy už nepomáha ani desiaty argument. Každý ďalší dôkaz môže druhý človek vnímať ako ďalší útok, proti ktorému sa musí brániť. Môže začať meniť tému, vyťahovať vaše staré chyby alebo obrátiť situáciu proti vám: „A ty si minulý mesiac urobil čo?“ Pôvodný problém sa postupne úplne stratí. Takýto spôsob komunikácie je vyčerpávajúci najmä preto, že sa nič nevyrieši. Nejde totiž o hľadanie pravdy či dohody, ale o obranu vlastnej pozície.


Vaše dieťa má kamarátov, no nikto ho nikam nepozýva: KEDY by mali rodičia spozornieť?
Odporúčame

Vaše dieťa má kamarátov, no nikto ho nikam nepozýva: KEDY by mali rodičia spozornieť?

V škole sa s ostatnými rozpráva, má spolužiakov, s ktorými sa smeje, a tvrdí, že má kamarátov. Lenže keď príde víkend, telefón mlčí. Nikto ho nepozve na oslavu, prespávačku ani spoločný výlet. Je to len nevinná súčasť detských vzťahov, alebo sa vaše dieťa ocitlo na okraji kolektívu? Psychológia upozorňuje, že osamelosť nemusí byť vždy viditeľná. A rodičia si ju niekedy všimnú až vtedy, keď dieťa začne pochybovať samo o sebe.

Čítať článok


Má význam presviedčať človeka, ktorý nechce nič pripustiť?

Nie vždy. Ak ste svoj pohľad vysvetlili, ukázali fakty a druhá strana ich opakovane odmieta bez ochoty o nich diskutovať, ďalšia hodina dokazovania nemusí priniesť nič nové. Niekedy je užitočnejšie prestať bojovať o vetu „máš pravdu“ a sústrediť sa na to, čo potrebujete vy. Vo vzťahu môžete napríklad povedať: „Nemusíme sa zhodnúť na každom detaile, ale potrebujem, aby sme sa dokázali rozprávať bez obviňovania.“ Alebo: „Ak sa problém zopakuje, takýto spôsob správania už nechcem akceptovať.“ Nemôžete druhého človeka prinútiť, aby získal náhľad na svoje správanie. Môžete však rozhodovať o svojich hraniciach a o tom, ako dlho chcete pokračovať v rozhovore, ktorý nikam nevedie.

Ospravedlnenie nie je prehra

Schopnosť priznať chybu neznamená, že človek nemá sebavedomie. Práve naopak – vyžaduje určitú vnútornú istotu. Dokážeme totiž pripustiť, že sme niečo pokazili, bez toho, aby sme sami seba považovali za zlého alebo neschopného človeka. V zdravých vzťahoch nemusí mať jeden vždy pravdu a druhý vždy prehrávať. Oveľa dôležitejšia je schopnosť povedať: „Toto som nezvládol. Mrzí ma to. Čo môžem urobiť inak?“ Ak však niekto dlhodobo neprizná žiadnu chybu, všetku zodpovednosť prenáša na ostatných a každý pokus o rozhovor končí útokom či obviňovaním, problém už nie je v jednom spore. Je v spôsobe, akým vo vzťahu funguje zodpovednosť a vzájomný rešpekt.

Fotogaléria